Duchovný denník – duchovné cvičenia 2020 – Ruksak
Spísané v exercičnom dome v Kopernici po ťažkom období môjho života, po veľkom sklamaní z konania niektorých ľudí „proti mne“ (z ohovárania a bez dialógu, kvôli môjmu konania, ktoré som ja osobne nepovažoval za nejako zvlášť nevhodné) a po veľkom sklamaní z konkrétnych kňazov-saleziánov, medzi ktorými som sa 23 rokov dobrovoľnícky a hudobne angažoval – čo prinášalo aj veľmi pekné ovocie vo veľkom hudobno-výchovnom projekte Detského orchestra, ktorý som viedol – ale napriek tomu ma oni boli schopní zo dňa na deň „vyhodiť“ bez dialógu a bez možnosti sa obhájiť či nájsť riešenie… Zničil sa tak Detský orchester u saleziánov v Žiline (ktorý 29 rokov fungoval – http://www.detskyorchester.sk) a aj mnohé vzťahy či výchovná práca, ktorú sme spoločne s mladými, deťmi a ich rodičmi veľa rokov vykonávali.
Keď som mal pocit, že ma zradili a opustili ľudia, ktorých som mal rád a pre ktorých som žil, a keď mi obmedzení ľudia zavreli dvere do priestoru, kde som strávil angažovanou službou pre deti a mladých veľkú časť života, veľmi ma to zranilo… (a rany stále ešte krvácajú, aj keď sa už pomaly hoja – no jazvy „po klincoch“ na mojom tele a srdci však už zostanú viditeľné). Keď som si prešiel etapami hnevu, bolesti, neprijatia reality, veľkého sklamania a smútku, nakoniec som našťastie pochopil, že aj tak jediná cesta k uzdraveniu a šťastiu aj v tých pre mňa náročných a tvrdých etapách života, je zachovať si v každej situácii hlboký pokoj v srdci – a žiť s vďačnosťou = za všetko, čo môžem prežívať v PRÍTOMNOSTI…
„Je nemysliteľné, aby bol niekto vďačný a zároveň nešťastný…
Prechádzam každým okamihom dneška s vďačnosťou
– a naplnený šťastím.“
(A.Mello)
Musel som odísť do ticha, do samoty, aby som znovu pochopil… Aby som našiel to, čo som medzi ľuďmi stratil – pokoj a radosť… Chcem sa naučiť „žiť pokánie“ – viac obrátiť svoje srdce k Bohu… Chcem nájsť silu k obráteniu… pripraviť si srdce na prijatie milosti… „Pripravte cestu Pánovi.“ (Mt 3,3)
„Ježišu Kriste, Synu Boží… zmiluj sa nado mnou hriešnikom.“
„Ježiš… uzdrav moje zranené srdce.“
„Pane naplň moje srdce… pokojom a radosťou.“
„Ježišu Kriste, Synu Boží…. naplň mi srdce Božou láskou.“
„Ježiš… uzdrav moju dušu.“
„Pane… naplň ma svojím Duchom.“
Samota mi pomáha vidieť veci také, aké sú. Aké nedôležité a podružné veci mi v živote nedostatok samoty nemiestne zveličil? Na ktoré z tých skutočne dôležitých vecí mi skoro nikdy nezostáva čas? Samota je čas vhodný pre rozhodovanie. Aké rozhodnutia potrebujem urobiť alebo prehodnotiť v tomto okamihu svojho života? (Ticho je umenie bojovníka – a meditácia je jeho meč – to je vnútorná zbraň, ktorou rozseknem svoje ilúzie.)
V samote a tichu som zase celistvý – a moje JA mi je navrátené. Snažím sa teda utíšiť slová a myšlienky tak, že si uvedomujem všetky okolité zvuky alebo pocity vo svojom tele alebo svoj dych. Láska človeka aktivuje a posilňuje. A tak si vybavujem a znovu zažívam chvíle, kedy som sa cítil milovaný… A sám seba vidím, ako v láske vychádzam do ulíc… Tvorivosťou človek ožíva. Ako sa prejavuje v mojom živote?… Všetko nachádzam v modlitbe… vyslovujem modlitbu, ktorú som si zamiloval, ktorú si prajem mať v živote stále po boku…
Potrebujem veľa mlčať, veľa sa modliť a naplno sa otvoriť Bohu. Pokoj a liečenie mi poskytujú moje korene v prírode. Myslím na okamihy lásky, ktoré som dal a ktoré som dostal. Vtedy sa Boh znovu vtelil.
„Pane, ty poznáš každú moju túžbu.“
(Ž 38,10)
„Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo,
ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“
(Ž 63,2)
„SMRŤ“ A „ZMŔTVYCHVSTANIE“
Pozerám na kríž, ktorý často prehliadam, keď sa mi v živote darí, keď sa cítim milovaný a prijatý. Ale teraz ma bolí srdce… veľmi… Cítim sa opustený, zradený, nemilovaný… Bol som odsúdený vlastnými priateľmi (?) pretože som miloval, pretože som miloval dotykom a blízkosťou, pretože som miloval naplno a verejne… a slobodne… Snažím sa prijať, že ma „moji učeníci“ opustili v ťažkom období, že vo svojej zmätenosti z nejasnej situácie vzťahov u nich zvíťazili ohovárania, arogancia, strach, zbabelosť, nedôvera… závisť… odsúdenie… zraňujúce ticho… Snažím sa prijať, že sám v živote zlyhávam a som veľmi nedokonalý človek, a moje nedostatky môžu druhých tiež veľmi zraniť… Neznášam pokrytcov – a možno som ja práve jedným z nich… (Som naozaj vo vnútri taký, aký sa javím ľuďom navonok?) Pozerám sa cez slová Evanjelia na život Ježiša, ktorého chcem nasledovať, a začínam chápať a prijímať, že krížová cesta je prítomná v živote každého človeka, v rôznych životných etapách, v rôznych prejavoch… (niekedy som za svoje trápenia zodpovedný ja sám, niekedy je to kvôli konaniu druhých). V mojom vnútri, ktoré nutne potrebuje uzdravenie a milosť, teraz rezonujú práve tieto slová, ktoré si vzťahujem na osobnú skúsenosť posledných mesiacov:
„Toto je moje telo, ktoré sa dáva…“ (Lk 22,19)
„Jeden z vás ma zradí, ten, čo je so mnou.“ (Mk 14,18)
„Môj zradca sa priblížil… priateľu, načo si prišiel?“ (Mt 26,46.50)
„Starší žalovali…“ (Mt 27,12)
„Zháňali krivé svedectvo… aby ho mohli odsúdiť.“ (Mt 26,59)
„Vystúpilo mnoho falošných svedkov.“ (Mt 26,60)
„Mnohí proti nemu krivo svedčili.“ (Mk 14,56)
„Preč s ním.“ (Lk 23,18)
„A čo zlé urobil?“ (Mt 27,23)
„Nenašiel som na tomto človeku nič z toho, čo na neho žalujete.“ (Lk 23,14)
„Vedel, že ho vydali zo závisti.“ (Mt 27,18)
„Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu.“ (Mk 14,27)
„Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa.“ (Mt 26,56)
„Nie si aj ty z jeho učeníkov? On zaprel: Nie som.“ (Jn 18,25)
„Nepoznám toho človeka.“ (Mt 26,72)
„Doľahli naňho smútok a úzkosť.“ (Mt 26,37)
„Sám si niesol kríž.“ (Jn 19,17)
„Moja duša je smutná.“ (Mk 14,34)
„Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46)
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34)
„Ja som ti odpustil… všetko… pretože ťa milujem ako svojho syna! A ty? Skús aj ty odpustiť svojim bratom, svojim sestrám… Odpustenie je jediná možnosť ako ďalej milovať, aj keď máš pocit, že druhí sa voči tebe nesprávali s láskou… Dal som ti príklad na kríži… Láska nemá hranice… milosrdná láska… dokonalá láska…“ Ale ja to nedokážem, pociťujem veľkú krivdu a hnev na konkrétnych ľudí… Veľké sklamanie… Neviem to teraz spraviť… Alebo skôr – nechcem to spraviť…? Moje zranené srdce a tiež moja vlastná pýcha ma presviedča, že sa to nedá… Nemám na to silu… „Ja som ti odpustil… ja som ti všetko odpustil… skús to… poď… pomôžem ti… si nekonečne milovaný…“
Prechádzam sa… Modlím sa… Sústredím sa na svoj dych. Som si vedomý každého nádychu i každého výdychu… Predstavujem si, že každý výdych z môjho vnútra odnáša nečistoty – sebeckosť, strach, zatrpknutosť, hnev… Predstavujem si, že vzduch okolo mňa je nabitý Božou prítomnosťou. Napĺňam silnými nádychmi pľúca touto životodarnou a posilňujúcou Božou prítomnosťou. Začínam ožívať…
Pane, uzdrav ma zo zatrpknutosti… od neodpustenia… od túžby, aby sa druhým, ktorí mi ublížili, stalo niečo, čo im „ukáže“, že nekonali s láskou… Daj mi milosť odpustenia… pochopenia toho, čo nechápem… alebo ak nepochopím, aspoň aby som dokázal prijať to, čo sa stalo v mojom živote… daj mi milosť lásky, ktorá keď odpustí, tak si už nepamätá viny druhých… Daj mi milosť odpustiť aj sebe, ak mám pocit, že som zlyhal v láske k niekomu zo svojich blízkych alebo priateľov – tých, ktorých som miloval snáď úprimne, ale aj tak trochu cítim, že tam bolo veľa sebectva a mojich skrytých túžob a očakávaní… Bytosť dobrého srdca vidí všade dobrotu a človek zlý zase len samú zlobu – pretože každý človek má tendenciu vidieť v druhých obraz seba samého… Čo vidím okolo seba ja? Akými očami srdca sa pozerám? Bože, nauč ma pozerať sa na svet a ľudí okolo seba tvojimi očami, vždy s láskou…
Pane, nauč ma týmto verejným ponížením väčšej pokore a ešte väčšej slobode milovať – aby som sa nenechal odradiť štekaním psov popri ceste, ktorú považujem za správnu, aby som sa nenechal odradiť sklamaním s chameleónov, ktorý sa prispôsobujú situácii, ako to vyhovuje ich sebecký záujmom alebo zbabelosti, aby som sa nebál nepochopenia a opustenosti v určitých etapách cesty, aby som vedel prípadne aj občas kráčať sám, ale aby som stále veril nádeji na Lásku, ktorá naplní srdce, pošle pomoc v pravý čas, osloví ľudí k spolupráci… Pane, daj mi byť vytrvalým na mojej ceste životom, na mojej službe druhým…
Cítim sa teraz nemilovaný? Prečo sa necítim milovaný, keď viem, že som milovaný? Čo mi tak veľmi chýba v živote? Slobodne som sa rozhodol už dávno žiť bez sexuálneho vzťahu k žene… venovať celý svoj život mladým a deťom… ale… naozaj som sa dokázal úplne vzdať milostnej lásky? Sexuálna túžba samozrejme ostáva… a je veľmi silná… a keď sa objaví nejaký „veľmi bližší“ vzťah lásky, ktorá je prípadne aj opätovaná, dokážem si povedať, že toto nie je už moja budúcnosť? Dokážem milovať ženu a udržať si vnútorný odstup silnej lásky bez pokračovania v manželstve, ako to bolo aj doteraz? Ale čo keď to druhí nechápu a odsudzujú? Dokážem byť v tom slobodný? Dokážem byť verný svojmu povolaniu a napriek mnohým zlyhaniam dokážem byť stále spokojný so štýlom môjho života? Som šťastný? Som naplnený? Kde nachádzam naplnenie v láske? Kde viem načerpať? Čo mi tak veľmi chýba v živote…? Nie som len nevďačný a slepý, neschopný žasnúť nad životom a krásnymi vecami a vzťahmi, ktoré tvoria súčasť môjho života? (Osamotenosť… odlúčenosť… to sú skúšky mojej vernosti a vytrvalosti. Aké je tajomstvo vytrvalosti? Láska… „Kto ma chce nasledovať, musí ma nasledovať i so svojim krížom…“)
Potrebujem sa oslobodiť od svojich „mentálnych odpadkov“ – od zatrpknutosti z minulosti… od obáv z budúcnosti… Myseľ stále odvádza moju pozornosť od Prítomnosti… Potrebujem sa naučiť naplno žiť v prítomnosti TU a TERAZ, a radovať sa z mála… Čas je teraz a miesto je tu = chcem ostať v prítomnosti. Minulosť nemôžem zmeniť a budúcnosť nedopadne nikdy tak, ako si ju naplánujem alebo ako v ňu dúfam… Potrebujem venovať celú svoju pozornosť prítomnej chvíli. Nestarať sa o to, aby som sa niekam dostal, ale aby som bol tu…
Miera vnútorného pokoja závisí od veľkosti odovzdania sa, od odpútania sa… Pravdivá a trvalá radosť je spojená s úplným zrieknutím sa – ide o odovzdanosť životu, „prijímavosť“ udalostí.
Potrebujem sa učiť prijať realitu takú, aká je teraz!
= opustiť minulosť (čo by bolo keby… a prečo sa stalo to, čo sa stalo…)
= odovzdať všetko Božiemu milosrdenstvu
= nemať obavy z budúcnosti (budúcnosť môžem ovplyvniť len konaním v prítomnosti)
= odovzdať všetko Božej Prozreteľnosti
Byť plný života znamená zriecť sa svojej minulosti i budúcnosti…
= minulosť je mŕtva…
= je to len spomienka, výtvor mysli, nie je to skutočnosť…
= myslenie na krivdy…
…odovzdávam to Bohu – on vie posúdiť lepšie
= myslenie na minulé úspechy, vzťahy…
…už to neexistuje, lebo teraz som už iný, aj druhí sú už teraz iní
= budúcnosť ešte neexistuje… (život nie je zajtra, život je teraz)
= je to len fantázia, výtvor mysli, nie je to skutočnosť…
= zrieknutie sa chcenia (a úzkosti) – prichádza úľava a sloboda…
Odovzdávam sa prítomnosti a s každým výdychom hovorím Bohu „áno“. „Áno“ tomu, čo som dnes, akým som sa stal… „Áno“ všetkej mojej minulosti… „Áno“ všetkému, čo ma čaká v budúcnosti… Vzdávam sa všetkých úzkostí a nechávam sa ovládať pokojom, pretože v jeho rukách, v jeho vôli je môj pokoj. Vnútorne sa snažím oslobodiť od svojej minulosti i budúcnosti. Žijem v prítomnosti – žijem život taký, aký je práve teraz. Pretože večný život je teraz, večný život je tu!
Musím sa učiť prijímať všetko, čo mi život prináša, potešenie i bolesť, žiaľ i radosť… Naplno si vychutnávať práve prebiehajúci okamih, bez toho, aby som to, čo práve prežívam, nazýval dobrým alebo zlým… jednoducho milovať život – v jeho neúspechoch, aj v jeho úspechoch. Ježiš Kristus na kríži symbolizuje drámu ľudského života ako takého… neustály kolobeh „umierania“ a „vstávania“… Život prináša rôzne skúsenosti – šťastné udalosti vypĺňajú moje srdce… tie bolestné mi pomáhajú rásť… Myslím na osoby, ktoré najviac milujem, ktoré obohacujú môj život. Zajtra ich môžem stratiť… taký je život. Krehký. Mám pred sebou ďalší deň života, ktorý môžem vychutnať… prijímam to šťastie s vďačnosťou. Som vďačný za všetko. Za úplne všetko…
Pozerám na problémy a trápenia, ktoré mám dnes… „Aj toto pominie.“ Pozerám sa na veci, ktoré vlastním, na ktorých mi záleží… „Aj toto pominie.“ Pozerám sa na udalosti, ktorých sa bojím… „Aj toto pominie.“ Zostane len láska – prijatá a darovaná. Do tej sa oplatí investovať… Môj Boh je Láska. Teším sa, že mám takéhoto Boha.
Sústredím sa na svoj dych – na nádych a výdych – aby som upokojil myseľ, zastavil myšlienkový proces. Kalné vody sa pokojom stanú priezračnými a odrážajú zreteľne nočný mesiac… Pozorujem svoj dych – upokojuje myseľ a tak prebúdza múdrosť, ticho a zmysel pre Božské. Len sa pozerám – a prichádza jasnosť, kalné vody sa stávajú priezračnými – a ja pochopím… Potrebujem sa vrátiť k Prameňu – k živej osobe Ježiša Krista = stretnúť sa s Ježišom, načerpať z neho silu a nadšenie do angažovaného života. Potrebujem skutočne uveriť v Božiu lásku… skutočne uveriť v nekonečné Božie milosrdenstvo… Dokonalá Božia láska znamená koniec strachu = som milovaný bezpodmienečne!!!
„Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera.
A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“
(Lk 22,32)
„Dokáž svojimi skutkami, že si zmenil život!“
(Por. Mt 3,8)
Každá kríza je výzvou, príležitosťou k rastu. „Zmeň život…“ (por. Mt 4,17) Je nutné, aby som počul, ako mi Kristus hovorí: „Čo sa týka mojej lásky k tebe, je jedno, či sa zmeníš alebo nie, pretože moja láska k tebe je bezpodmienečná.“ Život ide ruka v ruke so zmenou. Čo sa nemení, je mŕtve. Mŕtvi ľudia majú v sebe zakorenený strach so zmeny. Dokážem vo svojom živote prijať zmeny? Dokážem seba a veci meniť? Dokážem zmeniť svoje zmýšľanie? Som živý? Pokiaľ chcem byť nažive, musím sa naučiť v každom okamihu umierať – rozlúčiť sa, odpútať sa a ísť ďalej.
Prechádzam premenou… zatiaľ čo všetko okolo mňa je stále rovnaké, ja už nie som rovnaký. Som viac milujúci, viac schopný prijímať i to, čo nebolo žiadúce. Tiež som pokojnejší, pretože som uvidel, že násilie nevedie k trvajúcim zmenám – len láska a pochopenie. Nechcem už plytvať energiu na boj so starým, ale na budovanie nového. To je tajomstvo zmeny.
Teším sa zo svojej slobody a samostatnosti – odvážim sa riskovať, uvítam nepohodlie, som otvorený zmenám… Dôležitý je postoj „nepripútanosti“ (= odosobnenie sa). Môj život a moje šťastie nie je závislé od… Teším sa zo života a z dnešného dňa. Láska, radosť, pokoj, potešenie… Chcem sa stať rozsievačom pokoja a radosti s odvahou lásky – radosť mierna, nákazlivá, príťažlivá… nadprirodzená, lákavá, prirodzená… Chcem žiť život vďačnosti – byť vďačný za to, čo mám teraz, dnes – „Vďaka ti, Pane…“
Mám smrteľnú chorobu a volá sa narodenie – neostáva mi viac ako zopár rokov života = áno, dnes chcem byť šťastný… bezdôvodne! = robiť všetko s pocitom šťastia. Potom dokážem milovať a budem môcť robiť, čo budem chcieť. Keď si uvedomím, že môj život speje k smrti (k rozpadu v hrobe), opadne zo mňa ťarcha pochádzajúca z predstavy, že som dôležitý… Môžem byť sám sebou – a byť vnútorne slobodný, vo vďačnosti za dnešný deň, ktorý si naplno a s radosťou užívam a vychutnávam. Večný život je už teraz. Ako chcem prežiť dnešný deň?
Pred tajomstvom života v jeho paradoxoch (so všetkým tým šialeným, nezmyselným, mučivým i nádherným) stojím bez slova, nechápajúci a plný úžasu… Kto s neochvejnou dôverou zverí všetko do rúk Boha, nájde nevýslovný pokoj a vnútornú slobodu…
„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“
(Mt 5,8)
„Pane, nauč ma usmievať sa a byť úprimne vďačný – za všetko!“
Pane, sprav ma slobodným od toho, čo si o mne myslia druhí ľudia… Daj mi odvahu konať podľa vlastného rozhodnutia (a nie podľa túžob a očakávaní druhých), ale pomôž mi, aby som bol popri tom aj citlivý na potreby spoločenstva a aby som vedel rozlíšiť, kedy sa mám vzdať svojho postoja pre ozajstné potreby druhých…
Chcem si „vychutnávať“ život… prítomnosť, vzťahy, činnosť, prírodu, jedlo… Život je jedine v prítomnosti – sústredím sa na to, čo práve teraz robím = pozornosť – som tu naplno, som s ľuďmi naplno, som s Bohom naplno… s veľkou vášňou! Túžim byť Božím mužom a robiť dojem svetského muža… byť mužom obety a modlitby… stály… vytrvalý… odvážny… milujúci… Pane, pomôž mi, aby som neodbočil z plodnej cesty, ktorú som si vybral. Zjavenie plnosti života má byť naplno viditeľné prostredníctvom darovania seba druhým.
Pane, nauč ma trpezlivosti… nauč ma čakať… „Očakávajte Ducha… očakávajte, očakávajte, očakávajte!“ Ak očakávam veľa, dostanem veľa.
Pane, nauč ma jednoduchosti a úspornosti – pohybov a aktivít. Moje dobré návyky musia byť také silné, že rozpustia tie nepotrebné = chcem sa zamerať sa na kvalitu modlitby… štúdia… vzťahov… činnosti… jedla… pohybu… oddychu…
Sette giorni = sedem dní, v ktorých chcem rásť…
Fyzický rozmer života:
= viem, že môj vzťah s telom silno ovplyvňuje môj život – k lepšiemu či k horšiemu
= budem ráno vstávať v konkrétny čas (do jednej minúty? = ako umŕtvovanie, pokánie, posilňovanie vôle)
= každý deň budem aspoň cca 20 minút cvičiť (joga, kondička, behanie, fyzická práca…)
= večer pôjdem spať v konkrétny čas (aj zajtra je deň, v noci si treba oddýchnuť)
Mentálny rozmer života:
= viem, že hodina štúdia je pre moderného apoštola hodinou modlitby
= budem sa učiť aspoň 20 minút denne taliančinu (najmä prekladať texty, ktoré obohatia môj duchovný život)
= budem cvičiť aspoň 20 minút nové veci na gitare (najmä tie, čo môžem ponúknuť aj mojim žiakom)
= budem aspoň 20 minút čítať knihy/písať A5-ky
Duchovný rozmer života:
= viem, že bez osobnej modlitby v tichu nemôže existovať duchovný život
= budem verný modlitbe v určenom čase a trvaní cca 20 minút (budem prehlbovať vzťah s Bohom)
= budem každý deň rozjímať nad úryvkami z Evanjelia/Písma
= prijmem kríž ako nevyhnutnú súčasť nasledovania Krista („Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8,34)
= budem sa snažiť to ťažké odovzdať Bohu a nenechať sa tým zlomiť, utlačiť, znechutiť, zničiť…
= budem sa modliť srdcom – priebežne, stále (skúška správnosti = úsmev, pokoj, radosť…)
Spoločensko-citový rozmer života:
= viem, že naplnený život je o láske, ktorá sa prejavuje a žije vo vzťahoch
= budem sa snažiť prijímať ľudí v ich odlišnosti (nechám si slobodu byť sám sebou a nechám slobodu aj druhým)
= budem sa snažiť o vnútornú slobodu – „nepripútanosť“ (s úsmevom byť slobodný v rozhodovaní a konaní)
= budem sa snažiť ovládať v slovách, keď sa ma zmocňuje hnev… (viac počúvať, modliť sa, milovať)
= budem sa každý deň modliť za ľudí, ktorých mám rád a ktorým venujem svoj čas
= budem žiť v presvedčení, že Boh je stále pri mne ako milujúci Otec… („Ty si môj milovaný syn…“ por. Mt 3,17)
= budem sa učiť spoznávať seba vo vlastnej slabosti a Boha v jeho nekonečnom milosrdenstve…
= budem pomáhať druhým stretnúť sa s Bohom, nasmerovať ich na Cestu, pomôcť im objaviť Prameň…. (premieňať srdcia a život iných ľudí mocou vlastného príkladu a vlastného slova, mocou modlitby, prostredníctvom mojej lásky, mojej blízkosti, „môjho“ evanjelia…)
„Toto je moje telo, ktoré sa dáva…“ (Lk 22,19)
Domov je tam, kde je moje srdce. Kde je moje srdce teraz? V akej bytosti, mieste, činnosti…? Som na ceste k novým obzorom – a zisťujem, že Pán je tu na ceste vedľa mňa a ukazuje mi, že ak chcem žiť a byť slobodný, je potrebné zbaviť sa strachu z púte bez spoločníkov… Potom mi bude on tým stálym miestom odpočinku, pretože nech pôjdem kamkoľvek, on tam bude so mnou. A potom mi konečne bude domovom celý svet…
„Poď… povolávam ťa.“ Tieto slová počujem vo svojom srdci. Neviem ale presne, čo znamenajú… Ale spoznávam ten hlas. „Som s tebou… Poď za mnou!“ Ale aké posolstvo mám priniesť svetu práve ja? Aké „moje evanjelium“ mám napísať svojím životom? S radosťou sledujem to, čo bolo skrze mňa doteraz vykonané… Viem, že keď sa pre niečo rozhodnem, musím to robiť s plným nasadením – musím žiť bez obáv podľa svojho rozhodnutia. Potrebujem sa hlboko zakoreniť v Bohu, ak chcem zostať na vlne tvorivého Ducha, prebývajúceho v mojom srdci, ak sa chcem vyznačovať schopnosťou milovať a ostať verný…
„Toto je môj syn, môj milovaný…“
(2Pt 1,17)
„Miluješ ma väčšmi, ako títo?“
(Jn 21,15)
„Toto je moje telo, ktoré sa dáva…“
(Lk 22,19)
Až do posledného dychu bude môj život patriť
týmto mojim deťom, týmto mojim mladým,
týmto mojim chalanom, týmto mojim dievčatám.
Nech sa deje, čo sa deje…
Nech moje skutky potvrdia moje poslanie.