Prišla jar.
Nezáleží, ktorá v poradí.
Bola znova iná a zároveň tá istá.
Obloha si na jej počesť obliekla akvamarínový plášť, hlavu si prizdobila vyšľahanými kopcami bielych oblakov.
Ulice jej mávali strapato zelenými účesmi stromov a medzi všetkým poletovali farebné konfety dokrčených obalov z čokolád a nanukov.
Jar vstúpila do ulíc, nesúc v sebe živú vodu prebudenia.
Drozdy opreteky kládli pod jej biele nohy piesne a vytvárali nezameniteľnú jarnú atmosféru.
A práve v takýto neopakovateľný čas, zišli sme sa na autobusovej zastávke v strede mesta. Kto?
Nuž my – ľudia!
Prichádzali sme bez pozdravu, s výrazom nepoznaných a neznámych.
Bez akéhokoľvek náznaku života, či veselšieho kroku.
Stála som tam aj ja ako XY a po chvíli sme sa vďaka sebe zmenili na skupinku zakliatych soľných stĺpov. Okolo nás sa tmolilo ticho, hoci vôkol sa prebúdzal život a prihováral sa na každom kroku.
Zrazu, kde sa vzala, to vedela iba ona, na opačnej strane ulice, tanečným krokom merala asfalt čudesná postava, ohnutá v hrbatý chrbát.
V rukách zvierala fúkaciu harmoniku a navzdory všetkým spoločenským predpisom hrala autorskú pieseň radosti. Podupkávala si raz jednou nohou, raz druhou do veselého, svojského rytmu. Veselé tóny sa rozbehli po ulici a vietor spoza rohu z nich kradol, aby hvízdajúc letel nevedno kam.
Isté bolo, že jar kráčala spolu s ním a on tancoval a hral ako… ako kráľovský šašo.
Pozrite, blázon – prehovoril jeden soľný stĺp a nechápavo otočil hlavu ako kyvadlo bicích hodín.
Asi ho zabudli doma zamknúť – dodal s grimasou iný.
Aspoň vie prejaviť radosť – odvážila som sa preklenúť zakázané presolené územie, pretože chichotavé tóny mi začali štekliť nohy.
Stĺpy sa pozreli na seba a v duchu si poklepali na čelo akoby povedali len tak do ľuftu… ďalší blázon v sukni a akosi nie náhodou si odstúpili odo mňa.
Zdá sa, že prísna a vážna dospelosť našla spoločnú reč.
Zatiaľ čo blázon hral a tancoval ďalej. Zdal sa mi taký krásny a živý!
Našiel radosť, pustil ju dverami dokorán a ako blázon ju rozhadzoval plnými hrsťami bez potlesku na čierny asfalt čo znamenal veľký, vážny svet.
Veronika Hoffmannová