Jedna krásna žena (ktorej som dal indiánske meno „Wahča Wašte Tanin Šni“ = „Kvetina Krásna Stratená“ resp. „Krásna Kvetina, ktorá sa stratila“) vhodila nedávno pri mojej chate do lesného potoka kyticu tulipánov. Bol to taký rituál, kedy kvety neskončia niekde na smetisku, ale prúd vody ich voľne unesie a tie kvety sa postupne vytratia v kolobehu prírody. Pekné. Ale keď som prišiel po týždni na chatu, uvidel som túto kyticu na tom istom mieste, kde dopadla – uchytená asi na nejakej skale alebo konári vo vode. Čerstvý a živý potok prúdil okolo tejto krásnej kytice, ale tá sa nepohla ani o kúsok ďalej… Tento obraz z nedávnej minulosti (a skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa necítia dobre na mieste, kde sú, ani v okolnostiach či vzťahoch, ktoré tvoria ich život – čiže vlastne nie sú šťastní – ale nevedia sa pohnúť z miesta), ma priviedol k dôležitému zamysleniu: Prečo sa tak často držíme zubami-nechtami nejakej „skaly“ alebo nejakého „konára“ (kde niekedy aj „zhnitý konár“ považujeme za „stabilitu“ alebo ešte horšie – za „istotu“) a nevidíme, že sme na najlepšej ceste „premeškať svoj život“?
Máš veľa úmyslov, túžob, ale stojíš na jednom mieste…
Necítiť z teba chuť života, nadšenie, úžas z možného dobrodružstva. Chýba ti vášeň. Vášeň k životu, k láske, k riskovaniu. Vidno u teba len akúsi malomyseľnosť – všetko je pre teba nesmierne ťažké, chýba ti odvaha chopiť sa niečoho, vydať sa na cestu „do neznáma“… A pomaly už aj začínaš smútiť za svojím neprežitým životom a smutne skonštatuješ – „nikdy som poriadne nežil svoj život, vždy som sa len prispôsoboval…“ Prečo nedôveruješ svojim pocitom, svojmu srdcu a nesnažíš sa realizovať vlastné túžby? Nikdy nie je neskoro začať žiť! A zanechať vo svete osobnú stopu.
Slovo „premeškať“ (premeškať život) znamená nechať niečo nevyužité, niečo zmeškať, nechať niekoho nepovšimnutým, zdržiavať, byť váhavý, nerozhodný, zaostávajúci, pomalý, lenivý, oneskorený… Váhavosť, ťarbavosť, spomalenie, odklad… Môžeš premeškať svoj život, zmeškať niečo dôležité, pretože vidíš, že život nie je taký, ako si ho predstavuješ – a tak život necháš plynúť pomimo, vzdávaš sa hry života. Odkladáš dôležité rozhodnutia, odkladáš všetko, čo ti je nepríjemné… No čím viac rozhodnutia odkladáš, tým väčšia je kopa problémov, pred ktorou stojíš… Váhaš vziať veci do vlastných rúk, a tým svoj život premeškáš… Potrebuješ znovu nadobudnúť odvahu žiť svoj život, vyjsť z pasivity meškania…
Cítiš veľkú neistotu a pochybnosti, a tak radšej zostaneš stáť (so strachom) na mieste, a čakáš čo bude (stávaš sa tak otrokom okolností a svojich spomienok na minulosť…)
„Ale život je tak neistý… a moje skúsenosti a zranenia svedčia o tom, že…“ Áno, to je pravda. Život aj svet je veľmi neistý – najmä v dnešnej „tekutej dobe“, v ktorej aj z dnešných detí vyrastá „generácia snehových vločiek“, pretože tieto deti a mladí (a aj mnohí dospelí) sú tak veľmi „chránení“ pred problémami a bolesťou, majú „skoro všetko“ (o nič potrebné pre život sa nemusia pričiniť vlastnou poctivou snahou), ale pritom často nemajú ukotvenie a nemajú žiadne „korene“… A potom nie sú schopní zvládať ani normálne životné námahy, obetu, sklamania a pády, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou života (a prichádzajú depresie, neurózy, vzdávanie sa života, strata zmyslu a pod.). Aj keď si plný pochybností, aj tak potrebuješ nabrať odvahu žiť a nasadiť sa naplno v nejakom životnom povolaní, pustiť sa do životného rizika, zaviazať sa nejakému vzťahu, mať chuť rozumne riskovať.
Máš strach, že ešte nie si dobre pripravený na život? A kedy budeš? Nikdy nebudeš hotový, nikdy nebudeš mať všetky informácie, ani dokonale premyslené kroky… Ak nespravíš nikdy rozhodnutie, budeš len čakať a čakať a čakať – a nakoniec sa ani nevydáš na cestu, a budeš len tak prežívať na mieste (nebudeš však naplno žiť). Cieľom života je cesta!!! Cieľom života nie je „niekde dôjsť“, ale žiť naplno teraz a tu! Cieľom života je Život! A ak žiješ naplno „tu a teraz“ reálny a naplnený život slobodne a s láskou (a tým pádom si aj šťastný), určite dôjdeš aj niekde „do cieľa“ (ale vlastne už v cieli si, ak si naplno na ceste, pretože cieľom je cesta… 😉 Krásny paradox… Nedostaneš sa k cieľu, ak nie si na ceste – a ak si na ceste, tak už si v cieli, lebo cieľom je cesta – tak si ju uži… 😉
Veľmi ťa však brzdí strach…
Bojíš sa, že urobíš niečo nesprávne, že sa nesprávne rozhodneš. (Veď už máš s nesprávnymi rozhodnutiami skúsenosť…) Často je za týmto strachom perfekcionizmus = musí byť všetko absolútne správne a absolútne vhodné (miesto, povolanie, človek). Absolútne správne miesto, povolanie, človek však neexistuje! Musíš sa uspokojiť s miestom a povolaním, ktoré ti najviac vyhovuje – a s človekom, ktorého budeš vedieť najviac milovať… Vždy a všade sa časom vyskytnú nepríjemnosti, rutina, sklamania, pretože život nie je dokonalý… Život je krásny, náročný, dynamický, nevyspytateľný. Život je dobrodružstvom a výzvou (len pre odvážnych). Ak žiješ v strachu, premeškáš svoj život.
Stres slúži často ako výhovorka, aby si sa nemusel pohnúť z miesta či vzťahov, ktoré ťa robia nešťastným…
Často sa vyhováraš na stres, ešte skôr, ako by si sa do niečoho pustil a vložil… Aj pri najmenšej úlohe cítiš úzkosť, nevieš, čo chceš, spomínaš si na minulosť a pozeráš sa na budúcnosť s obavami, chceš sa zaistiť, váhaš, potrebuješ stále oddychový čas na premyslenie… A aj keď máš túžbu po niečom novom, napĺňajúcom, tak sa bojíš rizika pustiť sa do neznáma… Pre samé obavy, vlastne nenájdeš to pravé miesto na tejto zemi a premeškáš svoj život…
Vstaň a choď…
Potrebuješ sa vrátiť do všedného dňa, potrebuješ vstať a vydať sa na cestu, ktorá ťa povedie do života – do skutočného života, nie fiktívneho, iluzórneho, klamného, nereálneho (ktorý si niekedy kreslíš vo svojich myšlienkach). Každá skutočná cesta (aj duchovná!) vedie vždy do všedného dňa, do reality skutočného života! Nenechaj sa učičíkať ilúziami! Musíš sa zobudiť, prebudiť sa zo sna ilúzií o živote a o ľuďoch. Musíš nájsť odvahu prebudiť sa do skutočnosti a vidieť realitu takú, aká skutočne je. Iba vtedy budeš spokojný a šťastný, ak budeš žiť dynamicky, ak sa budeš vedieť odovzdať niekomu či niečomu, ak sa tvoj život dostane do pohybu. (Vyrovnaný a statický budeš v hrobe, to je tvoja istota…;-)
Život potrebuje pohyb a rozkvet – a pohyb a rozkvet potrebuje odovzdanosť. Ak zabúdaš na seba (ak sa oslobodzuješ od ega), stávaš sa naplno sebou samým a stávaš sa naozaj slobodným – a uvedomuješ si každú chvíľu života s vďakou ako dar. (Ak myslíš len na seba, stále sa sebou zaoberáš, si nespokojný, pretože je to nudné a čoskoro budeš zo seba len znechutený…) A najmä – neži v minulosti – je mŕtva… a neži v budúcnosti – tá ešte neexistuje… Ži teraz a naplno! A vyber si kde a s kým…
Čo ti hovorí tvoje srdce, tvoj vnútorný hlas?
Čo ti hovoria tvoje najvnútornejšie túžby?
Zobuď sa a vydaj sa na cestu! Avšak vyjsť na cestu, urobiť prvý krok, je niekedy veľmi náročné… Najprv musíš zdolať „kopce“ svojich vnútorných blokov, námietok a predsudkov. „To sa nedá… Nemôžem tam byť… Určite nebudeš mať na mňa čas… Je tam pridlhá cesta… Asi by som to nezvládol… Nemám teraz na to čas… Musím si to ešte opäť a zase premyslieť…“ Tvoje obavy a úzkosti sú ako vrchy, ktoré ti prekážajú ísť cestou, ktorú ti v tejto chvíli radí tvoje srdce ako primeranú a zadúšajú tvoj vnútorný podnet či nadšenie – staviaš si vysoké myšlienkové múry, aby si sa ospravedlnil za to, že práve teraz nemôžeš vstať a vydať sa na cestu.
Ak dôveruješ svojmu srdcu, ak počúvaš svoje srdce, budeš na svojej ceste chránený a prinesieš veľa dobrého aj iným ľuďom. Ak však ostaneš iba „divákom“ v „istote svojich múrov“ (vystavaných často zraneniami z minulosti), ktorý sa bojí vstúpiť naplno do života, nebude z teba vychádzať ani dobro, ani radosť, ani láska… Milovať totiž znamená riskovať. Ak si nikdy neriskoval, nikdy si ani nemiloval. Pretože každý vzťah je veľké riziko a skutočná láska je úplné vloženie sa do života ľudí, ktorých miluješ. Tvoriť vzťahy – s vášňou, radosťou, vnútornou slobodou, odvahou, tvorivosťou, nádejou…
Život je o rovnováhe čerpania a dávania…
Tvoj osobný rast (čerpanie) a tvoje konanie (dávanie) musí byť v rovnováhe. Len tak budeš žiť v harmónii života, ak budeš čerpať rovnako ako aj dávať. Koľko zvládneš dávať a koľko potrebuješ čerpať? To zistíš, no svoje hranice spoznáš až vtedy, keď sa naplno nasadíš a vložíš do niečoho veľkého. Ale ak si priskoro stanovíš hranice, nikdy sa nerozbehneš = vždy už budeš pracovať a žiť a tvoriť vzťahy so zatiahnutou ručnou brzdou…
Aj mienka druhých a falošné ohľady ťa môžu zabrzdiť…
Ak si dospelý, nepotrebuješ súhlas druhých, aby si šiel vlastnou cestou. Ak si o svojej ceste presvedčený, musíš ňou ísť aj bez toho, aby si ju dával všetkým schvaľovať. Nikdy nebudú všetci súhlasiť s tým, ako žiješ. Ale ak žiješ svoj autentický život, vtedy budeš šťastný a zanecháš za sebou vo svete stopu. A o to ide. Byť šťastný a žiť pekný život v darovaní seba druhým…
Niekedy nejdeš vlastnou cestou, pretože tvoji rodičia či priatelia vidia tvoj život inakšie. Je dobré rešpektovať rodičov či priateľov, ale je dobré ísť svojou cestou, aj keď s tým oni nebudú vždy súhlasiť. Dospelý život je už tvoj život, v ideálnom prípade aj s plnou podporou rodičov či priateľov na tvojej osobnej ceste (a to aj vtedy, ak spravíš chybu či zlyháš). Ak chceš žiť, musíš sa vzdať neustáleho poisťovania a zaisťovania a vrhnúť sa do života, odvážiť sa žiť naplno a za seba (aj keď podpora rodiny je skutočne veľmi dôležitá – avšak milujúci rodičia vedia nechať svoje deti ísť si svojou cestou a pomáhajú im na nej = nepotrebujú si v deťoch realizovať svoje vlastné túžby či zmierňovať osobné komplexy). Ak cítiš silný vnútorný podnet, kade ísť životom, je správne ho nasledovať. Cesta, ktorou ideš v zhode so svojím vnútrom ťa však môže urobiť aj osamelým – musíš však riskovať túto osamelosť. Mnohí ľudia sa tak strašne boja osamelosti, že sa neustále celý život len prispôsobujú, len plnia túžby druhých, nechávajú sa zneužívať na ciele druhých len pre falošný pocit prijatia… No pravdou je, že ak je človek sám sebou, ak žije svoj život, ak vyžaruje svojím životom, že je šťastný a vnútorne slobodný, nebude nikdy dlhodobo osamelý – práve naopak, budú ho ľudia vyhľadávať, pretože každý túži po vzťahoch s ľuďmi, ktorí sú skutočne autentickí a šťastní. Radosť, pokoj, láska… Čo viac treba?
Sny ti dávajú nadšenie…
Ak uskutočňuješ svoje sny (no vždy s určitou vnútornou slobodou k prekvapeniam… a s veľkou odvahou k prekonávaniu prekážok, ktoré ti určite skrížia cestu…) a ak vidíš zmysel v tom, čo žiješ a ako žiješ – tak budeš vstupovať do každého dňa s nadšením, radosťou, očakávaním, úžasom, odvahou a s vierou, že si neustále milovaný… A skutočná Láska už dokáže naplniť, pretvoriť, uzdraviť… Neboj sa žiť naplno! Neboj sa naplno milovať! Ži život naplno a s láskou! A buď šťastný – len tak… Veď o to vlastne v živote ide 😉