Neúrodný figovník. „Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, /Ježiš/ pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!“ A jeho učeníci to počuli. Keď ráno išli popri figovníku, videli, že vyschol od koreňa. Tu sa Peter rozpamätal a povedal mu: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.“ Ježiš im na to povedal: „Majte vieru v Boha. Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrchu: »Zdvihni sa a hoď sa do mora,« a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to. (Mk 11,12-14; 20-23)
Ježišov nárok natrhať si ovocie z figovníka, keď nebol na to ešte čas, sa zdá naivný a absurdný. Nedá sa nejako „rozumne“ vysvetliť. Tento úbohý figovník mal jedinú chybu – rešpektoval ročné obdobia. Strom, ktorý je vinný preto, lebo úzkostlivo zachováva poriadok… Tento prípad potvrdzuje „absurdné“ nároky Boha voči nám… Aby sme to pochopili, musíme sa zbaviť svojho zdravého rozumu a rozumových požiadaviek…
„Kristus od nás nevyžaduje mnoho.
A nevyžaduje od nás ani veľmi mnoho.
Požaduje proste nemožné.
Žiada si zázrak.
Akoby nám hovoril:
Láska musí robiť divy.“
„Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, /Ježiš/ pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde.“ Kristus sa k tebe približuje. Je hladný. Upiera na teba pohľad a „čosi“ v tebe hľadá… Hľadá ovocie, aspoň jeden plod medzi lístím. Ty si strom ovocný a nie okrasný!
„Keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie…“
„Ale veď ja chodím na stretko, mám krížik na krku, bol som na adorácii v kostole, vypočul som si duchovnú prednášku, nepozerám nemravné filmy, nikomu som neublížil…“ Samé kecy… nič okrem lístia. Samé lístie. V čom spočíva tvoje kresťanstvo?! Kde daruješ lásku? Kde konáš zázraky? Pán od teba žiada ovocie, tvoj tieň mu nenaplní žalúdok…
„Nebol totiž ešte čas fíg.“
„Ešte nie je na to čas, som moc mladý… nemal som naozaj čas, mám teraz veľa iných vecí… nie som povinný robiť viac ako robím… Pane, nie je na to ešte čas, skontroluj si svoj divný kalendár a oprav si ho podľa môjho… ja nemám teraz záujem… nemôžem…“ Zase len tvoje kecy a vyhováranie sa…
„Na stolíku mám diár.
Denne si doň zapisujem schôdzky, rozličné termíny.
Slovom všetko, čo mám robiť.
Niektoré stránky sú priam nabité poznámkami,
pripomienkami, povinnosťami.
Keď sa na to tak pozerám, vidím, že robím až mnoho.
Niekedy, keď som prácou doslovne zavalený,
okrádam sa o spánok.
Len aby som to stačil porobiť.
A namýšľam si, že som k sebe strašne náročný.
Keby som tú agendu vložil do rúk Pánovi…
napísal by tam veci netušené, žiadosti bláznivé,
nemožné termíny, prehnané číslice.
A ja by som pri čítaní týchto absurdných požiadaviek vyvaľoval oči
a mal by som dojem, že blázni.
A namiesto toho by som mal byť opojený radosťou,
že Boh ma považuje za schopného robiť nemožné veci.
Ak hľadá figy mimo sezóny, to značí,
že ten strom má rád a si ho váži
a že čaká od neho dokonca zázraky.
Kto nemiluje, vyžaduje malichernosti.
Ľudia vyžadujú od ľudí tak málo.
Odrobinky času, telo, krásu, chvíľu rozkoše, trocha pozornosti,
za hrsť peňazí, potlesk, viac-menej spontánnu poklonu.
Ľudia nemilujú ľudí. Nevážia si ich.
Preto čakajú od nich úbohosti.
Boh ma miluje.
Nesmierne si ma váži.
Chce odo mňa všetko.
Vyžaduje odo mňa nemožné.
Kristus neumrel na kríži preto, aby som nikomu neubližoval.
Ale aby som bol schopný robiť zázraky.“
(Podľa A. Pronzata)