„Pripravte cestu Pánovi.“
(Mk 1,3)
Máš preňho miesto vo svojom srdci?
Ako kresťan potrebuješ byť pripravený a otvorený na prijatie Boha do svojho života, na prijatie milosti. Boh chce prísť do tvojho srdca, no ty mu niekedy brániš svojou uzavretosťou, alebo sa bojíš povedať „áno“ chcem, aby si ma naplnil a posvätil môj život a moje konanie, „áno“, chcem, aby si vo mne rástol a aby si cezo mňa konal vo svete zázraky… „áno“, chcem, aby cez moje konanie bola viditeľná Božia láska…
„Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali…“
(Jn 1,11)
„Nebolo preňho miesto…“
(por. Lk 2,7)
Toto nie je len minulosť, zachytená vo Svätom písme. Toto je aj prítomnosť, to sa deje dnes, práve teraz. On je tu vo svete tajomne prítomný a klope na dvere tvojho srdca (a ty to občas silno cítiš…), ale nechceš ho prijať… bojíš sa… bojíš sa radikálnej zmeny srdca… bojíš sa silnej lásky… tváriš sa, že si si jeho záujem o teba ani nevšimol… (možno ti stačí občas silný citový sentiment a na Vianoce výkriky radosti „narodil sa Kristus Pán“ a po Vianociach… realita, kde nie je pre Ježiška s Máriou miesto… možno chceš len zotrvať vo svojej sterilnej náboženskej pohodlnosti bez výziev, alebo sa bojíš zmeny, ktorou prijatie náročnej lásky do svojho života určite je…) Máš strach naozaj milovať…?
„Slovo sa telom stalo…“
(Jn 1,14)
Počas Vianoc oslavujeme príchod Boha na svet, do ľudskej reality – a týmto Boh posvätil ľudský život aj so všetkými jeho radosťami aj starosťami aj konfliktami. Čo to znamená? Že všetko čisto ľudské je hodnotné a krásne a Bohom chcené a posvätené (áno aj telo, aj ľudská sexualita, aj práca, aj zábava, aj jedlo, aj majetok…). Len tomu všetkému ľudskému treba nájsť vhodné miesto v rebríčku hodnôt.
Nežijeme v nebi, ale trošku z neba tu môžeme zacítiť, napriek chaosu a blbosti vo svete. Len musíme vedieť vnímať krásu okolo seba, nebáť sa ukázať a poukázať na lásku, vedieť sa usmievať a tešiť sa… Jedna z primitívnych a nákazlivých „náboženských chorôb“ je „kresťanská schizofrénia“, čiže divné presvedčenie, že život vo viere je niečo iné ako reálny ľudský život… „Aleluja bratia a sestry, hlavne duchovne, vzletne…“ Naozaj? Ježiš prišiel na svet do maštale alebo jaskyne a normálne „fungoval“ (jedol, pil, mal potreby „veľké“ aj „malé“…, pracoval, učil sa, rozprával sa, jedol s ľuďmi so zlou povesťou, dotýkal sa vyvrheľov a chorých, usmieval sa na ľudí, tvrdo karhal pokrytcov, ktorí nevedeli, čo je láska a milosrdenstvo… a ešte nakoniec položil život za svojich priateľov a ponúkol nám spásu…) Chápeš to?
Ježiš vstúpil do chaosu sveta, bol normálny a ľudský (a veľmi ľudský!), ale do toho ľudského vložil Božiu lásku. A tá zachraňuje. Áno, toto je poslanie kresťana, čiže teba, ak sa považuješ za kresťana. Byť úplne a hlboko ľudským človekom, ktorý žije lásku v chaose sveta, neoddeľuje sa od hriešnikov, ale je s nimi, je jedným z nich (áno si hriešnik, no a čo, si normálny…!), ale ktorý práve preto, že žije medzi ľuďmi, dokáže na základe silného vzťahu s Bohom byť tým „kvasom a soľou“, môže meniť svet a ľudí k lepšiemu a ukázať im cestu, možno už len tým, že poukáže na krásu prírody, krásu ľudí, krásu a silu lásky. Pozor – kresťan neopúšťa ideál, ale žije v realite s pohľadom na ideál, na Lásku. Boh nie je alternatívnou cestou k realite sveta. Boh dáva našej realite sveta ZMYSEL. Viera je DYNAMIKA, viera je POHYB. Nie skostnatelý, zhrdzavený, zatuchnutý svätý ksicht a zbožný výraz… nepozeraj sa na barokové sochy, a divných veriacich, ktorí sa nevedia usmievať, ale pozri sa, aký bol Ježiš v evanjeliách, aké bolo jeho konanie, jeho posolstvo, jeho pohľad… Ako sme to riadne zmutovali. Niekedy chodíme okolo seba ako také kresťanské hybridy…
KDE SA PODELA OBYČAJNÁ LÁSKA?
Kresťan je ten, kto uveril Láske, ten, kto ju chce žiť. Viera osvetľuje našu cestu, vidíme život v krásne nekonečnej a tajomnej perspektíve večnosti. Ak si stretol Boha vo svojom vnútri a máš skúsenosť lásky, táto skúsenosť stretnutia ti dá pocit istoty v neistote života, že LÁSKA MÁ ZMYSEL, že život má zmysel. Viera je povolaním k láske. Nič menej, nič viac. Pretože Boh je láska.
Uveriť znamená uveriť v Božiu lásku, ktorá je milosrdná, prijímajúca. Viera ťa nesmie oddeľovať od reality, ale práve viera ti dáva schopnosť spoznať jej význam a dať jej hodnotu. Čiže život vo viere má byť životom ešte intenzívnejším, plnším, vďačnejším a radostnejším! Viera ťa otvára pre Boha, pre ľudí, pre realitu, pre vzťahy. Uzavretá viera nevie byť plodnou. Je impotentná, tak, ako ľudia bez lásky. Viera sa prejavuje láskou. Začiatok spásy je OTVORENIE SA – Bohu, človeku, obyčajnej i neobyčajnej láske. A láska premieňa. Teba i druhých.
Jednoduchosť + rodinnosť + radosť 🙂