Stalo sa to prvý decembrový víkend a môžem vám povedať, že na december bolo vcelku teplé počasie. Biopredpoveď hovorila o stupni 2, čo je len veľmi slabá záťaž a tlak vzduchu bol len o čosi vyšší než pred rokom v ten istý deň.
V piatok už za tmy mohli obyvatelia Novej Mojšovej Lúčky pozorovať zvýšený pohyb po dedine. To sa skupina deviatich ľudí presúvala na jednu záhradnú chatku a spôsobovala tým primeraný rozruch. Presun sa skončil približne o deviatej hodine večernej a to znamenalo, že už nezostávalo do spánku veľa času. No aj ten sa zaplnil programom. Išlo viac-menej o vzájomné oťukávanie sa účastníkov. Ešte pred spaním, ako hlási stará tradícia, sa prečítala rozprávočka na dobrú noc. No nebola to hocijaká rozprávka, pretože všetky jej slová sa začínali na písmeno R. Vlastne celý víkend sa niesol v duchu tohto písmena a ani si neviete predstaviť, aké je toto písmenko zaujímavé.
V sobotu skoro ráno sa začínalo budíčkom a následne rozcvičkou, pre niektorých činnosť dávno zabudnutá. Po všetkých raňajších ceremóniách sa začala aktivita zaťažujúca našu tvorivosť. Išlo o vytvorenie reklamy na skauting vo výtvarnej podobe. Keďže sa túto aktivitu pre nedostatok času nepodarilo dokončiť, určite sa k nej ešte vrátime. Ešte pred obedom sme sa šli poriadne vybúriť a spotrebovať naše fyzické sily. Výborne nám k tomu pomohli hry ako šlengo, či freesbee. Ešte sme cestou nazad vyhoveli našej infantilnej chúťke a dali tri kolá schovávačky.
Obedík dodal všetkým zúčastneným nové sily a preto mohol program pokračovať ďalej. Išli sme spoločne odprevadiť Veroniku na autobus. No aby som pravdu povedal, to bol len jeden z dôvodov. Ten druhý bol zemiakové placky Bubuho mamy, ktoré mu doniesla a my sme sa tak trošku priživili. Vracali sme sa skratkou, o ktorej by sa dalo povedať, že o ten kus, čo bola dlhšia, bola zase horšia. A tak sme mali na nohách kilogramy úrodnej zeminy z role a stovky tŕňov na oblečení. Ale predsa sme prežili.
Vyváženou stranou tohto pochodu bolo tvorenie scénky na Skautské Vianoce. No až na mieste sme prišli na to, že je to úloha nad naše sily a preto sme po úpornom premýšľaní a vytvorení asi troch variantov prešli na ďalšiu aktivitu. Tú si pre nás pripravil brat Ruksak a spočívala v ničnerobení. Ale to by sa zdalo len navonok. Išlo totiž o meditáciunad tým, čo je človek schopný urobiť a či to aj chce vykonať. Všetci mi dáte za pravdu, že to nebola vôbec sranda, ale veľmi vážna vec.
Preto ju musela vystriedať vec o čosi ľahšieho razenia, ale vopred upozorňujem tých, ktorí začínajú uvažovať o nejakom plytkom type humoru, že sa mýlia. Išlo o formu divadla, kde sa samotní diváci stávajú hercami a naopak herci divákmi a nepriamo sa pokúšajú riešiť spoločenský problém. Diskusia, ktorá nastala po „predstavení“ bola veľmi emocionálna a veru musím sa priznať, že predčila moje očakávania. Ako však čas pokročil, hlad začal vykonávať svoje a príprava večere bola sprevádzaná výrokmi na tému: hlad, chuť, jedlo, trpezlivosť, výdrž, a v neposlednej rade aj polemikou o tom, koľko vydrží človek bez jedla. Nakoniec sa zdarne podarilo pripraviť a slávnostne odfotiť prestretý stôl, aj keď si nie som istý, či na fotke nie sú sliny niektorých zúčastnených. Myslím, že nie je potrebné zdôrazniť, že všetky jedlá sa začínali na písmeno R.
Keďže 12. bod skautského zákona je: „Skaut je vždy hladný“, aj nás ešte čakala jedna aktivita, ktorá ako čerešnička na torte ukončila naše stravovanie. Niekto šťastie v hre má, iný zas nie, no nakoniec sa každému ušlo aspoň troška z jahodového kompótu o ktorý sa súťažilo (išlo o známu hru – Čokoláda). Ešte skôr, ako sme naše staré kosti zabalili do protimrznúcich kúskov tkanín, ešte sme chvíľku spomenuli na 15. výročie revolúcie a pád totalitného režimu. Na tvárach už bolo vidieť znaky únavy a tak sme nelenili a išli spať.
Skoro ráno, keď sa ešte ani slniečko poriadne nevyteperilo spoza horizontu a tráva bola pokrytá srieňom, čakal na spiacich človiečikov v chatke zákerný budíček. Podľa nariadenia ÚV KSS sa mali všetci po vzore veľkého súdruha Lenina na svitaní otužovať chodením naboso po vonku. Len s veľkými obtiažami sa podarilo vyduriť ľudí von a úsmev na tvári, o ktorom sa hovorilo v nariadení, ani nechcem spomínať.
A tak, ako na schodoch pred chatkou bolo ešte pred obedom zreteľne vidieť otlačky bosých nôh, aj v nás ešte dlho potom zostali stopy tejto vydarenej akcie, ktorá nebola len prázdnym stretnutím.
Akciu eRRR zažili a prežili Momo, Peťka, Veronika, Ruksak, Iyuškin, Horalka, Goofy, Bubu a Nugi (ktorý aj toto zapísal)
Túto netradičnú aktivitku odporúčajú piati so štyroch skautov 🙂
Vyskúšajte to!