Dva pocity… Prvý pocit: keď ťa prijímajú, uznávajú, keď ti tlieskajú. Oproti tomu je druhý pocit: keď pozoruješ prírodu a dýchaš krásu lesa a vôňu slobody… Ten prvý pocit vychádza z istého seba-zbožštenia, nadraďovania sa – je to svetský typ pocitu. Ten druhý vychádza z naplnenia, a je to niečo, čo cíti tvoja duša. Prvý pocit máš vtedy, keď niečo dosiahneš, keď sa ti niečo darí, keď máš úspech, keď vyhráš (a keď ten druhý prehrá). Naproti tomu stojí ten druhý pocit, keď ťa skutočne baví to, čo práve robíš, keď si naplno pohltený tým, čím sa práve zaoberáš. Ako si sa cítil, keď si mal moc, niečomu si šéfoval, ľudia k tebe vzhliadali a počúvali ťa? Alebo keď si vyhrával – a možno aj ničil toho druhého pre vlastné víťazstvo? A porovnaj to s pocitom blízkosti, súdržnosti, s chvíľami, keď ti bolo krásne a tešil si sa zo spoločnosti priateľa alebo partie ľudí, v ktorej bolo veľa skutočnej radosti a smiechu. Alebo keď si sedel na vrchole kopca, načúval zvukom prírody a pozeral sa s úžasom na krásu sveta okolo… Pocity nadraďovania sa, seba-zbožštenia nie sú prirodzené (a často sú znamením skrytých zranení a nevyliečených komplexov, sú znakom neschopnosti žiť plnohodnotný život v pokoji a radosti). Prinášajú pôžitky, vzrušenie. A prázdnotu… A túžbu po pozornosti, uznaní, sláve, popularite, úspechu, moci. Pozri sa na ľudí okolo seba (a tiež do zrkadla). Pochopíš, ako sa ľudia snažia získať svet a strácajú pri tom svoju dušu… Pretože žijú prázdny, bezduchý život.