Zatiaľ len koncept na ktorom sa pracuje 😉 posledná aktualizácia 16.4.2021
Ponúkam ti tu prehľad, ako v ľudskej osobnosti funguje „postup po úrovniach vedomia“ (od najnižších a egocentrických úrovní, až po dokonalé splynutie so Životom), podľa vedeckého výskumu psychiatra D.R. Hawkinsa. Pretože potrebuješ vedieť, kde sa nachádzaš… aby si vedel/a, kade a ako máš ísť ďalej…
„Duchovný vývoj sa dostaví nie preto,
že niečo nové získame, ale preto,
že odstránime prekážky.“
„Svet nemeníme tým, že niečo hovoríme alebo robíme,
ale tým, čím sme sa stali.“
(D. R. Hawkins)
Duchovný pokrok prichádza s vedomým prijatím seba samého – takého, AKÝ SOM TERAZ (a nie s nevedomým popieraním svojej osobnej situácie), čiže ide o VEDOMÉ PRIJATIE REALITY ŽIVOTA. Pretože to, čo je potlačené a skryté v našom nevedomí – naše vnútorné zranenia a to, čo si nechceme o sebe a o živote vedome priznať – to nás veľmi ovplyvňuje (myslenie, cítenie a konanie), ale nedokážeme to ovládať… Len to, čo si vieme úprimne pomenovať (aj našich skrytých „démonov“ – aj keď je to často veľmi bolestné…), len to môžeme zmeniť alebo nechať uzdraviť (odovzdať to). Môžeme zmeniť len to, čoho sme si skutočne vedomí – alebo to môžeme (musíme) prijať ako nevyhnutnú súčasť svojho života (ide aj o schopnosť rozlíšiť, „čo môžem zmeniť“ a je dôležité to zmeniť… a „čo nemôžem zmeniť“ a tým pádom to môžem – musím – prijať ako súčasť svojho života a prestať sa tým už trápiť… Samozrejme toto rozlišovanie je náročné, pretože nahováranie si, že niečo na svojom štýle života „nemôžem zmeniť“ (tzv. „obeťológia“ – cítiš sa ako obeť životných situácií a svojej vlastnej minulosti) je často len ilúziou a veľkým strachom zo zmeny. Duchovnou snahou by malo byť trošku na sebe pracovať = rozvíjať sa (aj v službe druhým), a tiež snažiť sa v otvorenosti Životu a v jeho prijatí postupne POCHOPIŤ…
„Úroveň vedomia“ znamená (zjednodušene), že človek žije v nejakom „dlhodobom vnútornom nastavení“ (každý človek môže samozrejme krátkodobo upadnúť do nejakej krízy a prežívať smútok, hnev a pod.) Každá úroveň vedomia má svoje vlastné vnútorné problémy, ale tiež im zodpovedajúce riešenia. Čím je človek na vyššej úrovni vedomia, tým je viac slobodnejší, milujúcejší, šťastnejší, pokojnejší = čiže je viac zjednotený so skutočným Životom. (Treba tiež vedieť, že v prípade úplnej zablokovanosti v najnižších úrovniach vedomia už takýto človek nemusí byť schopný sa z tejto zablokovanosti dostať bez pomoci iných – a je tu už niekedy nutná aj pomoc psychológa, psychiatra alebo múdreho duchovného učiteľa.) Ak je človek otvorený životu a osobnému rastu, tak postupne prechádza k stále vyšším úrovniam vedomia = mení sa jeho pohľad na život, na Boha, na ľudí, na svet, ako aj na seba samého.
Nižšie úrovne vedomia (1 až 8) sú budované na úrovni EGA
Pre ego je typický postoj odmietania zodpovednosti a sťažovanie si na vonkajšie okolnosti. Až keď sa prebudí duchovná energia, je možné tieto nízke úrovne vedomia prekročiť a posunúť sa vyššie. Ide o milosť, Boží impulz.
„Opustili priamu cestu a zablúdili.“ (2Pt 2,15)
1. ZÚFALSTVO a HANBA (úroveň vedomia 20 a nižšie z 1000)
Boh je pohŕdajúci, život je biedny, hlavnou emóciou je pokorenie, hlavným procesom je likvidácia (seba, aj druhých)
Na tejto úrovni sa človek sťahuje do ústrania, stráca vôľu k životu, prežíva bezmocnosť a beznádej, má slabé sebavedomie (pociťuje nenávisť voči sebe, prípadne aj voči druhým), má náchylnosť k chorobám, trpí neurózami, je plachý, uzavretý, podceňuje sa, stáva sa nebezpečným pre seba (apatia, samovražda) aj pre druhých (krutosť, vražda), má sklony k preludom, paranoidne obviňuje druhých, môže prepadnúť aj psychóze a spáchať zvrhlé zločiny, má sklony k moralizujúcemu extrémizmu (svoje prežívanie sa snaží kompenzovať perfekcionizmom a prísnosťou, stáva sa vznetlivým a netolerantným), často sa u neho prejavuje falošná hrdosť, hnev a pocity viny, prežíva depresie a narcisticky sa zameriava na seba, má pocity nehodnosti lásky, prežíva voči sebe nenávisť a chce sa trestať, ponižovať sa…
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Rozhodneš sa pre život… začneš sa mať rád, taký aký si… uvedomíš si, že si vždy milovaný Bohom = prijmeš milosť, prijmeš dar života… odpustíš sám sebe a svoje zlyhania (aj zlyhania iných) prijmeš ako skúsenosť… prestaneš sa skrývať… začneš sa zaujímať o druhých ľudí…
2. VINA a POSTYCHTIVÁ NENÁVISŤ (úroveň vedomia 30 z 1000)
Boh je pomstychtivý, život je zlý, tvojou hlavnou emóciou je obviňovanie, tvojím hlavným procesom je ničenie (seba aj druhých)
Na tejto úrovni sa vina používa – najmä vo forme obviňovania – k manipulácii a trestaniu (vyčítanie druhým, seba-obviňovanie a seba-odsudzovanie, masochizmus, človek sa stavia do pozície obeti, prehnane sa zaoberá hriechmi). Podvedomé pocity viny vedú k psychosomatickým chorobám, náchylnosti k nehodám a samovražednému správaniu. Vina roznecuje hnev a túžbu po „spravodlivej odplate“. Človek zatracuje samého seba – cíti sa nehodný, taký, ktorý si nič nezaslúži, nikto ho nemôže milovať, ani Boh mu neodpustí a nedá mu spásu. Často sa táto vnútorne popretá vina prejaví navonok – voči druhým ľuďom, vo forme nenávisti a pomstychtivosti. Vina prichádza ako následok spomienky na minulé činy, ktoré človek ľutuje…
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Odpustíš sebe alebo ostatným… vzdáš sa tajného potešenia z negativity… súdenie seba i druhých prenecháš Bohu… rozhodneš sa pre pozitívny prístup, dobrotu, láskavosť, štedrosť, milosrdenstvo… prijmeš skutočnosť, že nevieš, čo je skutočná pravda (že ty nevlastníš pravdu)… začneš žiť v prítomnosti a pomáhať sebe aj druhým…
3. APATIA (úroveň vedomia 50 z 1000)
Boh je odsudzujúci, život je beznádejný, tvojou hlavnou emóciou je zúfalstvo, tvojím hlavným procesom je vzdanie sa
Na tejto úrovni človek mrhá vlastným životom (odmieta zodpovednosť za svoj život), stavia sa do role obete (obviňuje zo všetkého vonkajší svet), nevidí vôbec žiadny zmysel v tom, aby sa o niečo snažil alebo sa pokúšal fungovať lepšie. Táto úroveň sa vyznačuje ľahostajnosťou, zanedbávaním vecí, chudobou a v ťažších stupňoch aj zúfalstvom, pesimizmom a beznádejou. Svet a budúcnosť vyzerajú bezútešne. Človek prežíva smútok, stav bezmocnosti, zavrhuje sám seba. Má po všetkých stránkach nedostatok – chýbajú nielen zdroje, ale tiež energia k tomu, aby zdroje mohol využiť (ak nie je energia poskytnutá zvonka prostredníctvom starostlivosti inej osoby, môže spáchať samovraždu tak, že vôbec nič nerobí, len pozerá do prázdna a plný beznádeje nereaguje na žiadne podnety, nemá energiu ani zjesť jedlo). Apatický človek je závislý na druhých a okolím vnímaný ako bremeno.
Takýto človek sa nestará o dobro druhých a poriadne sa nestará ani o kvalitu vlastného života. Odsudzuje sám seba, je pasívny a stráca sebaúctu. Pocitom bezcennosti sú posilňované negatívne postoje a správanie, ktoré vedú k chudobe a nízkej kvalite života. Apatia môže viesť k hypochondrii, chronickej invalidite a egocentrickej osobnosti, ktorá je pasívna, nefunkčná a vyhľadáva vzťahy plné závislosti. Vnútornú pustotu sa môže snažiť vyplniť použitím alkoholu a drog. Nedostatok zručností potrebných pre život vedie k pravidelným pádom do ťažkej depresie, ktoré môžu vyústiť v samovraždu. (Často je to človek závislý na ľuďoch, tulák, bezdomovec, chronicky chorý, opustený…)
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Nájdeš v sebe ochotu začať riešiť svoj život… dokážeš prijať pomoc od druhých… prijmeš zodpovednosť za svoj život a jeho naplnenie… vyvinieš snahu a aktivitu, vydáš sa na cestu dopredu… začneš sa viac starať o seba a o druhých… pochopíš, že si schopný rozvíjať sa… prijmeš opatrenia, ktoré ťa budú posúvať vyššie… budúcnosť začneš vnímať ako príležitosť…
4. SMÚTOK (úroveň vedomia 75 z 1000)
Boh je prezieravý, život je tragický, tvojou hlavnou emóciou je ľútosť, tvojím hlavným procesom je malomyseľnosť
Ide o úroveň smútku, zármutku, pocitu straty, malomyseľnosti. Človek žije v neustálej ľútosti, má výčitky vzťahujúce sa k minulosti. Prijíma prehru ako súčasť svojho životného štýlu. Smútok vidí všade okolo, všetko je zafarbené zármutkom. Neustále prežíva pocit, že už nejde nikdy nahradiť, čo bolo stratené (môže ísť o osobu, vzťah, hmotné veci, situáciu, ale aj o stratu mladosti, zdravia, príležitosti…). Citové straty môžu vyvolať na tejto úrovni vážne depresie. Problémom je tu najmä pripútanosť k nejakým veciam, miestam alebo osobe (ide o prejav ega, že niečo „mám“ a že niečo je „moje“ – s tým súvisí strach zo straty, pýcha, nesloboda) a tiež v tom, že človek vidí zdroj šťastia vo vonkajšom svete a v emóciách, a nie vo svojom vnútri, v Bohu. Emocionálna bolesť je výsledkom odporu voči realite (prijatím životnej situácie sa táto bolesť zmierni = pri prežívaní straty pomáha duchovný princíp neodporovania a odovzdanosti).
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Prijmeš realitu takú, aká je… odovzdáš svoj život Bohu… uvedomíš si, že všetko v skutočnosti patrí Bohu a ty si len správcom (nie majiteľom = nič skutočne nemôžeš „vlastniť“)… pochopíš, že šťastie sa začína v tvojom vnútri a že jediný realistický zdroj šťastia sa nachádza v prítomnosti (pretože nič iného ako prítomnosť neexistuje)… prijmeš, že všetko v živote človeka je len dočasné, prechodné a stále sa vyvíja (aj vzťahy)… odovzdanosť Životu ti prinesie slobodu a vnútorný pokoj…
5. STRACH (úroveň vedomia 100 z 1000)
Boh je trestajúci, život je desivý, tvojou hlavnou emóciou je úzkosť, tvojím hlavným procesom je stiahnutie sa
Na tejto úrovni je život ovládaný strachom z nebezpečenstva (aj zo zlyhania, z odmietnutia, z nepriateľov, zo staroby, zo smrti + celý rad rôznych sociálnych fóbií). Svet vyzerá nebezpečný, plný pascí a hrozieb. Predstavivosť a fantázia vytvárajú stále nové a nové obavy, pretože strach dokáže bujnieť a naberať nové a nové formy úplne bezmedzne ako fantázia. Ide tu o iracionálny strach (nie o normálny strach, ktorý je skôr opatrnosťou, obozretnosťou). Ak sa človek zameria na strach, tento jeho strach začne v predstavivosti rozvíjať nekonečný sled desivých udalostí. Strach sa stane sa až posadnutosťou a naberá rôzne formy (napr. des zo straty vzťahu vedie k žiarlivosti a chronickému stresu). Strach môže prerásť v paranoju alebo vytvárať neurotické obranné mechanizmy (klinické formy strachu sú napr. úzkostné poruchy, fóbie, post-traumatické stresové poruchy, zábrany… prehnané kompenzačné mechanizmy sú únik, závislosť na druhých, závislosť na návykových látkach… chorobný strach môže prerásť až do obsedantno-kompulzívnej poruchy, hypochondrie, hystérie…). Ak je človek veriaci, ale uveril úplne falošnému obrazu o Bohu, tak primitívne predstavy o „Hroznom Bohu“ (občas prezentované aj obmedzenými kresťanmi – vrátane kňazov/biskupov – ktorí vôbec nepochopili Evanjelium, ani 21. storočie) môžu vyvolať až hrôzu z Boha a jeho nemilosrdného trestu (či už tu na zemi alebo potom v „pekle“) – ide tu o kombináciu strachu s pocitom viny a očakávaním trestu (čím má niekto primitívnejší pohľad na Boha, tým desivejšie má predstavy o ňom). V kresťanskej tradícii veríme, že Boh nám ponúka spásu – večný život – svojou Láskou a svojou Milosťou (vykúpením smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista = čiže spása je Boží dar, nie naša „zásluha“! Sme slobodní a môžeme naplno a bez strachu žiť plnohodnotný život v láske a seba-darovaní!). Strach je dosť nákazlivý a môže dosiahnuť veľmi rýchly spoločenský rozmer. (Človek môže mať dokonca aj strach zo samého strachu – pretože strach sám o sebe je dosť nepríjemným zážitkom, vyvolávajúcim nepríjemné fyziologické a emocionálne reakcie.) Ak niekto úplne stratí nad svojim strachom kontrolu, strach sa môže vystupňovať až do hrôzy, desu a ochromujúcej paniky. Strach bráni rastu osobnosti, brzdí osobný a duchovný rozvoj, znemožňuje človeku skúmanie reality (neustále ide o očakávanie niečoho zlého v budúcnosti). Strach prichádza vtedy, keď máme možnosť voľby a povedomie o následkoch tejto voľby. Potlačené strachy sa môžu prejaviť ako zdanlivý protiklad = zbytočné riskovanie a „neohrozená“ frajerina. Prejavom strachu môže byť aj neschopnosť človeka vstúpiť do dlhodobého milostného vzťahu a odovzdať sa (s rizikom a rozumnou dôverou) do jedinečnej lásky životného partnera. Každý strach je produktom odporu ega, ktoré sa nechce vzdať svojej suverenity a odovzdať sa Božej vôli (táto odovzdanosť sa úplne líši od pasivity, apatie či rezignácie). Ak sa človek úplne a aktívne podvolí Životu – vedome sa rozhodne pre súlad s Bohom – spraví voľbu a rozhodnutie vlastnej vôle – zmiznú tak pocity poníženosti, v človeku sa rozleje vnútorný pokoj a radosť, dôjde k nárastu istoty, odvahy a osobnej dôstojnosti. Strachom zablokovaný človek ale často nie je schopný sa posunúť ďalej bez pomoci niekoho, kto by ho dokázal vyviesť z tohto otroctva strachu…
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Necháš svoje strachy „vystúpiť na povrch“ = pomenuješ si ich a vedome sa ich vzdáš (aj strachu zo smrti, ktorý je vlastne prvotnou príčinou skoro všetkých strachov)… zameriaš sa na prítomnosť, na dnešný deň (nebudeš neustále v mysli riešiť budúcnosť, tá ešte jednoducho neexistuje a tiež určite nebude úplne presne taká, ako si ju predstavuješ)…nebudeš odporovať ani fyzickým prejavom strachu (tras svalov, zovretie žalúdku, potenie, zrýchlený tep…) čiže tieto rekcie vedome prijmeš… budeš sa snažiť viac dôverovať Bohu, že nech už bude ako bude, On je vždy s tebou… pochopíš, že budúcnosť ovplyvňuješ dnešným konaním = konaním v prítomnosti (minulosť už neexistuje, a budúcnosť ešte neexistuje = reálne existuje len táto chvíľa)… pomôže ti osobné prijatie milosrdného Boha (čiže Lásky) do svojho života, úprimná modlitba, prípadne aj sviatosť zmierenia (spoveď) a nejaké prijaté dobrovoľné pokánie (najmä, ak máš nejaké „výčitky“ a strach z dôsledkov svojich „hriechov“)… odovzdáš sa Bohu a Životu, zameriaš sa na prítomnú chvíľu… začneš sa tešiť zo života… nadýchneš sa slobody…
6. TÚŽBA (úroveň vedomia 125 z 1000)
Boh je odopierajúci, život prináša sklamanie, tvojou hlavnou emóciou je žiadostivosť, tvojím hlavným procesom je zotročenie
Túžba človeka motivuje a ženie do úsilia dosahovať ciele a úspechy. Túžba po prestíži, moci a peniazoch ovláda životy mnohých ľudí. Úroveň túžby je zároveň úrovňou závislostí (od pozornosti druhých, pochvaly telesného pôvabu). Túžba súvisí zo získavaním a hromadením, ktoré je nekonečné, pretože uspokojenie jednej túžby je len vystriedané túžbou po niečom ďalšom (ide o trvalé energetické pole). Konštruktívna túžba prináša príjemné uspokojenie z naplnenia toho, pre čo sa človek rozhodol (uvažovanie + následné rozhodnutie). Odvrátenou stranou túžby je jej nutkavosť = neustále dychtenie po niečom a rôzne chúťky (ide o pocit, že človek niečo „nutne potrebuje“). Človek, ktorý sa donekonečna za niečím ženie, začne mať postupne strach, že sa mu nepodarí z vonkajších (umelých) zdrojov uspokojenia získať niečo ďalšie a začne v ňom narastať strach zo straty. V túžbe môže ísť až o nutkavé zháňanie, životný štýl nekonečného získavania, z ktorého môže vzniknúť začarovaný kruh chronickej frustrácie. Patologické formy chronického chcenia sa môžu prejavovať prehnanou túžbou po vzťahoch, sexe, materializme, hromadení, tiež rôznymi závislosťami. Neustála túžba po súhlase a pozitívnej odozve od okolia vedie k závislosti na ľuďoch, snahe sa im zapáčiť, k prejavom podriadenosti a podliezavosti (túžba po spoločenskom uznaní je často len kompenzáciou pochybností o vlastnej osobe a potreby neustále prijímať potešenie z vonkajšieho zdroja). Chcenie má narcistickú podobu a v spoločenskom kontexte sa môže prejavovať ako túžba „byť dôležitý“, vyhľadávať pozornosť druhých, potreba vynikať, priťahovať a riadiť druhých, sklon k manipulácii, súťaživosti a snahe o vyššie postavenie. Ľudia spolu súťažia o status, hodnosť, majetok – a závidia si! Posadnutosť potrebou prijatia a potvrdenia od okolia sa môže prejavovať ako perfekcionizmus. Túžba po moci a ovládaní druhých môže prerásť až do syndrómu „mesiáškeho komplexu“ (častý u nevyzretých vodcov, kňazov, politikov), pri ktorom jadro nevyvinutého ega tajne závidí Bohu (nenávidí ho), pretože ho vidí ako svojho súpera a pokúša sa Boha odstrániť (často nevedome) a postaviť sa na miesto neho (pripisuje si „božskú autoritu“ alebo sa vyhlási za „Bohom ustanoveného zástupcu“ – s očakávaním, že ho iní ľudia budú uctievať, bozkávať mu ruky, kľakať pred ním, podriaďovať sa, bezmedzne ho rešpektovať… história aj súčasnosť bohužiaľ ponúka množstvo príkladov takýchto nevyzretých vodcov – niekedy s veľmi tragickými následkami…).
Základným problémom úrovne túžby je vnútorné prežívanie nedostatku, ktoré vedie k chronickým pocitom nespokojnosti, neúplnosti a neustálemu hľadaniu. Ego preceňuje vonkajší svet (z ktorého chce čerpať naplnenie) a prikladá mu prehnanú dôležitosť. Chcenie tak prináša nenásytnosť, frustráciu a úzkosť, chamtivosť, lakomstvo a neustálu snahu získavať. Človek si idealizuje realitu (dôležitosť nejakej osoby či majetku) a svoj objekt túžby obklopí neodolateľným kúzlom príťažlivosti (z nadmernej túžby vzniká až posadnutosť) – a väčšina ľudí si až neskoro a bolestne uvedomí, že ide len o ilúziu (napr. zamilovanosť dospievajúcich), a keď sa kúzlo ilúzie rozplynie a objaví sa realita, dostavujú sa pocity trpkosti, sklamania, straty a žiaľu…
Len z vnútorného naplnenia vyplýva šťastie a spokojnosť, zatiaľ čo chcenie so sebou prináša úzkosť a napätie – pretože človek sa púšťa do naháňania za pocitom odmeny, ktorý je vyvolaný mechanizmami v mozgu. Opakované uspokojenie cyklu túžby a jej nasýtenia vedie k vzniku návyku, ktorý môže prerásť do závislosti (ide o pripútanosť k zmyslom, pripútanosť k telu a jeho rozkošiam – najčastejšie je to jedlo, sex, alkohol… čiže vlastne ide o „hriech obžerstva“). Závislosť môže nadobudnúť silu, kedy túžba je už silnejšia ako pud sebazáchovy (a nedá sa potom zastaviť rozumom, pretože túžba potlačí racionalitu). Potešenie, uspokojenie a príjemné pocity môžu vychádzať aj z pýchy, chamtivosti, zhromažďovania majetku… ale aj z nenávisti, násilia, vlastnej pravdy, odplaty… a tiež z tvrdohlavosti, sebatrýznenia vinou, zo zadosťučinenia alebo dokonca z utrpenia samého… Chcenie však môže naštartovať cestu človeka k úspechu a tak túžba sa môže stať odrazovým mostíkom k vyšším úrovniam vedomia.
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Pochopíš, že uspokojovanie nikdy nekončiacich túžob prináša úľavu len prechodne a že šťastie a spokojnosť vychádza zvnútra (z vnútorných zdrojov) a vonkajšie objekty tvojich túžob ťa nikdy dostatočne nenaplnia… potrebuješ otvoriť srdce pre naplnenie Božou láskou, pre krásu prírody, pre neobyčajné okamihy každodennosti, pre úžas nad všetkým okolo bez túžby vlastniť… potrebuješ sa posunúť od túžby „mať“ k slobodnej vďačnosti za život, ktorý si môžeš (bez pripútanosti) naplno užívať… a ak už si na niečom/niekom závislý, najlepšie ti pomôže naozaj dobrá motivácia (a nie sila tvojej slabej vôle) a prípadne programy, ktoré pracujú s vierou (anonymní alkoholici, anonymní sexholici, komunita Cenacolo pre drogovo závislých, kvalitné spoločenstvo, kde môžeš dôverne a úplne otvorene hovoriť o svojich problémoch a ktoré vedie skúsený formátor alebo psychoterapeut)… pre odpútanie sa od závislostí a rôznych pripútaností musíš objaviť pokoru, pravdivosť k sebe, zodpovednosť za svoj život a odovzdanie sa Božej milosrdnej láske (Božej moci), ktorá ťa nekonečne presahuje = ak niečo nezvládaš, potrebuješ to najprv odovzdať Bohu, pomenovať si otvorene svoju slabosť, závislosť… Ak si budeš nahovárať, že „nemôžeš“ alebo „nezvládneš to“, tak naisto to nie je pravda (to sa len snažíš zbaviť zodpovednosti, pretože jednoducho vlastne „nechceš“)… pomôže ti viera a úprimná modlitba srdca… ak sa oslobodíš od závislosti na túžbe, zakúsiš skutočnú radosť z vnútornej slobody… vyslobodenie z obmedzenia postupuje tromi krokmi: v živote ti prestane ísť o to, „čo máš“, ale pozornosť sa presunie k tomu, „čo konáš“ a nakoniec k tomu, „kto si“… významná duchovná úloha spočíva v nájdení vnútorného Zdroja šťastia…
7. HNEV (úroveň vedomia 150 z 1000)
Boh je pomstychtivý, život je nepriateľský, tvojou hlavnou emóciou je nenávisť, tvojím hlavným procesom je agresia
Hnev pramení z frustrovanej túžby (frustrácia je dôsledkom toho, že človek svojmu objektu túžby pripisuje prehnanú dôležitosť). Z hnevu sa ľahko skĺzne k nenávisti, ktorá potom veľmi negatívne ovplyvňuje všetky oblasti života. Ide tu o všetko prenikajúcu negatívnu energiu. Zvrátenosť spočíva najmä v narcistickom prístupe a v očakávaní, že svet bude človeka obšťastňovať a prispôsobovať sa jeho prianiam. Ale pretože svet sa okolo neho netočí a ani sa oňho nestará, postupne sa u takejto osoby rozvinie chronická frustrácia a hnev. Potom stačí aj najmenší impulz, ktorý sa dotkne ega a človek sa cíti urazený a zranený. Rozhnevané ego sa posilňuje lipnutím na minulosti, v ktorej si ospravedlňuje a živí svoju zášť (a oslabuje svoju vinu). Chronický hnev väčšinou číha pod povrchom – prejavuje sa ako mrzutosť, výbušnosť, a skrýva sa aj v postojoch neustálych sťažovateľov a kritikov. Potlačovaný hnev sa pravidelne vylieva v prehnane agresívnom správaní či dokonca fyzickom napadnutí (taktiež v šikane a výtržníctve). Chronický hnev spôsobuje vytvorenie prehnane agresívnej osobnosti, ktorá sa pokúša ovládnuť ľudí okolo seba pomocou zastrašovania a panovačnosti. Ego rozdeľuje realitu do zdanlivých protikladov (ide tu o chybné dualistické vnímanie), a tieto zdanlivé protiklady sú výsledkom vnímania založenom na projekciách = človek si pletie svoje vlastné myšlienky (a emóciami nabité dojmy) s vonkajšou realitou (so skutočnosťami vonkajšieho sveta). Človek vníma všetko, čo neslúži egu, ako nepriateľa a stavia sa vždy do obrannej pozície a má sklony prepadnúť vzrušeným emóciám. Dochádza k vytvoreniu bludného kruhu mylného vnímania a hnevu (ide o klasický režim nervového systému „poplach + stresová reakcia“). Problémom je vlastne obranná reakcia, ktorá spočíva v premietnutí pálčivého svedomia na vonkajší svet. Ego sa bojí pravdy, úprimnosti a rovnováhy, ktoré by mohli oslabiť jeho vládu (preto takýto človek opovrhuje odpustením alebo dôverou v nevinnosť druhých). Človek, ktorý žije v hneve vidí vzťahy ako bojové pole, na ktorom sa bojuje o prevahu, kto bude komu rozkazovať, a na ktorom sa používajú primitívne postoje a správanie (využíva hanlivé a posmešné postoje, pretože z negativity čerpá pocity potešenia). Ego však používa hnev len ako náhražku za odvahu (pre vnútorne slabých a zraniteľných ľudí hnev vyzerá ako sila, no ľuďom pevným a silným sa javí ako primitívna a hulvátska slabosť, nezrelosť, trápne detinské správanie). A tiež je dôležité pochopiť, že nič také ako „spravodlivý hnev“ neexistuje… Normálny človek chápe hnev ako škodlivú, nepríjemnú a v živote prekážajúcu záležitosť. V klinickej praxi sa prejavy hnevu definujú ako napr. explozívna porucha osobnosti (kde aj zdanlivá drobnosť dokáže spustiť zúrivý hnev) alebo pasívno-agresívna porucha osobnosti (tu sa agresivita maskuje pasívnym odporom, ktorý občas vybuchne do prehnanej zlosti). Prehnane nepriateľská reakcia je vlastnosťou psychopatických osobností, ktorým neprítomnosť svedomia umožňuje otvorene prejavovať primitívnu agresivitu a ich schopnosť sebaovládania je nízka (typickým príkladom je narcistický tyran s mesiášskym komplexom, ktorý dosadí sám seba na miesto Boha, ktorého vidí ako Sudcu-Ničiteľa).
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Potrebuješ pochopiť, že hnev ťa drží v zajatí, si jeho otrokom, ničí ťa = potrebuješ sa od neho oslobodiť (liekom na hnev – aj ten „spravodlivý“ – je súcit, prijatie, láska a ochota odpustiť)… nechaj súdenie seba aj druhých na Boha, ty sa venuj osobnému rastu a konaniu dobra… venuj sa životu a prítomnosti… musíš sa vzdať „potešenia zo zloby“ a prestať sa vyžívať v tom, že ti bola spôsobená krivda… potrebuješ sa vzdať nerealistických očakávaní od sveta a vzťahov… zameraj sa na premenu seba – a nie na premenu sveta a iných ľudí… zbav sa detinských očakávaní od seba, od ostatných, od života… modli sa: „Bože, daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem… daj mi trpezlivosť, aby som znášal veci, ktoré zmeniť nemôžem… a daj mi múdrosť, aby som oboje od seba odlíšil“… potrebuješ vyniesť na povrch svoje detinské postoje a očakávania, a podriadiť ich rozumnosti, vyváženosti a ohľadu na druhých… prijmi ľudskú omylnosť a obmedzenia, ktoré sú následkom neschopnosti byť poctivý sám k sebe… vymeň hnev (a odsudzovanie, snahu mať vždy pravdu) za silnejšie postoje, ako je pokora, rozumnosť, oddanosť, vďačnosť, vytrvalosť, tolerancia… pomôckou ti môže byť aj kladný vzor života – nejaká významná osoba alebo svätý – a môžeš sa inšpirovať jeho správaním a vlastnosťami… objav milosrdenstvo, veď aj tebe bolo už veľmi veľa odpustené (Bohom i ľuďmi)… otvor svoje srdce Božej láske a začni s vďačnosťou prežívať vo svojom živote pokoj a radosť…
8. PÝCHA (úroveň vedomia 175 z 1000)
Boh je ľahostajný, život je náročný, tvojou hlavnou emóciou je pohŕdanie, tvojím hlavným procesom je nadutosť
Na tejto úrovni sa už človek cíti lepšie (ale len v porovnaní z nižšími bolestnými úrovňami), pretože už má nutné sebavedomie. Pýcha je však stále negatívna s defenzívnym postojom a je veľmi zraniteľná, pretože závisí na vonkajších okolnostiach („pýcha predchádza pád“). Na nafúknuté ego sa ľahko útočí – a tak pýcha môže rýchlo spadnúť do hanby = človek sa bojí, že o svoju pýchu príde, neustále si musí strážiť a brániť svoje hranice, preceňuje svoju dôležitosť a svoje názory (myslí si, že dokáže aj to, čo reálne nedokáže… a že chápe aj tomu, čomu reálne nechápe… človek je ako taká žiarovka, ktorá sa vystatuje, ako svieti a pritom reálne má jej svetlo pôvod v neviditeľnej energii elektriny…). Pýcha tak prináša so sebou závisť, súťaživosť, žiarlivosť a z nich vyplývajúcu nenávisť, zlobu a pomstychtivosť. Pýcha rozdeľuje ľudí a je spojená s aroganciou a popieraním (ktoré brzdia osobný rast, pretože človek je zablokovaný vo svojej paradigme, pletie si realitu so svojím vnímaním a nevníma nesmierny význam súvislostí, v ktorých je podávaná pravda). Pri pýche sa človek nemôže uzdraviť zo závislostí, pretože svoje emocionálne problémy a vady charakteru popiera (= popieranie pramení z pýchy a ide o závažný blok, ktorý zabraňuje získať skutočnú moc, ktorá by pýchu nahradila pravou hodnotou a veľkosťou). Narcistická pýcha je precitlivelá na drobné zneváženia, bojí sa porovnávania s druhými a rozvíja sa paranoja a vnútorné nepriateľstvo k svetu (prejavuje sa aj syndrómom nenávisti k autoritám, ale tiež k úspechu – paradoxom je, že pyšný človek, ktorý nemá rád slávnych ľudí, si veľmi praje slávu a pozornosť). Pýcha síce prináša uspokojenie, ale bráni prechodu na pevný základ skutočnej odvahy. Sebadôvera pýchy nevychádza z reality a preto ego stále vyhľadáva potvrdzovanie od okolia a svoj imidž stavia nad realitu. Pýcha je vlastne spôsob, ako sám sebe urobiť dobre a odmeniť sa za dosiahnutie nejakého úspechu (v detstve je to normálna fáza vývoja, no dospelosť znamená pochopenie, že žijeme život „sami pred sebou“ a naše správanie nie je ovplyvňované sympatiami druhých, aj keď sú príjemné = potreba potvrdzovania od ostatných je nahradená vlastnou istotou a seba-potvrdením). Pýcha môže mať paradoxne aj podobu falošnej pokory, kedy „duchovné ego“ vystavuje na obdiv svoju pokoru alebo zbožnosť alebo chudobu alebo svätosť… Pýcha často závisí na postavení v spoločnosti – prejavuje sa vo forme vlastníctva, dobrého mena, titulov, peňazí… (a často sa prejaví aroganciou, nadradenosťou, elitárstvom, ješitnosťou). Človek v pýche obdivuje sám seba a ostatných porovnáva so sebou a pozerá na nich ako na nižších (ale je to len trápna a neprospešná fasáda). Skutočne úspešní ľudia sa tešia zo zrelého úspechu, ktorý je vždy sprevádzaný pokorou a vďačnosťou (a nie pocitmi výnimočnosti a nadradenosti). Následkom pocitu vlastnej dôležitosti, ktorý z pýchy vyplýva, je potreba túto dôležitosť naďalej neustále živiť, aby sa tak vyrovnali vnútorné pochybnosti o sebe a pocit nedokonalosti a neúplnosti. Tie je možné však napraviť jedine životom integrity a pravdy, z ktorej pramení skutočná sebaúcta.
Ako sa môžeš posunúť ďalej?
Proti-liekom na väčšinu omylov a sebaklamov je pokora… skutočné seba-prijatie vzniká vtedy, keď sa vzdáš pochybností o sebe a prijmeš pravdu, že všetko existujúce si je rovné na základe svojho stvorenia a na základe Zdroja tohto stvorenia… potrebuješ pochopiť, že dôležitou súčasťou konania a napĺňania princípov integrity (celistvosti), je čistota zámeru (úmyslu, osobného rozhodnutia), ktorá je dôležitejšia než konečný výsledok… k odhodeniu pýchy potrebuješ odvahu a pokorné prijatie vlastnej vnútornej skutočnosti, ktorá pochádza z neporušiteľného Zdroja… ak sa chceš vyliečiť z pýchy, potrebuješ si zvoliť pokoru a integritu, namiesto trvania na svojej „dôležitosti“ a na tom, že „máš pravdu“… vyjadrením múdrosti a reality je „viem, že nič neviem“ (pretože myseľ sa väčšinou zaoberá len domnienkami a dojmami)… pomocou vnútornej úprimnosti môžeš objaviť obmedzenia, ktoré máš, a ktoré vyplývajú z toho, že si človekom… musíš sa naučiť odpúšťať, nevyžívať sa v obviňovaní druhých, ale ani nevyhľadávať ich obdiv – všetky zásluhy za dosiahnuté úspechy nepripisuj svojmu egu, ale Bohu ako Prítomnosti vo vnútri teba… všetky úspechy tak potom v tebe namiesto pýchy budú vzbudzovať vďačnosť a radosť… všetko existuje vďaka Božej láske, všetci sme z rovnakého Zdroja, rovnocennosť všetkého stvoreného vyplýva zo samotného Daru existovania… nauč sa jednoducho „byť“… a budeš sa tešiť zo života s vďakou za všetko…
9. ODVAHA (úroveň vedomia 200 z 1000)
Boh je dovoľujúci, život je zvládnuteľný, tvojou hlavnou emóciou je potvrdenie, tvojím hlavným procesom je posilnenie
10. NEUTRALITA (úroveň vedomia 250 z 1000)
Boh je umožňujúci, život je uspokojivý, tvojou hlavnou emóciou je dôvera, tvojím hlavným procesom je uvoľnenie
11. OCHOTA (úroveň vedomia 310 z 1000)
Boh je inšpirujúci, život je nádejeplný, tvojou hlavnou emóciou je optimizmus, tvojím hlavným procesom je zámer
12. PRIJATIE (úroveň vedomia 350 z 1000)
Boh je milosrdný, život je harmonický, tvojou hlavnou emóciou je odpustenie, tvojím hlavným procesom je transcendencia
13. ROZUM (úroveň vedomia 400 z 1000)
Boh je múdry, život je zmysluplný, tvojou hlavnou emóciou je pochopenie, tvojím hlavným procesom je abstrakcia
14. LÁSKA (úroveň vedomia 500 z 1000)
Boh je milujúci, život je prospešný, tvojou hlavnou emóciou je úcta, tvojím hlavným procesom je zjavenie
15. BEZPODMIENEČNÁ LÁSKA a RADOSŤ (úroveň vedomia 540 z 1000)
Boh je jediný, život je úplný, tvojou hlavnou emóciou je pokoj, tvojím hlavným procesom je premena
16. MIER (úroveň vedomia 600 z 1000)
Boh je Univerzum, život je dokonalý, tvojou hlavnou emóciou je blaženosť, tvojím hlavným procesom je jasnosť
17. OSVIETENIE (úroveň vedomia 700-1000)
Boh je Ja som, život je, tvojou hlavnou emóciou je (nepopísateľné), tvojím hlavným procesom je čisté vedomie