Koreňom všetkého zla je nedostatok poznania…
Existuje nekritická láska, ktorá ani pomocou silnej optiky nevidí, či skôr nechce vidieť chybičky krásy na milovanom. Tesne vedľa nej stojí neláskavá kritika, ktorá nemôže a vlastne ani netúži vidieť nič dobré na diele či ľuďoch, ktorých podrobuje kritike.
Svet má zaľúbenie v obidvoch extrémoch. Hercom, športovcom a kráľovnám krásy veľkoryso odpúšťa všetky ich poklesky, slabosti a hriechy, na Cirkvi však hľadá každú, aj tú najmenšiu škvrnu.
„Cirkev? Veľmi dobre ju poznám. Dvetisíc rokov Koniášov, nespravodlivosti a násilia.“ Takto prehovorí znalec cirkevných dejín. Na doplňujúcu otázku, či pozná z histórie Cirkvi aj niečo alebo niekoho iného, vám už neodpovie. Nič viac totiž nepozná.
Ak je Cirkev záhrada, ktorá bola navrhnutá a založená Božím Synom, v pozemskom putovaní ju obhospodarujú ľudský záhradníci zasiahnutí dedičným hriechom. Niektorí z nich vypestovali krásne trávniky, iní zasadili ušľachtilé stromy plné kvalitného ovocia, ďalší upravili pohodlné chodníky alebo doplnili okrasné skalky a záhony plné kvetov. Našli sa však aj takí, čo v Božej záhrade vybudovali kompost.
Ak vstúpi do takejto záhrady človek, ktorý hľadá krásu, duchovnú úrodu, pokoj pre dušu, posilu pre večnosť a zmysel pre poriadok, nájde tu, čo hľadá. Na každom mieste môže objavovať nové, ľudským záhradníkom zasiate, ale Božou vlahou zúročené a zušľachtené výhonky.
Ak vstúpi do takejto záhrady ošípaná, bez povšimnutia ju celú prebehne a zamieri priamo ku kompostu.
K radosti ľudskej duše prispeje hľadanie dobra a krásy.
(Max Kašparů)