Každý jeden človek je povolaný k tomu, aby žil pre druhých. Nie sme stavaní tak, že by sme si k šťastiu vystačili sami. Šťastie je totiž také veľké, aká dlhá je cesta šťastia… Ak chce byť niekto šťastný sám, cesta šťastia je iba malý oblúčik okolo jeho srdca. Preto egoista nemôže byť nikdy dostatočne šťastný aj napriek tomu, že sa vlastne okrem svojho šťastia nevenuje ničomu inému. Ak však niekto robí druhých šťastnými, šťastie vykoná dlhšiu cestu a preto je aj väčšie. Sme usporiadaní na rozdávanie. Zmyslom každého povolania je „získavať rozdávaním“.
Ako môžeme spoznať svoje povolanie? Je to náročný proces a akékoľvek zjednodušovanie tohto problému ublíži hľadajúcemu. Nie je to niečo statické. Povolanie je život a každý život v sebe obsahuje vnútornú dynamiku, neustálu zmenu, komunikáciu so životom.
Zostať na križovatke – je to jedna zo základných zásad pri rozhodovaní. Je to vtedy, keď človek pred sebou vidí dve cesty a nevie, ktorou by sa mal vydať. Je potrebné dostatočne zvážiť všetky argumenty pre jednu, či pre druhú životnú cestu. Človek by sa nemal rozhodnúť, ak na každej z ciest nevidí dôvody aj pre aj proti. Jedine vtedy môže urobiť rozhodnutie, keď pozná aj klady aj zápory cesty, ktorou sa rozhodne ísť.
Nezostať zaľúbený – zaľúbený človek v prvej fáze na svojom milovanom vidí iba samé klady. Toto ešte nie je skutočná láska. Skutočná láska začína vtedy, keď v milovanom spoznáva aj negatívne stránky a napriek tomu ho chce mať rád. Človek, ktorý na svojom budúcom povolaní vidí ešte stále priveľa kladov a primálo ťažkostí, nie je pripravený a mal by zostať na križovatke.
Ani prikrátko, ani pridlho – presne toľko by mala trvať príprava na povolanie, na životný stav. Je to veľmi neurčité vyjadrenie, pretože pre každého je to individuálne. V každom prípade by to nemalo byť kratšie ako pol roka. Vo vzťahu totiž obvykle až po šiestich mesiacoch dochádza k tomu, že zaľúbenie sa mení na skutočnú lásku. Dvaja mladí ľudia, ktorí sa nepoznajú aspoň pol roka, by nemali uzatvárať manželstvo. Plnšie „vytriezvenie“ prichádza však až po roku.
Je dôležité, aby sa dvaja mladí ľudia stretávali aj v tom prostredí, v ktorom vyrastali. Spoznanie rodinného zázemia veľa napovie o budúcom partnerovi. Voči občasným návštevám sa totiž dokážeme pretvarovať, ale nedokážeme to voči tým, s ktorými žijeme dennodenne.
Aj prijímanie nových členov do noviciátu by sa nemalo udiať bez toho, aby mal mladý človek možnosť aspoň pol roky bývať „skúšobne“ v komunite, alebo aby sa aspoň pravidelne s komunitou stretával.
SEBAPOZNANIE JE ZÁKLADOM SEBADAROVANIA
Môžem darovať len to, čo vlastním. Jeden zo základných problémov pri rozhodovaní sa pre budúce povolanie je ten, že človek nepozná svoje dary. Žiť povolanie znamená žiť sebadarovanie.
Musím vedieť, čo mám na darovanie pre druhých. Doba a svet je v neustálej zmene a preto aj v spoločnosti a v Cirkvi vznikajú stále nové a nové potreby. Boh to vidí, preto si hľadá stále nových a nových ľudí, ktorí majú dary schopné uspokojiť tieto potreby.
Problém „prízemia“ – dnes na školách má mladý človek možnosť naučiť sa mnohé veci. Nikde ho však neučia, ako sa má vyznať vo svojich citoch, ako má zvládnuť svoju povahu… Ak takýto človek nastúpi napríklad do noviciátu, alebo do seminára, ak predtým nevie zvládať svoje city, bude z neho síce možno „dokonalý“ rehoľník či rehoľníčka, možno relatívne dobre zvládne svoju kňazskú profesiu, ale ľudsky zostane na nízkej úrovni. A tak sa môže stať, že mnohé jeho dobré vlastnosti nevyužije preto, lebo nevie napríklad ovládať svoj hnev, nevie zvládať smútok, pôsobí dojmom nevyrovnanosti a nestálosti a preto len ťažko si dokáže získavať dôveru. Aj v zasvätenej osobe musí byť viac „poschodí“ a musia byť v poriadku. Ak ku niekomu prídeš na návštevu a uvidíš, že má na prízemí neporiadok, nechce sa ti ísť ďalej. Ak niekto nie je najskôr hlboko ľudský („na prízemí“) a potom zdravo kresťanský, nemôže byť príťažlivo zasvätený, nemôže do rodiny prinášať tie hodnoty, ktoré rodina potrebuje. Žiaľ existujú aj zasvätené karikatúry – sú to ľudia, ktorí zabudli na „prízemie“, ľudia, ktorí zabudli byť najskôr ľudskí. Nebolo by dobré, keby si pri pohľade na komunitu niekto povzdychol: „Ako málo je dnes medzi ľuďmi človekov…“
Povolanie k láske – treba si uvedomiť, že v skutočnosti neexistuje rozdiel medzi jednotlivými povolaniami. Povolanie je iba jedno a to je povolanie k láske. Z tejto zásady vyplýva základná rovnocennosť všetkých povolaní. Je úplným nezmyslom hovoriť o tom, že niektoré povolanie je dôležitejšie ako druhé. Takisto je nezmyslom hovoriť o zrade povolania, pretože my nemáme právo súdiť rozhodnutia druhých ľudí, pretože nevidíme do ich srdca. Boh povolanie nikomu nenatláča – ponúka ho človeku a človek ho buď slobodne prijme, alebo slobodne odmietne. Ak človek povolanie od Boha slobodne odmietne, Boh má vždy dostatok možností, aby mu aj napriek všetkému dožičil šťastie v inom povolaní.
Človek je v prvom rade zodpovedný voči Bohu (má rozvíjať dary, ktoré má od neho pre druhých) a voči svojmu svedomiu. Boh vo svojich plánoch počíta aj s ľudskou slabosťou. Nestarajme sa priveľmi do ciest, aké má Boh s konkrétnymi osobami – každý má svoju vlastnú, špecifickú cestu.
DRUHY POVOLANIA
Keďže život je pestrý, pestrá je aj škála jednotlivých povolaní. No nie je ľahké o nich rozprávať, pretože najlepšie každé konkrétne povolanie chápu tí, ktorí sa v nich nachádzajú – pretože iné je povolanie žiť a iné je o ňom hovoriť. Najrozšírenejším povolaním je povolanie do manželstva. Preto aj pri rozhodovaní sa vždy vynára otázka: „Do manželstva, alebo niekde inde?„
Manželstvo – veľmi dôležité povolanie. Bez tohto povolania by sme nemali rodinu, v ktorej väčšina z nás vyrastala. Rozhodovanie by však nemalo byť na tej úrovni, že keď už nie niekde inde, tak do manželstva. Aj pre toto povolanie je potrebné rozhodnúť sa vedome. Tu je veľmi dôležitá komunikácia medzi tými, ktorí sa na manželstvo pripravujú. Tu platí zásada, že čím menej komunikácie pred svadbou, tým viac hádok po svadbe.
Zasvätený život – už od počiatkov Cirkvi vystupuje v mnohých podobách. Boli to druhy zasvätenia, ktoré najlepšie zodpovedali duchu doby. Ak títo zasvätení žili svoje zasvätenie naplno, vždy boli veľkou oporou pre všetky životné stavy.
Rehoľné zasvätenie v komunite – tí, ktorí sa rozhodnú pre toto povolanie, stoja pred problémom, ako si vybrať z množstva povolaní, ktoré počas stáročí vznikli v Cirkvi. Podstatou tohto povolania je, že zasvätený život sa žije v komunite, riadi sa určenými pravidlami, ktoré pozostávajú z duchovného odkazu zakladateľa a z prispôsobenia pravidiel podľa potrieb dnešnej Cirkvi. Nestačí poznať iba životopis zakladateľa, ten iba vystihuje ducha rehole, ale je potrebné poznať dnešnú podobu života tejto základnej myšlienky. Pri rozhodovaní je potrebné si ujasniť, či mám záujem skôr o kontempláciu, alebo o apoštolát.
Sekulárne inštitúty – o tomto povolaní sa vie dosť málo. Ľudia, ktorí žijú takéto zasvätenie, totiž nenosia žiadne rúcho. Ich úlohou je pracovať pre svet nepozorovane. Často ich považujú za angažovaných laikov a ani netušia, že títo ľudia sú zasvätení rehoľnými sľubmi. Výhodou tohto povolania je nenápadnosť. Nežijú v komunitách a väčšinou nikto netuší, že táto „stará dievka“ je v skutočnosti zasvätená osoba, že tento „starý mládenec“ je zasvätený muž. So svojim predstaveným sa stretávajú spravidla raz za mesiac.
Diecézny kňaz – je to povolanie, ktoré vyžaduje od človeka, aby svoje duchovné otcovstvo prežíval voči tým, ktorí sú mu zverení. Jeho úlohou je usmerňovať duchovný život vo farnosti. Mal by sa usilovať o to, aby sa život vo farnosti mohol označiť ako „život spoločenstva spoločenstiev“. Jeho úlohou by malo byť moderovanie duchovného života, poskytovanie sviatostnej služby. Mal by sa postarať o to, aby pastoračný život nezávisel len na ňom, ale aby väčšina aktivít bola zverená šikovným laikom.
Tvorivo zaangažovaní – takto by sa dala nazvať skupina tých, ktorí svoj život venujú ľuďom. Tu by sme mohli zaradiť lekárov, vedcov aj umelcov, ktorí sa rozhodnú zostať slobodní, aby celý svoj život obetovali pre záchranu ľudských životov, pre pozdvihnutie ľudstva bližšie k Bohu. Pohnútkou ich konania však nesmie byť sláva a útek pred zodpovednosťou, pretože ak je pohnútkou povolania egoizmus, povolanie je nepravé.
Povolaní k iným hodnotám – tu by sa dali zaradiť všetci mentálne zaostalí, zdravotne postihnutí, chorí a ľudia, ktorí nemajú fyzické alebo psychické predpoklady tvoriť rodinu, tvoriť spoločenstvo. Aj títo ľudia sú povolaní k šťastiu, majú však svoju vlastnú cestu. Ak nie sú schopní prežívať tvorivé hodnoty, ešte stále môžu prežívať zmyslové hodnoty, alebo hodnoty postoja. Dokážu často byť veľkou oporou ľuďom v ostatných povolaniach. Bývajú súcitní, citliví na ľudské utrpenie, dokážu sa tešiť z maličkostí. Sú to často obdivuhodní ľudia, ktorí prijali svoj životný stav ako obetu pre druhých. Títo ľudia dokážu pre spoločnosť urobiť viac ako tí, ktorí veľa robia, ale nemajú ten správny úmysel.
Žiť pre druhých – to je zmyslom každého jedného povolania. Kto skúša žiť iba pre seba a pre svoje šťastie, príde na to, že toho šťastia v živote má stále menej a menej. A naopak – aj človek, ktorý do života dostal málo darov, môže nimi mnohých obohatiť, čo zároveň veľmi obohatí jeho samého. Na čo čakáš? Objav svoj dar a používaj ho! 😉
(Spracované podľa J. Červeňa)