Mladí ľudia bez cieľa a vytrvalosti…
…bez záväzkov…
…bez schopnosti doťahovať veci do konca…
…bez odvahy…
Ako je to s tebou?
Ak máš charakter pútnika – máš v živote pevné ciele, poznáš cieľ svojho životného putovania, alebo aspoň vieš, čo hľadáš…
= je to štýl neustáleho osobného rastu (sette giorni = priority na prvom mieste) a každodenného „veslovania k Prameňu“ (pravidlo loďky = viem, kde smerujem, viem prečo som sa tak rozhodol a každodenne týmto smerom kráčam a posúvam sa), je to o vytrvalosti a odvahe, o skúsenosti víťaziť nad sebou samým, o sile nenechať sa strhnúť dolu vodou prúdom ľudskej lenivosti, ľahostajnosti, zbabelosti, tuposti…
= ako pútnik si tvorcom, umelcom, žiješ naplno, s radosťou a zanechávaš po sebe niečo hodnotné, dokážeš žiť vzťahy a ukazuješ ostatným cestu, ktorou si už sám pred nimi prešiel, dôveruješ Bohu a veríš sebe, máš odvahu a silu vytrvať v nastúpenej ceste, dokážeš sa samostatne rozhodovať, vieš dokončiť, čo si začal, konáš veľké veci bez veľkých slov, ale s veľkým srdcom…
Ak máš charakter turistu – máš v živote určité ciele, ale chceš byť stále v pohybe, nemať dlhodobé záväzky, chceš mať stále otvorené dvere na zmenu, na nové zážitky…
= je to štýl prechodného snaženia sa („jednorazovky“, „bubliny“) a častej zmeny záujmov (prieberčivosť, prelietavosť, neschopnosť dlhodobo niekde a v niečom vytrvať, zobrať na seba záväzky, výzvy, zodpovednosť), ak ti príde nová zaujímavá ponuka (alebo ťa súčasná ponuka/úloha/záväzok začne nudiť), hneď odchádzaš ďalej alebo stále odbiehaš (pre teba nie je hodnotou niečo dlhodobo tvoriť a byť dôveryhodným človekom, a to sa týka aj vzťahov, ale dôležité pre teba je, aby si stále niečo zaujímavé zažíval a videl a počul…)
Ak máš charakter tuláka – nemáš v živote žiadne ciele, len sa tak presúšaš životom podľa toho, čo príde, nič ťa vlastne nejako veľmi netrápi, dokonca ani tvoj nenaplnený život…
= je to štýl bezcieľneho života zo dňa na deň, a vlastne by si sa sám od seba ani veľmi nehýbal (a len sedel za počítačom alebo telkou a pasívne konzumoval virtuálne „zážitky“), ale niekedy ťa neúprosné okolnosti (škola, práca, vzťahy) donútia niečo urobiť, niekde ísť, s niekým sa stretnúť… život tlačený okolnosťami, nuda, prechodné náhodné zážitky a potešenia, nikde nie si doma, všade sa len tak obšmietaš, nič netvoríš, neberieš na seba žiadnu zodpovednosť ani záväzky, chceš sa len tak túlať životom, ale veď ti to je vlastne jedno…
Ako je to teda s tebou?
Ak si zo sebou úplne spokojný, tak si bohužiaľ stratený prípad.
Ak vidíš rezervy (a aké!), môžeš sa zmeniť.
Pomaly, postupne, po malých krokoch.
Nemôžeš začať zajtra, musíš začať dnes.
Ak chceš, tak môžeš.
Za človeka nehovoria slová (a výhovorky), ale činy.
Keď sa pozriem na tvoje konanie a správanie,
na to, ako reaguješ, ako čo robíš,
ako doťahuješ alebo nedoťahuješ veci,
ktoré si si zobral na starosti,
aký je súlad alebo rozpor medzi tvojimi slovami a skutkami…
potom vidím kto si. Nemusíš mi to hovoriť.
Stačí sa na tvoje konanie a na tvoj život dlhšie pozerať.
Nie je dôležité, čo hovoríš, ale čo robíš.
To platí vo všetkých sférach života,
v škole, v práci, vo vzťahoch, vo viere, v hudbe atď.
Viera bez skutkov je mŕtva… Slová bez skutkov sú mŕtve…
Chcem ťa opäť povzbudiť a pozvať, aby si prehodnotil svoj životný štýl a ak máš odvahu, aby si sa vydal na cestu pútnika (ak na nej ešte nie si). Byť pútnikom to znamená – stať sa umelcom, tvorcom vlastného života ako umeleckého diela. Musíš vedieť, čo chceš zo svojho života vytvoriť (celkový ciel života a menšie čiastkové ciele, ktoré ťa k nemu posúvajú), aký tvoj život bude mať zmysel (komu/čomu chceš venovať svoj život – povolanie, vzťahy, práca) a musíš pochopiť. Pochopiť, o čom je život, pochopiť o čom sú vzťahy, pochopiť o čom je láska, ktorú potrebujeme dostávať a ktorú môžeme dávať… Ďakujem, že si. Ale snaž sa naozaj byť darom pre druhých 😉