– Čo Boh obyčajne od nás chce, čo vždy od nás žiada, je naše srdce, naša láska, naša modlitba a skutky lásky, ktoré pramenia zo srdca.

– Koľko úcty by som mal mať pred sebou samým, pred svojím telom, pred svojou dušou. Koľko úcty pred svojím blížnym!

– Kto žije pred očami toho, koho miluje, prekypuje snahou a odvahou, vynakladá toľko sily, pozornosti a starostlivosti na to, aby konal všetko, čo sa páči tomu, koho miluje, čo mu je príjemné a čo on schvaľuje. Taký človek dáva pozor na svoje slová i činy, zatiaľ čo jeho myšlienky sú akoby neprítomné, celkom ponorené do pozorovania milovanej bytosti.

– Chváľme Boha! Chvála je potrebou lásky. Obdiv je podstatou každej pravej lásky, je jej základom.

– Ľuďom môžeme urobiť nesmierne veľa dobrého bez slov, bez kázania, bez rozruchu, mlčky a dobrým príkladom.

– Nerobme si nikdy starosť o budúcnosť! Konajme v každom okamihu nášho života to, čo je najdokonalejšie, to znamená to, čo nám Božia vôľa ukladá v prítomnom okamihu. Ak to urobíme, máme sa starať o budúcnosť tak málo, akoby sme v najbližšej hodine mali zomrieť.

– Snaž sa robiť každý deň pokrok v láske, v čnosti! Ak zastaneš, vraciaš sa späť. Pracuj teda neustále na sebe a často skúmaj, kde sa nachádzaš. O tom, či napreduješ, či robíš pokrok v láske k Bohu a vo všetkých čnostiach, môžeš sa presvedčiť podľa toho, či si vzrástol v láske k blížnemu a v poníženosti.

– Boh neurobil našu spásu závislou od vedy, inteligencie, bohatstva, ani dlhých životných skúseností alebo zriedkavých talentov, ktoré nevlastnia všetci. Nie. On ju urobil závislou od niečoho, čo dokážeme všetci, ľudia každého veku a stavu: trochu dobrej vôle – to je všetko, čo je potrebné, aby sme dosiahli nebo.

– Všetko, čo konáme a čím sme, má hlásať, že patríme Ježišovi. Nehanbime sa za Ježišove slová, za jeho učenie, za pravdy viery. Nebojme sa ich hlásať, ani pred tými, ktorí im nerozumejú, ktorí sa z nich vysmievajú, alebo sa nad nimi pohoršujú.

– Dokonalosť skutočne nie je nejakým dielom, spočíva v plnosti lásky – lásky živej, nie mŕtvej, lásky, ktorá vytvára svojimi skutkami život lásky – nie v láske bez skutkov.

– Neviem, k čomu Pán Boh povolal práve teba, ale viem veľmi dobre, k čomu povolal všetkých kresťanov: mužov i ženy, kňazov i laikov, slobodných i ženatých: aby boli apoštolmi! Apoštolmi príkladom, dobrotivosťou, blahodarnými stretnutiami, srdečnou sympatiou, ktorá prebúdza vzájomnú lásku a privádza k Bohu. Byť stále apoštolom, ktorý „všetkým chce byť všetko“, aby mohol všetkých priviesť k Ježišovi.

– Pocty prenechajme tomu, kto ich vyhľadáva. Túžme však vždy po nebezpečenstve a námahe. Ako kresťania musíme dávať príklad obetavosti a odovzdanosti. Tejto zásade chceme zostať verní po celý život v úplnej jednoduchosti.

– Nepolepším sa tým, že budem robiť nové predsavzatia, ale skôr tým, že sa budem verne pridržiavať predsavzatí, ktoré som už urobil a o ktorých viem, že sú milé Bohu.

– Treba nám konať toľko dobrého, koľko vládzeme, a nečudovať sa márnosti našich snáh. Pán je naším božským vzorom. On neúnavne konal dobro, a v tomto svete zožal iba kríž, potupu a tŕnie.

– Láska sa nezakladá na pocite, že milujeme, ale na vôli chcieť milovať. Ak chceme milovať, tak milujeme. Ak chceme nadovšetko milovať, potom milujeme nadovšetko.

– Všetko sme dostali od Boha zadarmo. Dávajme teda bez toho, aby sme počítali. Dávajme nadprirodzené dary, ktoré sme od Boha dostali, svoje telesné a duševné sily, hmotné statky, ktorými disponujeme, úplne do služieb iných.

– Keď milujeme ľudí, učíme sa milovať Boha. Prostriedkom, ako dosiahnuť lásku k Bohu, je cvičiť sa v láske k ľuďom.

– Zo všetkých síl sa pokúšam ukázať, že naše náboženstvo je samá láska, samé bratstvo, že jeho symbolom je srdce.

– Každá duša, ktorá chce prinieť ovocie, musí prejsť týmto obdobím púšte… Potrebuje toto mlčanie, sústredenie, zabudnutie všetkého stvoreného, a v tomto stave buduje v nej Boh svoje kráľovstvo, utvára v nej vnútorného ducha.

– Púšť má pre mňa čosi hlboko obšťastňujúce. Je tak oblažujúce a prospešné zotrvať v samote tvárou v tvár večným veciam. Cítime, ako pozvoľne prúdi do nás vždy viac a viac pravda.

– Zachovajme si srdce čisté, tak budeme schopní najväčších čností a najväčších obetí.

– Čím viac nami otriasa víchrica, tým viac musíme dvíhať k Bohu srdce a ruky a v modlitbe si zachovávať nepremožiteľnú nádej.

– Svetlo, lásku, silu, to všetko nájdeš v modlitbe.

– Najlepšia modlitba je tá, ktorá obsahuje najviac lásky.

– Aby náš život bol životom modlitby, treba nám dve veci: po prvé, každý deň musíme venovať dostatočný čas výhradne modlitbe; po druhé, musíme aj v čase, keď sa venujeme iným povinnostiam, ostať spojení s Bohom, ostať v jeho prítomnosti a často k nemu pozdvihnúť svoje srdcia a oči.

– Pokorný, vľúdny v reči, neodpovedať povýšene; pri povýšeneckých slovách, kritike alebo chvále, dobrých skutkoch alebo urážkach, lichôtkach, hrozbách – vždy zostať pokojný a pokorný. Byť pokorný pri všetkých prejavoch života, byť pokorný i v hodine smrti.

– Na zemi sme pútnikmi a cudzincami… Pútnici spávajú pod stanmi a niekedy putujú cez púšte, ale myšlienka na vlasť im dá zabudnúť na všetky útrapy.

– Iba keď sa pozeráme poza tento svet, v ktorom sa všetko pomíňa a zomiera, zakúsime pravú radosť v nádeji na iný život, ku ktorému je terajší život iba predohrou; život, v ktorom všetko dobré, čo sme tu vykonali, nájde svoju odmenu a kde smäd našej duše a srdca po svetle, pravde a láske bude úplne a navždy uhasený.

– Neuspokojujme sa s tým, že Pánove slová čítame, meditujeme, schvaľujeme, kážeme. Aplikujme ich, žime z nich, uveďme ich do svojho života.

– Mať takú vieru, ktorá nám dovolí napredovať životom v pokoji, mieri a hlbokej radosti, ako dieťa v rukách svojej matky; vieru, ktorá dá našej duši tú dokonalú slobodu od všetkých zmyslových vecí, ktorá jasne uzná ich ničotu a nedokonalosť; vieru, ktorá do našej modlitby vloží veľkú dôveru, dôveru dieťaťa, ktoré prosí svojho Otca o spravodlivú vec.

– Mať skutočnú vieru, vieru, ktorá preniká všetko konanie, tú vieru v nadprirodzeno, ktorá zbavuje svet masky a ukazuje Boha vo všetkých veciach; vieru, ktorá nechá zmiznúť všetku nemohúcnosť, ktorá spôsobí, že slová nepokoj, nebezpečenstvo, strach nemajú viac zmysel.

– Predovšetkým nesmieme stratiť odvahu pred ťažkosťami, ale si povedzme: čím ťažšia, zdĺhavejšia a nevďačnejšia je nejaká práca, s tým väčšou usilovnosťou sa treba do nej dať a vypnúť všetky sily.

– Vziať na seba pokoru, chudobu, opustenosť, uponíženie, samotu a utrpenie spolu s Ježišom… Nepokladať za nič ľudskú veľkosť, úctu a vážnosť. Naproti tomu najchudobnejších si treba práve tak vážiť ako bohatých. Pre seba samého vždy hľadať posledné miesto.

– Čím viac milosti dostaneme, tým viac musíme bdieť nad sebou a vyhýbať sa aj najmenším nedokonalostiam.

– Modlitbou, pokáním, čistotou duše, plnením Božej vôle máme sa stať dobrým nástrojom, vhodným na to, aby ho Boh použil.