Môžeme povedať, že každý vzťah (či už je to vzťah k Bohu, k rodine, k spoločenstvu, k sebe…) vždy smeruje k tomu, aby dozrel na opravdivú lásku. Problém je v tom, že veľmi často zamieňame vzťah lásky za vzťah, ktorý láskou nie je. V oblasti vzťahov medzi mužom a ženou sa zvykne rozlišovať medzi záľúbenosťou, zamilovanosťou a láskou. Tieto tri formy vzťahov sú však podstatne univerzálnejšie a platia v istom zmysle na všetky naše vzťahy, ktoré máme – vrátane vzťahu k Bohu. Poďme sa teda na ne pozrieť bližšie a kvôli lepšiemu pochopeniu sa budeme „odpichovať“ práve od tej formy, ktorá vzniká medzi mužom a ženou.

ZAĽÚBENOSŤ

V prípade chlapca a dievčaťa stojí v pozadí určitá telesná túžba, svojou podstatou tu ide o sexuálny pud. Tento pud a táto túžba plodí zaujímavý vzťah, ktorého cieľom je len a jedine uspokojenie. Keď chlapec vraví: „Milujem blondínky!“ – vtedy sa jedná nie o lásku, ale o zaľúbenosť. On sa jednoducho cíti dobre v spoločnosti blondíniek. To je všetko. Nevytvára žiadne vzťahy, ani sa na žiadnu z nich neviaže. Dnes flirtuje s jednou, zajtra s druhou, potom s treťou… A medzi tým sa ešte venuje kope ďalších vecí a záľub, ktoré ho tiež uspokojujú. Tá blondínka, s ktorou prežije noc na diskotéke kdesi v klube alebo na večierku, je len proste jednou z mnohých epizód jeho života…

Vo vzťahu k Bohu žijú v stave „zaľúbenosti“ mnohí kresťania. Charakteristickým znakom je to, že Boh je len jednou z mnohých položiek ich života. Jeho poslaním je pomáhať im a v tomto smere nie je Boh pre nich zďaleka jediný. Nie, že by oňho nestáli, to nie. Určite chodia pomerne poctivo do kostola, aj sa modlia, možno aj čítajú Bibliu a postia sa každý piatok. Veď Pán Boh im naozaj pomáha. Ale prečo sa kvôli Bohu zriekať napríklad fajčenia, alkoholu, ohovárania, ziskuchtivosti… veď ono je to príjemné, keď si človek v krčme popije (nie moc, len tak trochu), dá si cigaretku, trochu poklebetí a odreaguje sa tak trochu od stresu a problémov… Tak prečo sa toho vzdávať? Veď aj tieto veci nám pomáhajú v smútku, v ťažkostiach… Veľmi pekne to bolo vidieť práve za komunizmu, keď sa mnohí ľudia usilovali byť zadobre s „Pánombohom“ i s komunistami, pretože jeden i druhí boli pre nich užitoční… Takýto človek svoj život napĺňa množstvom vecí a Boh je len jednou z nich, hneď vedľa televízie, záľub…

ZAMILOVANOSŤ

Jedného dňa chlapec, ktorý „je na blondínky“, stretne JU. Tú jedinú a okúzľujúcu. A zamiluje sa! Zamiluje sa do nej tak strašne, že je kvôli nej ochotný zanechať úplne všetko, myslí len na ňu, píše básničky, skladá pesničky… a žiarlivo a do krvi sa bude biť s každým, kto by ho mohol o ňu obrať. Táto zamilovanosť je sprevádzaná silnými citmi a práve ju spravidla považuje väčšina ľudí za lásku. Je to ale ešte len zamilovanosť, nie láska. Jej podstatou je sebectvo a túžba uspokojiť svoje túžby a potreby, rovnako ako u zaľúbenosti. Rozdiel je len v tom, že dovtedy bol život chlapca naplnený vecami a ľuďmi, ktorí ho uspokojovali každý tak na 5 – 10 percent a teraz je tu zrazu ONA, ktorá napĺňa (aspoň sa mu to tak zdá) najmenej 110 percent všetkého, po čom túži! Všetko ostatné sa v porovnaní s ňou stáva nezaujímavým a vedľajším – zato si asi nevie život predstaviť bez nej… Je presvedčený, že bez nej sa ani neoplatí žiť. Nakoniec – koľko samovrážd sa spácha práve zo sklamania v „láske“…? Táto zamilovanosť sa ale veľmi ľahko môže zmeniť aj na nenávisť – stačí si len predstaviť, čo sa stane, ak kráska, do ktorej sa mládenec zamiloval, „odpláva“ s nejakým iným fešákom a jemu nechá iba nesmrteľnú hanbu…

Vo vzťahu k Bohu sa zamilovanosť objavuje spravidla po tom, čo nazývame obrátením. Možno poznáte ľudí, ktorí boli niekde na charizmatickej konferencii a tam prežili silnú skúsenosť Boha v spoločenstve veriacich. Bol to pre nich (pochopiteľne) najsilnejší zážitok ich života a ešte nikdy sa necítili takí šťastní, ako vtedy. A možno sa tam aj uzdravili! Je niečo divné na tom, že celou dušou tento človek zatúži po tom, aby Boh bol stále s ním a stále ho napĺňal týmto šťastím? Predsa ale je táto túžba ešte stále veľmi sebecká. Veď vlastne spočíva iba v tom, že si zrazu uvedomíme, že Boh nám môže dať nekonečne viac, než všetko ostatné okolo nás a tak sa celkom rozumne rozhodneme svoj život „investovať“ celý týmto smerom. Je to ako keď máte peniaze naraz v troch bankách: keď zistíte, že tá jedna je podstatne výhodnejšia, než zvyšné dve, jednoducho z tých dvoch peniaze vyberiete a všetky ich vložíte do tej jednej, najvýhodnejšej. Rovnako čerstvo obrátený človek vkladá celý svoj život do Ježiša Krista, lebo ten (slovami evanjelia) vypláca 10 000% úroky a teda žiť s Ním je pre nás najvýhodnejšie a najnávratnejšie. Sme s Ním zďaleka najšťastnejší. Tento vzťah má k láske ešte veľmi ďaleko, hoci navonok môže vyzerať nesmierne impozantne. Jeden páter spomínal vždy na skupinku takýchto nábožensky ľahostajných ľudí, ktorí sa po týždennej charizmatickej obnove vrátili domov a dva týždne nerobili nič iné, iba sa modlili, spievali „aleluja“ a podobne. Zjavne preto, že im počas tejto modlitby bolo veľmi dobre a cítili sa šťastní a naplnení Ježišom. Boli doňho zamilovaní… Keby ste ich ale pozorovali zvonka, možno by ste si povedali: „Bože, tí Ťa ale milujú…!!!“ Podstatou ale je a zostáva fakt, že tento vzťah je veľmi sebecký. A aj vo vzťahu k Bohu a k spoločenstvu – ak sklamú naše očakávania – sa môže zmeniť rýchlo na odpor a nenávisť…

To, k čomu nás Boh vedie, je:

LÁSKA

Láska sa začína rodiť vtedy, keď doznie ošiaľ zamilovanosti. A platí to rovnako o manželstve, spoločenstve, či o vzťahu k Bohu. Láska začína vtedy, keď nás začínajú viac zaujímať záujmy toho druhého, než naše vlastné. Namiesto prijímania začíname viac dávať. A znakom toho je, že tomu druhému doprajeme slobodu. Túto lásku vyjadrila Terézia Avilská známymi slovami: „Ježišu, aj keď budem v Pekle, aj tam Ťa budem chváliť!“ Už nenasledovala Ježiša preto, že jej Ježiš niečo sľuboval a robil ju šťastnou. Milovala Ho pre Neho samého a bolo jej v istom zmysle fuk, či ju za to Ježiš odmení, alebo nie. Ona ho jednoducho milovala a dosť. Iná Terézia, tá z Lisieux, vyjadrila slobodu, ktorú Ježišovi v Láske dala obrazom, keď prirovnala seba k lopte, s ktorou sa Ježiš hrá: ak si ju privinie na hruď, bude Terézia privinutá na Ježišovej hrudi. Ak ju odhodí do kúta, bude odhodená… Ježiš je v tomto vzťahu už úplne slobodný. Táto sloboda sa prejavuje práve v tom, že dokážeme žiť aj bez toho druhého – čo v stave zamilovanosti tak ľahko nedokážeme! Chápme to správne: nie je prejavom lásky to, že opustíme toho, koho milujeme a budeme žiť bez neho, ale to, že mu dovolíme, aby on opustil nás a dokážeme sa z lásky zrieknuť aj spoločnosti toho, koho milujeme = neprivlastňujeme si ho.

Práve sloboda je veľmi zaujímavým ukazateľom všetkých troch etáp:  

V zaľúbenosti nechávame tým druhým slobodu a sme od nich slobodní preto, lebo nám na nich nejako zvláštne nezáleží a sú nám pomerne ľahostajní. Ak sa z nášho života vytratia, nie je to žiadna tragédia a občas si to ani nevšimneme…

V zamilovanosti sme otrokmi toho, do koho sme sa zamilovali a snažíme sa aj jeho zotročiť sebe. Nevieme bez neho vydržať a snažíme sa úplne si ho privlastniť, pretože je pre nás životne dôležitý.

V láske sa nakoniec spája oboje: to, že nám na niekom nesmierne záleží – a tentoraz naozaj na ňom samom – a zároveň ovocie tejto lásky, ktorým je sloboda. Nevisíme na ňom a nie sme na ňom závislí, pretože ho už nepoužívame ako nejakú obľúbenú hračku na uspokojovanie našich potrieb. V istom zmysle ho vlastne nepotrebujeme. Dokonca ani Boha. Pochopme to správne: dokázali by sme z lásky k Bohu žiť aj bez Boha, keby sa rozhodol nás opustiť. Dokázali by sme žiť aj bez Neho. A práve preto, ak by sme Ho v tomto okamihu opustenosti neopustili, bola by to naozajstná láska, taká, aká tryská zo slov malej karmelitánky Terézie z Lisieux, či Terézie Avilskej. Láska vlastne znamená v konečnom vrchole vedieť sa zrieknuť potešenia zo spoločenstva s Bohom z lásky k Bohu; vedieť sa zrieknuť radosti zo života v komunite z lásky ku komunite. Nepripútavať toho druhého k sebe, ale dopriať mu slobodu. Vrátane slobody opustiť nás. A naďalej ho milovať…

(Podľa Miloša Pikalu – Inkyho)