Mnohí ľudia sú vnútorne nemohúci, priškrtení a vedú obmedzený a neúčinný život, pretože sa nikdy nezmierili sami so sebou, so svojimi hranicami a vlastnosťami…
Nemáš zdravie, ani vzdelanie, trápi ťa choroba, si škaredý, prekáža ti závažný charakterový nedostatok… Alebo tvoje rodinné prostredie ťa možno nepodporovalo a neposilňovalo, tvoji najbližší ťa nechápu, živoríš vo svojej práci, hoci by si mohol vykonať viac…
Skrátka, si obmedzený v sebe, okolo seba, a to ťa ponižuje. Priznaj si úprimne: nikdy si sa naozaj nezmieril s týmito hranicami. Chceš dôkaz? Často si myslíš: keby som bol zdravý, urobil by som… keby som mal otca, čo by ma chápal… keby… a vláčiš so sebou zlú rezignáciu, ktorú niekedy sprevádza aj žiarlivosť a nariekanie.
Často hovoríš: samozrejme, tamten to urobí, ale ja… keby som mal jeho rozum, jeho vzdelanie, jeho prispôsobivosť… keby… a v tvojom hlase sa ozýva hnev a trochu nevraživosti k sebe, k iným, k životu.
Dokiaľ naozaj neprijmeš svoje hranice, nebudeš môcť budovať nič solídne, lebo márniš čas túžbou po nástrojoch, ktoré sú v rukách iných, a pritom si nevšímaš, že aj ty máš, síce odlišné, ale takisto hodnotné. Nehľaď už na nástroje iných, pozri sa na svoje, vezmi si ich a pracuj.
Nepopieraj svoje hranice, to by bola katastrofa. Práve naopak, pozri sa im rovno „do tváre“, nepreháňaj, ale ani ich nepodceňuj. Ak na tom môžeš niečo zmeniť, prečo čakáš a nepustíš sa do toho pokojne a vytrvalo? Ak nič nezmôžeš, prijmi ich. Nejde o to, aby si sklonil hlavu a „rezignoval“, ale aby si so vztýčenou hlavou povedal ÁNO. Ide o to, aby si sa nedal rozdrviť, ale aby si znášal a obetoval.
Upokoj sa, Boh ťa vidí a v jeho očiach nie si ani menší, ani menej milovaný ako ktorýkoľvek iný človek, ktorému závidíš. Oddaj mu svoju starosť, svoje trápenie a svoj žiaľ… a väčšmi ver jeho moci ako svojej vlastnej schopnosti.
Tvoje hranice nie sú iba prekážkami, ale sú aj Božími smerovníkmi, čo ti vyznačujú cestu. Nevieš dobre rozprávať? Nie je to azda znakom toho, že máš predovšetkým počúvať? Si bojazlivý? Nemáš teda radšej prijímať, a nie sa vnucovať a získavať? Nie si intelektuál? Nemáš teda skôr nadanie na konkrétnu činnosť? atď…
Uznaj, prijmi a obetuj svoju obmedzenosť, ale aj svoje kvality. Máš aj tie. Považovať sa, čo do ľudských kvalít, za najnúdznejšieho zo všetkých, to nie je pokora, ale komédia alebo hlúposť. Uznať dary, ktoré nám Boh pridelil, nie je zlo. Pyšný je ten, kto si myslí, že si ich zaslúžil alebo získal vlastnými prostriedkami.
Ozajstne pokorný človek sa nebojí ničoho: ani seba samého, ani svojich kvalít, ani svojej nedostatočnosti, ani iných ľudí, ani vecí. Bojí sa Boha.
Keď dostaneš od priateľa dar, otvoríš balík, pozrieš doň, obdivuješ, ďakuješ. Nebeský Otec ti dal veľa darov. Často sa na ne neodvážiš ani pozerať a tešiť sa z nich. Hráš sa na čnostného, a nie si ani len zdvorilý.
Tieto dary nie sú pre tvoj osobný úžitok. Sú pre iných a pre neho. Čím viac si dostal, tým zodpovednejší máš byť. Preto ak sa smieš niečoho obávať, nuž nie poznania svojich kvalít, ale toho, že ich vôbec nepoužívaš.
Netúž žiť životom iného, nie je na tvoju mieru. Naťahovať na seba život iného by bolo omylom. Nestaraj sa ani o úsudok iného. Prijme tvoju obmedzenosť, ak ju sám uznáš. Povedz: Neviem. Nemám sily. Nerozumiem… A preukážeš inému službu, veď ľudia sa potrebujú zhovárať s takými, čo uznávajú svoje nedostatky, aby aj oni sami uznali svoje.
Buď sám sebou. Iní ťa potrebujú takého, akého ťa chcel mať Boh. Nemáš právo predstierať, hrať divadlo, pretože vtedy by si okrádal iných. Povedz si: čosi mu prinesiem, veď sa nikdy nestretol s takým, ako som ja, a nikdy sa už ani nestretne, lebo ja som jediný takýto exemplár, ktorý vyšiel z Božích rúk.
Istým spôsobom sme neúplní. Iba všetci ľudia spolu tvoria ľudstvo. Tvoje ohraničenie je výzvou, aby si sa spojil so všetkými ostatnými v láske.
Maj iba jedinú túžbu: byť naplno, bez škrtu, takým, akým ťa chce mať Boh… a budeš dokonalý.
(Podľa Michela Quoista)