Drahý otec a mama, prežívam mimoriadne zmätené obdobie svojho života, zmeny, ktoré sú väčšinou pre môj vek typické. Ak sa ma pousilujete pochopiť a správať sa ku mne iným spôsobom, uvidíte, že spoločne sa nám podarí zhodnúť sa a prekonať túto fázu môjho života bez toľkých problémov.

Mením sa, nie som už dieťaťom, som adolescentom. Nemôžete ma už kontrolovať ako keď som bol dieťaťom. Naopak, snažte sa správať ku mne ako k jednému zo svojich dospelých priateľov. Pamätajte si, že viac sa naučím z dobrého príkladu ako z kritiky a dohovárania.

Odporovanie, odboj, tvrdohlavosť, vzdor a túžba po nezávislosti sú typickým správaním adolescenta. Nenahnevajte sa, ak s vami nesúhlasím, keď začnem prejavovať odlišné postoje, záujmy a mienky ako sú vaše. V každom prípade, pamätajte si, že práve teraz vás potrebujem.

Vyhýbať sa priamym zrážkam so mnou. Sila plodí víťazov a porazených. V minulosti, keď som bol malý, vyhrávali ste vždy vy. No teraz to tak nemusí byť. Určite presné pravidlá a poučte ma o dôsledkoch môjho nevhodného správania, ktoré budete uplatňovať dôsledne, pokojne a objektívne. Hľadajte vždy kompromis a takýmto spôsobom vyhráme obaja!

Nikdy ma nenúťte násilne robiť to, čo chcete. Takto ma nielenže podnecujete byť agresívnym a hnevlivým, ale jediná vec, ktorú ma učíte je, že silou sa dosiahne všetko. Robíte ma ešte väčším rebelantom a tvrdohlavcom. Toto všetko ma pravdepodobne podnieti robiť presne opak toho, čo ste odo mňa žiadali.

Vyhýbajte sa opakovať mi tie isté veci a dávať tie isté otázky a lamentovať. Ak to robíte, budem musieť na svoju obranu reagovať a robiť sa hluchým. Nemáme už toľko príležitostí porozprávať sa ako kedysi, lebo som príliš zamestnaný svojimi priateľmi, telefónom alebo činnosťami vo svojej izbe. Aj z tohto dôvodu sa väčšina našich rozhovorov výlučne týka mojich neúspechov, omylov, toho, čo by som mal alebo nemal robiť, a iného negatívneho správania. Nerobíte od rána do večera nič iné, len kážete a snažíte sa ma presvedčiť alebo mi niečo dokázať („hodnotu života“, „význam zodpovednosti“). Prečo z času na čas nehovoríme len tak z ľahkosťou? Prečo sa nepokúsite hovoriť aj o mojich úspechoch, záujmoch, o veciach, ktoré sa mi páčia?

Musíte mať trpezlivosť. Prakticky som presvedčený, že som génius! Že viem všetko, čo treba vedieť. Zdá sa, že jediné osoby, ktoré sa vyrovnajú mojej inteligencii, sú moji priatelia a spoločníci. O niekoľko rokov si uvedomím, čo som sa od vás naučil počas svojho dospievania. A čo sa ešte mám naučiť od života.

Veľmi často som zmätený tým, čomu dať prednosť, čo mám robiť. V skutočnosti sú pre mňa oveľa dôležitejší moji priatelia, dievčatá, telefonovanie, vychádzky a zábavy a úplne iné činnosti, ako si robiť úlohy, vynášať smeti alebo dať do poriadku izbu. Nie je to otázka lenivosti, ale fakt, že mám na programe oveľa dôležitejšie veci. Som radšej so svojimi priateľmi ako s vami alebo s rodinou. Nehnevajte sa, ak odmietam pozvanie ísť s vami na večeru, navštíviť starých rodičov alebo akokoľvek tráviť voľný čas s vami.

Niekedy ma hnevajú aj najmenšie veci, ktoré robíte. Aj banálne otázky typu: „Ako si prežil deň?“ vzbudzujú vo mne podráždené odpovede. Nehnevajte sa preto veľmi, pravdepodobne som zaujatý niečím iným, a preto sa na vás osopím. Niekedy sa hnevám sám na seba, lebo veľmi dobre viem, že som k vám nespravodlivý. Chcel by som byť zdvorilý, láskavý, ale v tomto období sa mi to nedarí. Nechcem, aby ste sa pre mňa znepokojovali. Chcem sa z toho dostať sám!

Niekedy sa mi zdá, že strácate pamäť. Už si nepamätáte, čo znamená byť adolescentom alebo fakt, že ste mi spravili tú istú kázeň predvčerom. Nepamätáte si, že ste mi už rozkázali dať si izbu do poriadku alebo že ste sa ma už dvadsaťkrát pýtali, či som si spravil úlohy? Zabudli ste aj ako variť alebo čo nakupovať. Nikdy nie je v tomto dome nič dobré na jedenie, radšej jem od rána do večera zemiakové lupienky ako to, čo pripravuje mama. (To ma prejde. Vždy, keď som ďaleko, plačem za maminou kuchyňou.)

I keď chcem, aby sa ku mne správali ako k dospelému, občas, viem to, sa správam ako dieťa. Namiesto toho, aby ste mi to stále pripomínali, povedzte mi presne, čo mám robiť alebo nerobiť, aby som si získal výsady, zodpovednosť a slobodu dospelého. I keď sa to nezdá, veľmi potrebujem od vás pochopenie, povzbudzovanie a pozitívnu pozornosť od vás. Ja sa v tomto svete môžem spoliehať iba na vás.

(Bruno Ferrero)