Obviňujeme a súdime… Vždy toho druhého, vždy tých druhých… Prečo? Môže byť za tým neschopnosť odpustenia, ak nám niekto ublížil. Môže za tým byť nereálny obraz o tom, že život je spravodlivý a ľahký (ale život nie je spravodlivý a je náročný – aj keď je krásny a naplňujúci zmyslom). Môžu byť za tým vlastné vnútorné zranenia a z toho pochádzajúce komplexy, ktoré si „liečime“ práve obviňovaním druhých. Môže byť za tým pocit nadradenosti a pýchy, že máme „morálne právo“ súdiť. Môže byť za tým slabý charakter a neschopnosť vnímať druhého človeka ako iného a slobodného v rozhodovaní a v pohľade na život. Môže byť za tým závisť, že nedokážeme alebo nemáme to, čo ten druhý… Ale v hlbokej podstate človeka je to vždy o tom, že ak je človek naplnený láskou = ak sa cíti naplno milovaný… nepotrebuje si dokazovať svoju hodnotu obviňovaním druhých. Pretože len milovaný človek dokáže byť sám sebou, vie objaviť svoje dary ako aj svoje hranice a slabosti, vie sa pravdivo pozrieť na svoj život, ako aj na život druhých –  s láskou a pokorou, s dobrotou v očiach a v úsmeve. Pomôžme si navzájom podrásť. Len láska dokáže zázraky. A naše vzťahy sa budujú (alebo ničia) komunikáciou. Sú to dotyky, blízkosť a pozornosť, obdarovanie, činnosť pre dobro druhého, láskavé slová (slová uistenia o láske)… Len ak človek prežíva vnútorný pokoj a radosť (evanjeliové hodnoty vychádzajúce z prijatej Lásky), dokáže skutočne milovať. A viac potom vidí druhých a ich dobro (chce aby boli aj oni šťastní), ako seba a svoje sebectvo. Duchovný život – vzťah s Bohom v osobnej intimite – nám pomáha premáhať náš egoizmus a rásť v láske. A potom snáď budeme vnímať, aký je život krásny a hodnotný, a že nestojí za to kaziť si ho neschopnosťou dialógu a neschopnosťou prijatia vzájomných odlišností. Milovať znamená dať druhému pocítiť, že je milovaný. Darujme si navzájom tento dar. Ok?  😉