Bože môj, neverím,
že ty zosielaš dážď a nechávaš hriať slnko,
podľa želania, na objednávku,
aby vzišlo obilie roľníkovi kresťanovi,
alebo aby sa vydarili hody pánu farárovi,
že nájdeš prácu správne zmýšľajúcemu nezamestnanému
a iných necháš, nech si ju hľadajú, a nikdy nenájdu,
že chrániš pred nehodou dieťa, ktorého matka sa modlila,
a necháš zabiť chlapčeka, ktorý nemá mamu,
aby úpenlivo vzývala nebesá,
že sám dávaš jesť ľuďom,
keď o to žiadame,
a nechávaš ich zomierať od hladu,
keď prestaneme prosiť.
Bože môj, neverím,
že nás vedieš tam, kde ty chceš,
a nám nezostáva nič iné, len sa nechať viesť,
že ty na nás uvaľuješ práve túto skúšku
a nám neostáva nič iné, iba ju prijať,
že ty nám núkaš takýto úspech,
a my ti musíme iba ďakovať,
že keď ty sám o tom rozhodneš,
napokon si sám spomenieš
na tých, ktorých máme radi,
a my musíme iba rezignovať.
Nie, Bože môj, neverím,
že ty si diktátor, ktorý má plnú moc,
a vnucuješ svoju vôľu pre blaho svojho ľudu,
že my sme bábky
a ty ľubovolne poťahuješ motúziky.
Že ty máš pre nás záhadný scenár,
v ktorom si už dávno určil
aj tie najmenšie detaily réžie.
Nie, neverím tomu,
už tomu neverím,
lebo teraz viem, ó, Bože môj,
že ty to nechceš,
že ty to nemôžeš,
pretože ty si LÁSKA,
pretože ty si OTEC
a my sme tvoje deti.
Ó, odpusť, Bože,
dlho sme krivili tvoju dokonalú tvár,
mysleli sme, že na to,
aby sme ťa spoznali a pochopili,
treba si ťa prikrášľovať nekonečnom,
mocou a silou,
tak ako si to po ľudsky vysnívame.
Používali sme správne slová,
keď sme o tebe rozmýšľali a hovorili,
ale tieto slová, zavreté v našich srdciach,
sa stávali pascou,
a prenášali sme:
všemohúcnosť,
vôľu,
príkaz,
poslušnosť,
úsudok…
do nášho jazyka pyšných ľudí
a snívali sme o tom, že budeme vládnuť svojim bratom.
A tak sme ti prisúdili
tresty,
utrpenia i smrť,
zatiaľ čo ty si pre nás chcel
opustenie,
radosť a život.
O, áno, Bože môj, odpusť,
lebo my sme sa neodvážili veriť,
že ty si vždy chcel, aby sme boli SLOBODNÍ.
Nie iba slobodní vyrieknuť áno či nie
na to, o čom si ty za nás vopred rozhodol,
ale slobodní myslieť,
rozhodovať,
konať
v každom okamihu nášho života.
Neodvážili sme sa veriť,
že ty si tak chcel túto slobodu,
že si riskoval hriech,
hrozbu zla,
utrpenia,
skazených plodov našej zblúdenej slobody,
hrozné utrpenia
tvojej zosmiešnenej lásky.
Až si riskoval, že stratíš
v očiach mnohých svojich synov
aureolu nekonečnej dobroty
a slávu svojej všemohúcnosti.
Neodvážili sme sa napokon veriť,
že keď si sa chcel našim očiam definitívne
zjaviť,
prišiel si na túto zem
malý
slabý,
nahý.
A že si zomrel ukrižovaný,
opustený,
bezmocný,
nahý.
Aby si dal svetu najavo, že jediná tvoja moc
je nekonečná Moc Lásky,
Lásky, ktorá nás oslobodzuje,
aby sme mohli milovať.
Ó, Bože môj, teraz viem, že ty môžeš všetko
… no nemôžeš nás zbaviť slobody!
Vďaka ti, Bože môj,
za túto nádhernú a hroznú slobodu,
najvyšší dar tvojej nekonečnej lásky.
Sme slobodní!
Slobodní!
Slobodní, aby sme dobýjali kúsok po kúsku
prírodu
a dávali ju do služieb svojich bratov,
alebo slobodní, aby sme ju odprírodnili,
vyčerpali iba pre seba.
Slobodní, aby sme chránili a rozvíjali život,
aby sme premáhali všetko utrpenie
a všetky choroby,
alebo slobodní, aby sme plytvali
inteligenciou, energiou, peniazmi,
aby sme vyrábali zbrane
a navzájom sa zabíjali.
Slobodní, aby sme ti dávali synov
alebo ti ich odmietali dať,
aby sme sa dohodli, ako si rozdelíme
bohatstvo,
alebo aby sme nechávali milióny ľudí
zomierať od hladu na úrodnej pôde.
Slobodní, aby sme mohli milovať,
alebo slobodní, aby sme nenávideli.
Slobodní, aby sme ťa nasledovali,
alebo ťa odmietali.
Sme slobodní…
ale NEKONEČNE milovaní.
Bože môj, verím teda,
že nás máš rád, a že si našim Otcom
a preto odjakživa snívaš o našom večnom
šťastí,
ktoré nám vždy iba navrhuješ,
nikdy nevnucuješ.
Verím, že tvoj Duch lásky
v srdci nášho života
nám každý deň verne vdychuje
želania tvojho Otca.
A verím, že udalosti, ktoré sa nás týkajú,
v obrovskej spleti ľudských slobôd,
tie, ktoré sme si vybrali,
i tie, ktoré sme si nevybrali,
či už dobré alebo zlé,
pramene radosti alebo krutých utrpení,
môžu sa všetky,
vďaka tvojmu Duchu,
ktorý nás sprevádza,
vďaka Tebe,
ktorý nás máš rád v tvojom Synovi,
vďaka našej slobode
otvárajúcej sa tvojej LÁSKE
stať sa cez nás a pre nás
zakaždým pozreteľné.
Ó, môj veľký milujúci Bože,
predo mnou taký ponížený, taký zdržanlivý,
že by som ťa nemohol dosiahnuť
a pochopiť,
ak by som nebol celkom maličký,
daj, aby som veril z celých svojich síl
v tvoju jedinú Všemohúcnosť:
Všemohúcnosť tvojej LÁSKY.
Len tak budem môcť
byť spolu so svojimi zjednotenými bratmi
hrdý na to, že som zaujal miesto
slobodného človeka,
len tak budem prekypovať šťastím,
len tak ťa budem môcť jedného dňa
počuť, ako hovoríš:
„Choď, dieťa moje,
tvoja viera ťa zachránila.“
(Michel Quoist)