(Je tu pár ako keby nesúvisiacich poznámok, otázok a podnetov k partnerskému životu, ktoré spolu súvisia.)
Medzi nami muŽenami…
I
V
O
T
Ako prežívať vzťah?
Ľudský vzťah = opakovaná každodennosť.
BOŽIA VôĽA A ROZHODNUTIA
Ak sedíš na mieste a neustále sa pýtaš na Božiu vôľu, a nevieš sa rozhodovať (nič neurobíš), tak si decko… Práve rozhodovaním sa formuje tvoja osobnosť a Boh požehná tvoju snahu a tvoju odvahu vložiť sa naplno do života.
Boh nechce infantilné deti neustále sa pýtajúce: „čo chce otecko/maminka aby som spravil, aby som im tak urobil radosť…?“ Boh chce vyzreté osobnosti, ktoré budú dokončovať stvorenie sveta – osoby, ktoré sa vedia slobodne a zodpovedne rozhodovať. Sme pozvaní k odvahe robiť samostatné rozhodnutia, aj keď často budú zlé, nedotiahnuté, aj keď nás ovplyvňuje náš obmedzený ľudský rozum, nedostatok poznania, naša lenivosť a slabá vôľa… Avšak na rozhodnutiach človek rastie… Práve rozhodnutiami, ktoré robíš, sa stávaš podobným Bohu, tým, že si jeho obrazom.
Boh ti dáva obrovskú slobodu.
A tú treba rešpektovať aj u iných.
Plánuješ (budúcnosť) a spomínaš (minulosť). A aj žiješ? (Prítomnosť.)
Pravý život je tu dole na zemi! Tu a teraz!
„Budete sa pred Bohom zodpovedať za každú dovolenú radosť,
ktorú ste mohli v živote prežiť a neprežili ste ju…!“
Kresťanstvo – to evanjeliové – je náboženstvo plné vášní.
(Jedlo, pitie, sex, oblečenie, hudba, divadlo… problémom je to len vtedy,
keď prostriedok zameníme za cieľ a tak z Božského spravíme diabolské…)
Základnou úlohou duchovného života je rozpoznávať sa milovaným.
Mnohí ľudia len pozorujú, hodnotia, diskutujú, analyzujú, kritizujú…
ale nemajú odvahu vložiť sa do niečoho naplno a mať osobnú skúsenosť života.
Znakom duchovne vyzretého človeka
je schopnosť prijať svoju slobodu a zodpovednosť,
a schopnosť rozhodovať sa a riskovať = konať.
„Mladí nech kráčajú, mladí z ulice, mladí, ktorí idú vpred, jeden vedľa druhého a hľadia do budúcna. Dnešný svet potrebuje mladých, ktorí sa ponáhľajú, neunavia sa ponáhľaním, mladých, ktorí sú povolaní vnímať, že život im ponúka poslanie… Potrebujeme mladých na ceste… Svet sa môže zmeniť len vtedy, pokiaľ sú mladí na ceste… Život, keď sa pozeráme k horizontu… nás vždy prekvapuje… Táto cesta je riskantná, ale pokiaľ mladý človek neriskuje, je starec. A my máme riskovať. Mnohí mladí nevedia, čo ďalej… Vy mladí musíte v živote riskovať. Riskovať. Dnes musíte pripravovať budúcnosť. Budúcnosť je vo vašich rukách… Cirkev potrebuje viac jari a jar je obdobím mladých. Chcel by som vás pozvať k ceste… aby ste sa na ňu vydali s radosťou, s nepokojom, bez strachu, bez hanby a odvážne. Odvaha je potrebná. Snažte sa čerpať krásu v maličkostiach… Chopiť sa každej krásy a nenechať si ju ujsť. A ďakovať za to, čím si. Som taký, ďakujem! Častokrát v živote strácame čas kladením si otázky: ´Kým som?´ Môžeš sa opýtať kým si, a celý život hľadať, kým si. Opýtaj sa však: ´Pre koho som?´ …Pre koho som ja, v tejto chvíli? …Pre koho som ja, nie len kto som. To príde potom, určite je to otázka, ktorú si musíme dať… lebo je to otázka na celý život. A to ťa núti rozmýšľať, cítiť a pracovať. To sú tri jazyky: jazyk mysle, jazyk srdca a jazyk rúk. A vždy ísť dopredu. Život… od nás žiada konkrétnosť. V tejto tekutej kultúre je potrebná konkrétnosť a konkrétnosť je naším povolaním… Žijeme v prítomnosti. Život… po dnešných mladých požaduje poslanie… potrebujeme… most dialógu… dialóg starých a mladých… Drahí mladí, buďte odvážni… Vpred. Padneš? Vstaň a choď ďalej… Čerpaj… a stavaj most k budúcnosti… Ďakujem za vašu odvahu.“ (pápež František)
Aká je náboženská spiritualita muža?
Aká je náboženská spiritualita ženy?
Kde sa to všetko spája?
Katolícka cirkev je príšerne feminijná (romantické pesničky, ó sladký Ježišu, poslušní a oddaní veriaci, spomalení jemní biskupi – maznáčikovia matky Cirkvi, vyžehlené načačkané oblečeníčko pre kňazov, pokojný domov tradičnej viery). Kde sú silné podnety k odvahe, sebaovládaniu, riskovaniu, boju? Kde sú náročné výzvy? Ako keby Cirkev nepočítala s tým, že by tu bol náhodou aj nejaký chlap…
AKO VYBUDOVAŤ ZDRAVÝ PARTNERSKÝ VZŤAH
Darujem sa ti? Alebo si ťa beriem?
Ako ne/manipulovať svojho partnera?
No. 1 = Milovať a byť milovaný.
Ako to dosiahnuť?
Každá láska je výnimočná, a krehká…
Skutočná láska je navždy.
Preto je potrebné najskôr dobre vyberať…
a trpezlivo nechať lásku vzklíčiť a vyrásť…
Človek by sa mal v partnerskom vzťahu druhému vydať naplno.
Milovať sa s niekým znamená naplno sa mu oddať.
Tvoj partner ako predmet tvojej túžby? Ako teda?
Môže spolu pár vydržať celý život?
A je vôbec možné milovať celý život?
Partnerská láska = vernosť a sebaovládanie
= dobrodružstvo, nežnosť, ťažký boj, odpustenie, nádhera, radosť…
= srdce, nežnosť, pocity, miernosť… pohlavnosť…
= pozornosť, načúvanie, rozhovory, odpúšťanie si, dotyky,
tisíc drobných pokusov o akceptovanie druhého, o vyznanie lásky…
„Áno“, v dobrom aj zlom.
Vernosť, trpezlivosť, odpustenie, vnútorný pokoj.
Manželstvo
= intímne spoločenstvo, zdieľanie, obeta, obmedzenie určitých osobných slobôd
(už nebudeš nikdy žiť životom slobodného /= neženatého/ človeka)
Len ak akceptujeme rozdielnosť, môže nastať súlad
= harmónia dvoch jedinečných a slobodných ľudských bytostí
(Je potrebné prijať druhého takého, aký je…)
Odpustiť je viac než mať pravdu…
Cesta k skutočnej láske:
pokora, darovanie sa a hlboký vnútorný život (modlitba).
Skutočná partnerská láska je nádherným stretnutím dvoch sŕdc a dvoch tiel.
Nikdy však nedosiahneš plnosť svojej potreby milovať a byť milovaný…
Nesmieš si idealizovať svoje očakávania ohľadom svojho partnera. Je to veľmi dôležité!!!
Milovať
= naplno sa vložiť do vzťahu
a naplno prežívať prítomný okamih.
Všetko robiť z lásky
– naplno sa oddať tomu, čo robíš a žiješ v tejto chvíli.
V manželstve má pár absolútnu prioritu! Až potom dieťa.
Ako kritizovať partnera s láskou?
Ako sa hádať s láskou?
Evanjelium ti ponúka pohľad lásky a slobody.
Eucharistia ako posila na ceste pre silných i padajúcich.
Milosrdenstvo je viac ako ideál, ktorý niekedy nezvládame žiť.
„Prežívať na zemi vzťah
znamená pokúšať sa pomáhať druhému,
aby prekonal sám seba vďaka láske,
ktorú mu prejavujeme.“
(G. Gilbert)