Každý človek potrebuje priestor pre ticho, pre oddych, pre regeneráciu síl. Je to dobré, je to potrebné, je to príjemné. Ale…

Problém môže nastať, ak si začneš mýliť potrebu oddychu so svojou pohodlnosťou a lenivosťou. Vieš, že by si mohol a mal robiť niečo viac, ako robíš, ale sa ti nechce. Vieš, že na určitom mieste by si bol veľmi prospešný, keby si priložil ruku k spoločnému dielu, ale sa ti nechce. A hľadáš výhovorky, prečo sa to nedá….

Sú ľudia, a určite takých poznáš, ktorí robia veľmi veľa pre druhých: môže to byť nejaký mladý človek, nejaký otec alebo mamina, nejaký kňaz, nejaký animátor… alebo aj ty.  Ale sú tiež ľudia, a určite takých poznáš, ktorí sa flákajú, a nerobia skoro nič pre druhých: môže to byť nejaký mladý človek, nejaký otec alebo mamina, nejaký kňaz, nejaký animátor… alebo ty. A často práve tí, ktorí skoro nič nerobia pre druhých, veľa rozprávajú… o tom čo robia. Obkecávajú to minimum času, ktorý venovali druhým. Tí ostatní väčšinou o sebe tak veľmi nerozprávajú, lebo na to nemajú čas. Slúžia druhým. A možno o sebe a svojej činnosti ani nechcú veľmi rozprávať, pretože sa snažia o pokoru. Boh vidí, ľudské chvály sú často klamlivé.

Pointou tohto zamyslenia je vážna otázka: Kde sa zaradíš ty?

Nebuď sebec, nenechávaj si svoj čas len pre seba. Pointou kresťanstva je aj – vedieť dávať. Najmä seba samého – druhým.

Pošli to, čo máš, čo vieš, čo si zažil, čo si pochopil, čo si dostal, pošli to ďalej. Aj tvojimi rukami môžeš zmeniť svet!