Ako ľudia sme spoločenské bytosti a k svojmu životu potrebujeme prítomnosť a interakcie s druhými ľuďmi. Avšak naša konzumná spoločnosť podporuje individualizmus, ktorý má často za následok emocionálnu osamelosť. Taktiež život v mestách, rýchly životný štýl, rozpad tradičnej rodiny, nesprávna výchova detí, strata širších rodinných vzťahov, neschopnosť tvoriť spoločenstvo a odklon od viery spôsobuje, že sa mnohí ľudia cítia osamelí… (a preto sú aj nešťastní…) Osamelosť je prvotným zdrojom úzkosti a je významným faktorom, ktorý stojí v pozadí rôznych zdravotných komplikácií (znížená imunita, psycho-somatické ochorenia, rakovina, srdcové problémy atď…).
SAMOTA je objektívny stav = sme jednoducho niekde sami, oddelení od ostatných (dobrovoľne alebo nedobrovoľne).
Dobrovoľná (krátkodobá) samota môže pôsobiť psycho-hygienicky. Takýto v samote strávený čas nám môže pomôcť zamyslieť sa nad sebou, utriediť si myšlienky, nájsť svoje hlboko ukryté túžby a motivácie, tvoriť a byť kreatívni, písať, čítať, cvičiť… Krátkodobá samota nám pomôže oddýchnuť si od ľudí, nájsť cestu k sebe samému, prehĺbiť svoj duchovný život, načerpať pokoj…
Dlhodobá (nedobrovoľná, nechcená) samota, môže však už deštruktívne pôsobiť na ľudskú psychiku (najmä ak je sprevádzaná pocitmi osamelosti). Takáto samota = osamelosť má často za následok depresiu.
OSAMELOSŤ sa týka nášho vnímania vzťahov (sociálnych interakcií) a je to veľmi individuálne prežívanie (niekto môže mať len zopár vzťahov a necíti sa osamelý, a niekto zase môže mať okolo seba aj veľa ľudí – alebo dokonca svojho životného partnera – a cíti sa úplne osamelý…) Osamelí sa cítime (a je to veľmi nepríjemný pocit), keď subjektívne vnímame nedostatočnú kvantitu či kvalitu našich vzájomných vzťahov s ľuďmi. A osamelosť, to sú úzkostné pocity, bezmocnosť, hlboký pocit prázdnoty, sebaľútosť, apatia, sklamanie z toho, že „nie som nikým skutočne milovaný“, zúfalstvo, depresia… Osamelosť človeka ubíja a prejavuje sa rôznymi reakciami = poruchy spánku, plač, bezcieľne pozeranie televízie či internetu, snaha prehnane niekoho blízkeho neustále kontaktovať cez messenger/mobil („buď so mnou“, „počúvaj ma“), auto-erotizmus, pornografia, prejedanie sa, pitie alkoholu, užívanie drog a v extrémnom prípade môže dôjsť až k samovražde…
V osamelosti prežívame bolestnú stránku straty kontaktu s ľuďmi, ktorí by nás milovali… (kedy by sme „cítili, že sme niekým skutočne milovaní“). Hoci túžime po blízkosti druhého – po objatí, dotyku, prijatí, po zdieľaní svojho života – nik neprichádza na pomoc… Sme uvrhnutí do priepasti, v ktorej sa nachádzame len sami so svojou osamelosťou… A máme pocit, že našu bolesť z osamelosti nik iný nedokáže vlastne ani pochopiť…
Prežívanie osamelosti sprevádzajú pocity bolesti a utrpenia. (Samozrejme je to len subjektívny pocit – z objektívneho hľadiska je vždy a u každého človeka možnosť voľby medzi osamelosťou a plnohodnotnými vzťahmi, alebo medzi bolestnou osamelosťou a tvorivou „duchovnou“ osamelosťou = vždy je tu možnosť zmeniť miesto, vzťahy, postoje, komunikáciu… „Obeťológia“ (falošné presvedčenie, že „som obeťou okolností = nie je to moja voľba!“) je znakom vzdania sa vlastnej slobody, ľudskou nevyzretosťou či nezvládnutím ťažkej životnej situácie (pretože človek môže byť obeťou, alebo čímkoľvek iným bude chcieť…) Niektoré situácie si samozrejme v živote nevyberáme, ale môžeme k nim zaujať svoj slobodný postoj = veci zmeniť, alebo prijať za svoje, alebo sa z nich poučiť a osobnostne podrásť, alebo ich nechať plynúť tak ako sú, alebo sa ich snažiť nanovo pochopiť… Ale najmä sa nimi (okolnosťami či inými ľuďmi a ich rozhodnutiami) nenechať neslobodne ovládnuť…
Osamelosť môže byť krátkodobý stav, ako reakcia na dramatické zmeny v živote (smrť blízkeho, zrada zo strany priateľov, rozchod s partnerom, veľké sklamanie či ťažký konflikt) a môže byť prekonaná po odznení emócií (ale treba na to vždy trochu času…). Alebo to môže byť osamelosť ako osobnostná črta, ktorá tvorí už stabilnú súčasť života konkrétneho človeka.
Sociálna (interpersonálna) osamelosť sa týka izolácie od druhých ľudí. Prežívame ju vtedy, ak nám chýbajú priatelia a známi, s ktorými by sme mohli zdieľať aktivity, záujmy, spoločný čas, spoločný život. Dôvodom môže byť geografická izolácia, vylúčenie z nejakej komunity, nedostatok vhodných sociálnych zručností pre budovanie vzťahov, silno konfliktné pocity ohľadom intimity, problémový alebo až patologický osobnostný štýl, ktorý zabraňuje uspokojivej sociálnej interakcii (narcistický = osoba má chorobne prehnaný záujem o vlastnú osobu, schizoidný = chladná osoba s málo výraznými emóciami, ktorá je výrazne a dlhodobo uzavretá voči okoliu, exploatačný = osoba bezohľadne využíva či vykorisťuje druhých, prehnane kritický = osoba prináša sústavne negatívne emócie a neustálu kritiku do vzťahov), úpadok širších rodinných vzťahov, odklon od Cirkvi (ako spoločenstva), veľký individualizmus, ľahostajnosť a nevšímavosť k druhým (ako aj od druhých), hanblivosť či sociálna fóbia, nízka sebaúcta, nízka sociálna vnímavosť…
Emocionálnu osamelosť prežívame vtedy, ak nám chýba jedna konkrétna osoba, s ktorou by sme mali blízky a dôverný vzťah = životný partner či blízky dôverný priateľ, s ktorým môžeme hovoriť dôverne, otvorene a o všetkom.
PRÍČINY OSAMELOSTI
Korene osamelosti v dospelom veku môžu mať príčinu už v detstve, keď dieťa necíti primeranú rodičovskú lásku (alebo nezapadá do kolektívu v škole). Vtedy sa takéto dieťa cíti opustené, osamelé a stiahne sa do svojho vnútorného sveta.
Človeka ženie do osamelosti stroskotanie lásky, nenaplnenie milostnej túžby, rozvod, smrť blízkej osoby, vylúčenie zo spoločenstva, ktoré bolo pre konkrétneho človeka zdrojom silných vzťahov.
Významnou patologickou príčinou osamelosti je sociálna fóbia. Fóbia vždy odráža vnútorný strach, nedostatok sebadôvery a sebaistoty. Je to naučený strach (a väčšinou pramení z nejakého prežitého zážitku z detstva, z nepríjemnej udalosti, ktorá je potlačená do podvedomia). Sociálna fóbia najčastejšie súvisí s verejným vystupovaním (strach zo skúmavých pohľadov a zo situácií, kedy je potrebné podať výkon, kde hrozí poníženie). Ľudia so sociálnou fóbiou sa vyhýbajú najmä týmto situáciám (ako objektu strachu) = vystupovať na verejnosti, byť v centre pozornosti, hovoriť pred skupinou ľudí, začať rozhovor a hovoriť s neznámymi ľuďmi, počúvať kritiku, jesť alebo piť pred ľuďmi, byť sledovaný pri práci, absolvovať skúšky a osobné pohovory, prijímať návštevy a chodiť na návštevy, zúčastňovať sa neformálnej zábavy…)
Podobnou príčinou osamelosti je hanblivosť. Telesné prejavy sú podobné ako pri sociálnej fóbii (trasenie, potenie, červenanie sa…) a tiež snaha vyhnúť sa situáciám, ktoré človek vníma ako objekt strachu (verejné vystúpenie, komunikácia s ľuďmi), avšak jedná sa tu o určitý prirodzený aspekt osobnosti človeka (nejde o duševnú poruchu). Avšak je pravdou, že sociálna fóbia ako aj hanblivosť (a ich kombinácie) výrazne znižujú kvalitu života jednotlivcov. Dôležitým prvkom osobného rastu alebo odblokovania sa z hanblivosti je práca na prijatí seba samého, na zvýšení sebadôvery, na snahe neporovnávať sa s druhými, pracovať na svojom vlastnom potenciály svojim vlastným tempom, prijať svoje silné aj slabé stránky ako originálny dar jedinečnej osobnosti, ktorá môže byť darom pre druhých. Samozrejme je tu dôležitá (a často aj nevyhnutná) emocionálna opora niekoho blízkeho či uznávaného, prejavujúca sa empatiou, dôverou, starostlivosťou, povzbudzovaním…
Intrapersonálna osamelosť je proces – obranný mechanizmus („vytesnenie“, „izolácia“), kedy sa skoro úplne odlúčime od svojej osobnosti = oddeľujeme od seba časti seba samého (napr. nejaký bolestný zážitok „vytesníme“ z vedomia, zbavíme ho emócie, ktorá bolí, prerušíme asociácie spojené s týmto zážitkom a takto je bolestný zážitok izolovaný od bežných myšlienkových procesov – čiže človek vylúči takéto zážitky (a emócie s tým spojené) z vedomia a tak zneprístupňuje časti psychiky svojmu vlastnému ja… Ide tu o to, že potlačíme (izolujeme) svoje vlastné pocity a túžby… a prijmeme ako „svoje vlastné túžby“ túžby iných ľudí, alebo nejaké vonkajšie príkazy a zákazy (nedôverujeme svojmu úsudku, stotožníme svoje individuálne ja s nejakou inštitúciou či názorovou schémou), čiže vlastne pochováme svoj vlastný potenciál a svoje pravdivé a hlboko osobné túžby a postoje… Strácame tak samých seba, vzdávame sa svojho jedinečného daru života v plnosti, vnútornom pokoji a šťastí, odhadzujeme svoju originalitu jedinečnej osobnosti, ktorá môže byť len vo svojej pravdivej podobe skutočným darom pre druhých… Obnoviť potom znovu „uceleného človeka“ = pospájať do jednoty rozštiepené časti osobnosti (utvoriť „celistvosť“ v človeku) je potom snahou psychoterapie.
Existenciálnu osamelosť prežívame vlastne všetci (aj keď si to väčšinou neuvedomujeme). Ide o vnímanie určitej priepasti medzi človekom a iným človekom, medzi človekom a svetom, medzi človekom a vesmírom… Takáto existenciálna osamelosť pretrváva v hĺbke duše aj napriek uspokojivým vzťahom s druhými a napriek dobrému sebapoznaniu a integrácii. Je to v kontexte konfrontácie človeka s nevyhnutnosťou svojej smrti (nikto nemôže zomrieť so mnou ani za mňa), či so slobodou človeka (za rozhodnutia a voľby zodpovedám len ja sám ako jednotlivec, pretože zodpovednosť za svoj život znamená autorstvo, tvorenie – a v akte vlastného tvorenia sa skrýva hlboká osamelosť…). Zážitok odlúčenosti, často umlčaný „zabývanosťou“ vo svete rutinných činností, rolí, hodnôt, pravidiel, predmetov a inštitúcií, kde sa zdá, že je všetko prepojené a všetci sme spojení (tzv. „familiarizácia“), je zdrojom úzkosti. („Čoho sa človek najviac bojí?“ „Ničoho!!!“…)
Strach z existenciálnej osamelosti je hnacou silou mnohých medziľudských vzťahov. Ale vyzretý človek musí vedieť riešiť problém „splynutie-osamelosť“…!!! Čiže sa musí naučiť komunikovať a tvoriť vzťah s druhým človekom, ale tak, aby nepodľahol túžbe vymaniť sa z osamelosti a „stať sa súčasťou druhého“ = aby druhého človeka nezredukoval na „nástroj“, len na obranu proti osamelosti… Zrelý človek dokáže byť sám sebou (a zostať sám sebou aj vo vzťahu!) a pritom dokáže žiť s druhým človekom v harmónii (čiže je nutné, najmä v partnerských intímnych vzťahoch, neustále „vylaďovanie vzťahu“ = aby sa zachovala či hľadala harmónia vzťahu – pretože život je dynamický (mení sa, tvorí sa) a vzťahy sa nedajú dlhodobo „nastaviť“ na statickú frekvenciu a potom to len nejako „dodržať“ a „vydržať“ a… vyschnúť…).
Proces rastu je nevyhnutným procesom oddeľovania sa, stávaním sa oddelenou bytosťou (ak sa dieťa neodpojí fyzicky a emocionálne od matky, nikdy jednoducho nedospeje). Je to samostatnosť (seba-vedenie), sebestačnosť, státie na vlastných nohách, byť sám sebou, nezávislosť… Neoddeliť sa znamená nevyrásť, avšak cenou za oddelenie je osamelosť. Je to „univerzálny konflikt“ človeka… Len človek, ktorý si je vedomý svojej jedinečnosti (oddelenosti) je schopný opäť vstupovať do spájania sa, do spoločenstva, do splývania do jednoty v rôznosti, vytvárať vzťahy, ponoriť sa do jednoty Vesmíru, do jednoty Lásky…
Práve stretnutie so samotou človeku nakoniec umožní nadviazať hlboký a zmysluplný kontakt s druhým človekom.
Existenciálna osamelosť sa drží v zvládnuteľných hraniciach pomocou kvalitných vzťahov (sociálnej – interpersonálnej – náklonnosti) a viery v Boha (intímnym vzťahom s Bohom formou hlbokej modlitby a viery/nádeje vo večný život).
Dobrovoľná (zvolená) osamelosť – tú si slobodne vyberajú niektorí ľudia, aby sa vzdialili z ruchu a povrchnosti života „vo svete“ (krátkodobo, dlhodobo, alebo niekedy aj celoživotne) a venovali sa tak skúmaniu vlastného vnútra a pochopeniu Života, hlbokému vzťahu s Bohom (ako napr. pustovníci) alebo nejakej umeleckej činnosti (napr. umelec, ktorý svojou tvorbou presahuje iných umelcov a cíti potrebu separovať sa aby slobodne tvoril, môže cítiť silný vnútorný motív na vyhľadávanie samoty, ktorá postupne prerastá do osamelosti). U niekoho môže ísť aj o pokojný únik pred sociálnou a informačnou presýtenosťou a dnešnou nezdravou rýchlosťou života v meste. A človek sa stiahne do ticha a samoty, pretože potrebuje intímny priestor, svoju samotu, ako liek na medziľudský hluk a nepokoj.
O tom, ako prežívame osamelosť a ako sa s ňou vyrovnávame, rozhoduje aj naša povaha, charakter a temperament. A v tomto kontexte sa v nás nachádza aj tá veľká „existenciálna dilema“, kedy túžime na jednej strane po slobode, no na druhej strane nás zase môže ohrozovať samota…
BOLESŤ OSAMELOSTI AKO FORMA RASTU
„Vnútorná samota
je spoluvytvárajúcou osobnosť konkrétneho človeka,
je priestorom pre prítomnosť Boha,
ktorý jediný má právo preniknúť
do najvnútornejších komnát duše a bytia.“
(M. Calpašová)
Aj keď je osamelosť prežívaná ako bolestná skúsenosť, práve v takejto bolesti, utrpení a osamelosti môže človek nájsť cestu k pravej podstate seba samého, nájsť, čo sa v ňom skrýva, môže objaviť svoju dušu, hĺbku, Múdrosť… Keď je človek sám (a väčšinou len keď je sám…) môže nadviazať nerušený vzťah so svojím vnútrom, so svojím skutočným ja, so svojou Božskou podstatou… môže sa ponoriť do jednoty a lásky Života… môže POCHOPIŤ…
Len v samote (a tiež iba v kontexte hlbokej lásky alebo hlbokej bolesti) môže človek dospieť k hlbokej pravde o Živote, o Láske, o Bohu (pretože medzi ľuďmi často skĺzavame do povrchnosti a priemernosti, do ilúzií a manipulácie, do stádovitosti a sprostoty…). Osamelosť, pokiaľ je prijatá ako forma rastu (k tomu je však potrebná už určitá životná skúsenosť, stredný vek, schopnosť prežívať samotu do hĺbky), stáva sa cestou k hlbokej autenticite a múdrosti.
„Génius žije zásadne osamelo…
Na génia má osamelosť pozitívny vplyv.“
(A. Schopenhauer)
Človek v samote vystupuje „až do výšok, kam vystupujú myslitelia,
do čistého a ľadového alpského vzduchu,
kde už nie je zahmlievanie a predstieranie,
kde sa bytostná povaha vecí ukazuje drsne a nepoddajne,
ale s nevyvrátiteľnou zrozumiteľnosťou!
Len v takýchto myšlienkach
sa duša stáva osamelou a nekonečnou.“
(F. Nietzsche)
V dnešnom svete je problémom to, že sa snažíme si nahovoriť, že bolesť nepatrí do života a že treba prežívať stále len ľahkosť a šťastie. Je to ilúzia… (a v takomto zajatí ilúzie žije mnoho ľudí). Je pravdou, že naozaj môžeme prežívať neustále ľahkosť a šťastie, ale ide tu o postoj srdca, o postoj k životu, o „nepripútanosť“, o vnútornú slobodu… A postoj je voľba! Práve prijatie reálneho života so všetkým, čo v ňom je (aj s náročnosťou, paradoxami, nespravodlivosťou, neopätovanou láskou, bolesťou, smrťou…) človeku umožní žiť naplno, s láskou, s vnútorným pokojom a radosťou náročný a krásny život. A byť tak skutočne naplnený a šťastný.
Reálny (a nie rozprávkový) hrdina pre dospelých je skôr skúsenosťami dobitý, krvácajúci človek, ktorý verí a žije naplno a s láskou (s pokojom a s tichou radosťou v srdci) svoje poslanie v nevďačnom a namyslenom svete, až po úplné darovanie života (ako napr. Ježiš Kristus…). To je vzor do nášho života… (a nie nejaký večne usmiaty superhrdina či instagramový povrchný kráľ, ktorý vie o živote… prd). Cesta tragicko-heroického hrdinu je však skôr cestou pre nemnohých. Mnohí radšej idú cestou ilúzií či sebectva… A keď to nedávajú, keď nezvládajú zoceľujúce rany osudu, keď „nemajú čas“ či odvahu na ticho vo svojom živote, aby pochopili to podstatné, tak potom navštevujú psychológov a psychiatrov, aby im znovu pomohli prijať život (a samého seba) taký, aký je a uzdraviť sa zo zablokovanosti a smútku či strachu. Niekedy však naozaj stačí otvoriť oči srdca a POCHOPIŤ ŽIVOT. Je to jednoduché… 😉
(Avšak to – že je to jednoduché – pochopíme až vtedy, keď si prejdeme nevyhnutnú cestu sebarealizácie, zložitosti, naháňania sa za zbytočnosťami, úspechov i pádov, ilúzií a strácania ilúzií o sebe i o druhých…. A potom, až potom, možno pochopíme život v plnosti… že je to jednoduché… a úplné… že sme milovaní, a preto môžeme milovať… a odpúšťať… A žiť znamená milovať… a milovať znamená žiť…. A skutočný život je skutočná láska… a skutočná láska je skutočný život… Nie je to jednoduché? 😉
„Niekedy nie je možné zastaviť rieku života.“
„Keď sa už nemôžeme vrátiť,
musíme hľadať najlepší spôsob, ako ísť dopredu.“
„Keď bolesti čelíme bez obáv,
stane sa priepustkou k slobode.“
„Každý okamih hľadania
je okamihom stretnutia s Bohom a s večnosťou.“
„Hľadaj svoj Dar.
Čím viac si porozumieš,
tým viac budeš rozumieť svetu.
„Otvor srdce a vypočuj, čo ti hovorí.
Nasleduj svoje sny, pretože len človek,
ktorý sa za seba nehanbí,
môže byť svedkom Božej slávy.“
„Keď lásku hľadáme s odvahou,
ukáže sa nám a my napokon pritiahneme ešte viac lásky.
Ak nás miluje čo len jeden človek, miluje nás celý svet.“
(Paulo Coelho)