Človek je tvorivý…

Čo môže človeka viac potešiť ako situácia, v ktorej môže slobodne tvoriť? Veď pravá sloboda je tvorivá. A predsa niektorí teológovia nám chcú túto možnosť uprieť prehlásením, že Stvoriteľ je iba Boh… Prečo teda hovoríme, že človek je Božím obrazom? Je samozrejme rozdiel medzi schopnosťou tvoriť u Boha a u človeka, ale už samotná skutočnosť, že dokážeme mať určitú ideu o stvorení dokazuje, že na Božej stvoriteľskej činnosti máme určitú účasť. Potvrdzuje to skúsenosť z každodenného života, kde vyvíjame dvojakú činnosť. Zbierame (zhromažďujeme) fakty, s ktorými sa stretávame, pozorujeme svet a snažíme sa tieto objavy logicky usporiadať. Ale pritom všetkom nás stále pokúša túžba vytvoriť niečo. Čo ešte nikto nevidel, na čo ešte iní neprišli. To sa prejavuje v umení, politike, remesle i v kuchyni pri varení.

Čo je umelecké dielo? Nestačí, že sa ľudský výtvor niekomu páči. Posudzujeme ho podľa toho, čo a ako vyjadruje. Slovo „vyjadrovať“ nie je jednoznačné. Francúzske expression má pôvodný hmotný zmysel, znamená asi toľko ako pečať vyryť (vtlačiť) do vosku. V prenesenom zmysle slova to znamená: urobiť viditeľným niečo, čo bolo iba v duši. Je to teda akýsi stupeň vtelenia, inkarnácie.

Umelci tvrdia, že cítia nutnosť vyjadriť „niečo“, čo ich napadlo ako inšpirácia. Je to čosi vyššie než sú oni sami, nadľudské. Vnukla to múza, je to inšpirácia, t. j. akoby to niekto vdýchol. Proces umeleckého tvorenia začína inšpiráciou.

Ako sa v tomto momente zachová umelec? Má dojem, že dostal rozkaz a že sa mu nemôže vzoprieť. Preto obyčajne všetko zanechá a poslúchne. Ale je to bolestné štádium. Cíti sa rozdvojený. Počúva hlas, ktorý nie je jeho vlastným, ale súčasne sa s ním slobodne stotožňuje, ponúka mu svoju spoluprácu.

Tvorivosť predkladá v ľudskej bytosti jednotu dvoch: z jednej strany autonómnu slobodu, úmysel a z druhej strany zakorenenie v niečom, čo je transcendentálne, v nejakej duchovnej skutočnosti, ktorá ho prevyšuje… (Týmto problémom sa zaoberali Cirkevní otcovia, keď mali vysvetliť tajomstvo Písma. Je napísané ľuďmi, ale súčasne inšpiráciou Ducha Svätého.)

Náboženské umenie má tri stupne: 1. objav Boha 2. mystický zážitok 3. objav vlastnej tvorivosti. Prvý stupeň spočíva v tom, že človek si uvedomí existenciu vyššej sily, ktorá zasahuje do života. Tento zážitok sa stáva mystickým, presahuje rozumové pochopenie, je to skúsenosť, ktorá je stále a stále živšia. A tak dôjde k tretiemu štádiu: prebudí sa v ňom túžba niečo vytvoriť. Vnútorný zážitok nemôže zostať neplodným, pasívnym. Boh je činnosť. Človek, ktorý sa stretol s Bohom, si začne klásť otázky: Čo som doteraz urobil? Čo ešte dokážem uskutočniť? Náboženstvo teda prebúdza v každom človeku tvorivosť.

Naše vzdelávanie sa stalo postupne viac a viac encyklopedické. Je iba čírym zhromažďovaním vedomostí, ktoré samé v sebe strácajú hodnotu. Samotné poznanie je skomolené, pretože skutočné poznávanie je tvorivý vývoj, poznať niečo totiž znamená urobiť niečo temného jasným, dať tomu existenciu v plnom zmysle slova. Je to teda účasť na Božej stvoriteľskej činnosti.

V ľudskom konaní prevláda strojová výroba, ktorá potlačuje tvorivosť. Nedostatok tvorivosti paralyzuje činnosť vychovávateľa v rodine i v škole. Vedie však i k nesprávnemu pochopeniu duchovného života. Zdôrazňovanie plnenia Božej vôle sa nesmie stať zámienkou k pasivite. Božou vôľou je, aby sme boli tvoriví, obrazom Stvoriteľa.

Aké sú hranice tvorivosti? Čo všetko si môžeme dovoliť v túžbe zmeniť svet? Umelci neradi počúvajú o týchto hraniciach. Maliar prehlási, že môže namaľovať čo chce, spisovateľ žiada plnú slobodu pre svoje myšlienky. Chcú byť ako Nietzscheho nadčlovek, mimo hraníc dobra i zla. Čo im odpovieme?

Hranice tu určite sú. Ale je treba si uvedomiť, že sú v podstate vnútorné (vonkajšie obmedzovanie totiž cítime ako poníženie). Aj tu musíme napodobňovať Boha. Ako tvorí Boh? Boh dáva existenciu, ale súčasne posväcuje to, čo tvorí, vedie svoje dielo k dokonalosti. Preto aj človek môže tvoriť iba to, čo stačí aj posvätiť. Umelec, ktorý by chcel byť „mimo dobra a zla“, je v skutočnosti mimo reality a mimo pravdy. To však potom platí pre všetkých: tvorivosť vyžaduje mravnú a asketickú túžbu po svätosti, inak sa stane silou démonickou, deštruktívnou (napr. tvorba zbrane hromadného ničenia…)

(Podľa T. Špidlíka)