Ďaleko na vyprahnutom Juhozápade stojí indiánska osada a za ňou sa z púšte týči vysoká hora. Vyliezť na túto horu znamenalo veľký čin, a tak všetci chlapci z osady túžili, aby sa o to mohli pokúsiť. Jedného dňa im náčelník povedal: „Chlapci, dnes sa všetci môžete pokúsiť vyliezť na horu. Vyrazte po raňajkách a choďte každý tak ďaleko, ako len dokážete. Keď budete unavení, vráťte sa a každý z vás mi prinesie vetvičku z toho miesta, kam až došiel.“
Vydali sa na cestu plní nádeje a každý cítil, že určite dorazí až na vrchol. Ale čoskoro sa šuchtavo vrátil prvý chlapec a natiahol k náčelníkovi ruku, v ktorej držal kaktusový list. Náčelník sa usmial a povedal: „Milý chlapče, ty si sa vôbec nedostal k úpätiu hory; ani si neprešiel púšť.“ Neskôr sa vrátil druhý chlapec. Priniesol šalviovú halúzku. „Prišiel si až na úpätie hory,“ povedal náčelník, „ale hore si nestúpal.“
Ďalší chlapec mal vetvičku lindy. „Dobre,“ povedal náčelník, „ty si sa dostal až k prameňom“. Potom prišiel chlapec s tŕňovou vetvičkou. Keď ju náčelník uvidel, usmial sa a povedal: „Ty si stúpal hore, dostal si sa až k prvej kamennej suti.“
Popoludní dorazil chlapec s cédrovou vetvičkou a starec vyhlásil: „Podal si dobrý výkon, dostal si sa až do polovice hory.“
O hodinu neskôr prišiel chlapec s vetvičkou kosodreviny. Tomu náčelník povedal: „Výborne! Ty si vystúpil až k tretiemu pásmu, mal si za sebou tri štvrtiny výstupu.“
Slnko už stálo nízko, keď sa vrátil posledný. Bol to vysoký krásny chlapec vznešenej povahy. Prichádzal k náčelníkovi s prázdnymi rukami, ale oči mu žiarili: „Môj otče,“ povedal, „dostal som sa tam, kde neboli žiadne stromy – nevidel som žiadne vetvičky, ale uzrel som Žiariace More.“ Aj starcova tvár sa rozžiarila, keď slávnostným hlasom hovoril: „Vedel som to! Keď som ti pozrel do tváre, vedel som to. Ty si sa dostal až na vrchol. Nepotrebuješ žiadnu vetvičku. Je to napísané v tvojich očiach, zvoní to v tvojom hlase. Pocítil si nadšenie, môj chlapče, videl si nádheru hory…“
Čo znamená stúpať na vrchol? Doterajšia cesta ťa snáď trochu zocelila a naznačila smer. Teraz treba vydržať a zvládnuť cestu tam hore, k oblakom, v ktorých sa strácajú vrcholky hôr. Dôveruj si, všetky prekážky zvládneš, len treba ešte viac rozvinúť doteraz získané schopnosti. To je vlastne zmyslom tvojej cesty. Nájsť a ukázať, čo je v tebe. Rozvíjať sa po všetkých stránkach. Naučiť sa prekonávať úskalia a problémy a vytrvať až k cieľu. Pamätaj, že na ceste nie si sám. Pomáhaj mladším dostať sa vyššie. Buď im dobrým vzorom, aby aj oni chceli pokračovať.
Vydávaš sa na náročnejšiu cestu k cieľu a záleží len od teba, či sa k nemu priblížiš. Čaká ťa dlhá cesta človeka, na ktorej sa všetko odvíja od vzťahov – k sebe, k iným a k Bohu. Na túto cestu sa môžeš vydať len vtedy, ak ti nechýba odvaha… Ale pozor, nie je ťažké začať, ťažké a hrdinské je vydržať až do úspešného konca… a tam to určite bude stáť za to! 🙂
– všetko krásne najprv rastie v skrytosti, aby potom v plnej sile a kráse zanechalo vo svete hlbokú a plodnú brázdu…
– je v tebe niečo skryté, niečo úžasné, čo čaká na vzrast, neboj sa rozvinúť svoje dary…
– neboj sa meniť, rozvíjaj sa, hľadaj, odpúšťaj (aj sám sebe)…
– ži naplno, ale so srdcom a rozumom…
– hľadaj lásku – ten, kto dáva, dostáva najviac!…
– neboj sa! Odvaha je kľúčom k zmene…
– rob správne rozhodnutia – tvoj život je v tvojich rukách, ostatní môžu poradiť, ale nemôžu rozhodnúť za teba…
– nehľadaj šťastie sám pre seba, lebo ho nenájdeš… rob druhých šťastnými a tak dosiahneš šťastie aj ty!…
– a nezabudni na úsmev 🙂