Na začiatku bol cieľ – pozrieť si východ slnka vo výške nad 1500 metrov. Tak sme sa teda vybrali večer do Jánošíkových dier. V tme sme prešli Dolné aj Horné diery a bolo to v noci dosť extrémne – tie rebríky, vodopády, skaly a občasné svietenie si baterkou na cestu… Dokonca sme v lese raz nezbadali jednu odbočku a tak sme sa trochu prešli aj po jednom neznačenom chodníku. Ale nakoniec sme sa radšej vrátili na značku, predsa len sa v noci neoplatí zablúdiť. Dierami sme napokon prešli živí a zdraví 🙂 (Musím priznať, že nám trochu lepilo… nieže by sme boli nejaké padavky, ale… tá tma, hučanie vodopádov, skaly, potom ticho, les, možno medveď… bola to aj pre nás tak trochu skúška odvahy 🙂 Ešteže sme boli dvaja, lebo sme sa zhodli, že nikto z nás by tu asi sám v noci nešiel…
Keď sme prišli do sedla Medzirozsutce, hneď sme vykročili na nočný výstup na Veľký Rozsutec. Hore sme to vybehli dosť rýchlo. Bola hlboká noc a riadne tam fučalo. Keďže tam úplne na vrchole nie je ani kúsok rovného miesta, kde by sa dalo prespať, tak sme si ľahli asi tak meter od vrcholovej tyčky na skalu, zabalili sme sa do spacákov, do pršiplášťa, celty… (čiapka a rukavice v plnej pohotovosti, lebo naozaj dosť fúkalo) a snažili sme sa aspoň trochu vyspať.
Skoro ráno nás zobudil budík. Vystrčili sme hlavy zo spacákov vo výške 1609,7 metrov a kochali sme sa východom slnka. No trochu bola sranda, že práve na východe sa plazil nejaký blbý pás hmly a tak sme si to až tak nevychutnali… Potom sme si ešte trochu pospali (na príjemnom kamennom krivom lôžku:-) a zbehli sme to opäť Dierami dole, do Terchovej. A potom zaspávajúc v autobuse sme sa vrátili do Žiliny.
Účastníci:
Iyuškin a Ruksak