Život je CESTA k láske (v láske), k hodnotnosti života, k osobnému naplneniu, šťastiu a (doplň si, čo chceš).

V živote = vo všetkých sférach (vzťahy, štúdium, hudba, šport…) platí „pravidlo loďky“: Život je ako plavba po rieke na kánoe, ak chceš ísť k prameňu (to sú tvoje túžby, sny, ciele, zmysel života), tak musíš neustále pádlovať hore prúdom (tvoja každodenná snaha a aspoň malé kroky). Ak sa zastavíš (najmä kvôli lenivosti… alebo strachu z neúspechu), prúd ťa bude unášať dolu vodou (ako zdochlinu). Statický stav v živote neexistuje. Život je dynamika, pohyb. Buď ideš hore, vezmeš život do vlastných rúk a staneš sa hodnotným darom pre druhých, alebo pôjdeš dolu vodou v lenivosti a ľahostajnosti a skončíš… v stoke. Je to len a len tvoja voľba.

Základom k rozletu je „cítiť sa milovaný“. Kto sa necíti milovaný, nedokáže ani milovať (len si kompenzuje nejakou aktivitou svoje zranenia a svoj vnútorný deficit lásky). Kým sa cítiš skutočne milovaný/milovaná? Kto je to konkrétne? Dokážeš vyjadriť vďačnosť (hocijakým spôsobom) za to, že ťa má niekto naozaj rád a vie to prejaviť? (Láska nie je samozrejmosť…)

Základom darujúcej lásky je milovať druhého človeka tak, aby sa cítil milovaný (toto by mali chápať aj animátori, ale často sú animátori/vodcovia/radcovia veeeeeeľmi nevyzretí a plnia si len svoje ambície a snahu sa presadiť, mať „status“ a pod. – takže taký/taká nebuď 😉  Komu prejavuješ lásku tak, že sa skutočne cíti milovaný? Kto je to konkrétne? (Vieš mať rád aj vtedy, keď druhý človek tvoju lásku neopätuje alebo si ju „nezaslúži“?)

Život „skutočného človeka“ je život v pravdivosti = žijem navonok to, čo žijem vo svojom vnútri (v momentálnom období života). Žiješ pravdivo? Alebo sa na niekoho hráš? Alebo nevieš ešte kto si a tým pádom nevieš, koho máš prejaviť navonok? Niekedy ťa budú chcieť druhí ľudia „vopchať“ do ich predstavy pravdivosti tvojho života, ale to je znakom len ich obmedzenosti. Druhí ľudia môžu od teba vyžadovať nejaké pravidlá, dať ti určité hranice, ak je to v ich kompetencii (napríklad rodičia, ak nie si dospelý a žiješ s nimi pod jednou strechou), povedať ti svoj názor, čo sa im zdá, že robíš dobre alebo zle, ale to neznamená, že nebudeš navonok vyjadrovať pravdivo to, čo skutočne cítiš, čo ťa teší, čo ťa trápi, čo sa ti páči, čo sa ti nepáči (v momentálnom období života).

Ty nemôžeš žiť môj život, ani žiť podľa mojich predstáv, lebo by si to nebol/a ty. A ja nemôžem od teba vyžadovať, aby si žil/a môj život, podľa mojich predstáv. To by sme boli vzájomnými otrokmi a to je hlúpe. Každý z nás sa má stávať kvalitným a vnútorne slobodným človekom – a potom dokážeme radostne, s odvahou a s pokorou milovať. Inakšie to nejde. (Po svete chodí strašne veľa „otrokov“ ktorí sa vzájomne ubíjajú – najmä v partnerských vzťahoch, v rodinných vzťahoch = nežijú svoj život, ale život a túžby niekoho iného = „ak ma miluješ, tak…“ budeš otrokom mojich túžob…, alebo sa nedokážu vzájomne pochopiť, pretože sa o to ani nesnažia… V pravdivej láske môžem a mám napĺňať potreby druhého človeka – ale z môjho slobodného rozhodnutia, nie z donútenia okolnosťami, alebo nátlakom zo strany hocikoho… jednoducho „len“ z lásky, pretože mi na druhom skutočne záleží a túžim, aby bol šťastný.)