Nie je dôležité zmeniť sa, ale nechať sa premeniť. Ak chceme zmeniť sami seba, zistíme, že je to náročné a niekedy vlastne nemožné… V duchovnej spiritualite je dôležité prijať, že mám byť taký, aký som! A nadviazať dialóg so svojimi vášňami, konfliktami, chorobami, úzkosťami, problémami, hriechmi… namiesto míňania energie na ich násilné odstraňovanie alebo potláčanie. K čomu ma vedú? Čo mi hovoria o mne? V duchovnom živote nejde o to, že JA sa zmením… To len vedie k pýche, egocentrizmu, ilúziám a… neúspechu. Ide o to, že ja sa v otvorenosti srdca nechám meniť, uzdraviť, naplniť, priviesť k životu… Je to otvorenosť Duchu, alebo Životu, alebo Matke… už ako si nazveš Božiu lásku, ktorá objíma celý Vesmír a všetkému dáva zmysel a múdrosť. V premene je aspekt milosti = Boh nás premieňa. Občas je potrebné ponoriť sa do ticha a samoty, kde rastie vnútorná sloboda, jemnosť, neha a pokoj. Ak sa vzdáme nášho strachu a hnevu, našich chaosných myšlienok, ktoré nás vodia len k mŕtvej minulosti alebo k fiktívnej budúcnosti, ak sa naučíme žiť v Prítomnosti „tu a teraz“, naplno, v pokoji, v radosti, v úžase, ak sa usmejeme na život v jeho kráse aj komplikovanosti, ak pochopíme, že práve takí akí sme, sme povolaní pre Lásku a šťastie, náš život rozkvitne… Všetko má svoj zmysel. Život je cesta, proces. Dôležité oblasti sú intimita, služba, modlitba. Uprostred sveta úzkosti, násilia, sebectva a tuposti môžeme vyžarovať nádej. Môžeme si vybrať – buď zotrvávať zablokovaní so strachom či hnevom na mieste, alebo stáť celý život nerozhodne na jednej nohe, alebo rozprestrieť krídla a ponoriť sa do skutočného Života. Hrať, tancovať, smiať sa a žasnúť… robiť veľa „neužitočných vecí“. Nie zajtra. Dnes. Teraz. Naplno. A všetko s láskou, ktorá sa prejavuje tým, že sa staráme jeden o druhého… že máme na seba čas… že vieme byť spolu… že sa vieme na seba usmiať a objať sa… len tak… 😉