Nevera v akejkoľvek forme je väčšinou koncom dlhého procesu nevernosti… Ak nie sme (najmä vo vzťahoch) verní svojmu rozhodnutiu milovať = ak ten druhý necíti, že ho milujeme (môže to síce „vedieť“, ale „necíti to“…) tak sa vytvára podklad na zlyhania, nevernosti a rozchody… („Konečne sa cítim pri tejto žene ako muž! – pretože táto žena si váži moje schopnosti, napĺňa moje túžby po blízkosti a nehe…“ „Konečne sa cítim pri tomto mužovi ako žena! – pretože tento muž mi dal pocítiť, že som výnimočná, úžasná, chcená, milovaná…“ „Konečne sa cítime ako milované deti! – pretože tento človek nám dáva najavo svojou prítomnosťou, blízkosťou, úsmevom, dotykom, prijatím, časom, ktorý nám venuje, že sme dôležití a milovaní…“
Mnoho ľudí si myslí, že vernosť je „vytrvať spolu až do konca!“ Ale to nie je pravda… To nie je vernosť, to je vytrvalosť! Vytrvalosť je tiež síce dôležitá vlastnosť, ale ak sa zamieňa za skutočnú vernosť, má to často za následok ľudí zatrpknutých, frustrovaných, znudených, nešťastných, tvrdohlavo zostávajúcich „na svojom mieste“ (pozri sa okolo seba na vytrvalo zoschnutých priateľov, partnerov, manželov, rehoľníkov bez vášne a nadšenia… A aj keď niekto môže „zostávať pri niekom“, ešte to neznamená, že je „s ním“ a že je tu „preňho“…) Vytrvalosť znamená zostať, zotrvať tam, kde som, vydržať tam, kde som. Vytrvalosť je „statická“ = vytrvalý človek zostáva pevne stáť na svojom mieste, vo svojej úlohe, poslaní, rozhodnutí…
Vernosť je však odvaha k zmene! Vernosť je „dynamická“, je to neustála premena, zmena, obmena… vernosť je kreatívna, je originálne tvorivá, plná života, nadšenia a vášne! (Vo vytrvalosti nie je zmena, preto pre naplnený a plodný život musí byť v tvojom živote a povolaní prítomná aj skutočná vernosť, nie len vytrvalosť.) Verný človek sa dokáže meniť. Ak si verný, ak si skutočne verný, si osobou, ktorá sa neustále mení – ak chceš zostať verný svojim ideálom, musíš sa jednoducho meniť. Autentická vernosť znamená odvahu k zmene! Autentická vernosť (ktorá v dnešnej dobe prechádza krízou) vyžaduje skutočnú osobnú premenu… – musíš sa meniť, „obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania“ (Ef 4,23) ak chceš verne a s láskou odpovedať na potreby svojich milovaných, ak sa chceš skutočne darovať!
Samozrejme aj verný človek je vytrvalý = v niečom zotrváva (na svojom mieste, vo svojej úlohe, poslaní, vzťahu…), avšak len verná osoba má odvahu na úplné vloženie sa do vzťahu! (Vernosť je vzťahová, vytrvalosť je skôr vecou vnútornej psychiky.)
Vo Svätom Písme je veľakrát spomenuté, že „Boh je verný“ (nie že Boh je vytrvalý…) Boh je verný = vstupuje do vzťahu, do úplne jedinečného vzťahu s každým z nás a z jeho strany máme istotu, že nás nikdy nemôže zradiť nevernosťou! A my sa môžeme a máme inšpirovať touto vernosťou – vernosť, ktorá sa vždy prejavuje jedinečným, originálnym, prekvapivým spôsobom… My dokážeme byť verní len preto, že Boh je verný k nám – On miluje vždy naplno (napriek našej krehkosti a nevernosti) a miluje nás rôznym a úplne originálnym spôsobom, tak ako to vyžaduje naša situácia. Vernosť je vždy vyjadrená láskou, ktorá je tvorivo činná a prináša veľa dobrého ovocia… (Mt 7,16n) A dokonalá láska je milosrdná láska… „Ja ťa neodsudzujem. Choď…“ (Jn 8,11)
Vernosť je základná charakteristika Boha – je to podstata Boha.
Celé Písmo hovorí o vernosti Boha.
„Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý,
veľmi milosrdný a verný.“
(Ex 34,6)
Ak sme nespoznali Boha ako verného, ak sme nespoznali Ježiša ako verného, tak sme nespoznali kresťanského Boha! Dokonalá vernosť v láske, dokonalá vernosť v milosrdenstve! Vždy a za každých okolností! Preto s úplnou istotou viery môžeme a máme vždy veriť, že sme neustále veľmi milovaní!!!
„Pán je dobrý;
jeho milosrdenstvo trvá naveky
a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.“
(Ž 100, 5)
A my sme stvorení na Božiu podobu… Sme povolaní k vernosti. Čiže vernosť – to nie je len nejaká čnosť, vlastnosť človeka. Človek, ktorý žije vernosť, znázorňuje svojou prítomnosťou Boha vo svete.
„Ži tak, aby si na základe tvojho spôsobu života ostatní mysleli,
že nie je možné, aby Boh neexistoval.“
(G.Gilbert)
BYŤ VERNÝM ZNAMENÁ PRIJAŤ SLOBODNE ZÁVäZOK
Život bez záväzku je život nezrelý. Každý dospelý človek sa musí v živote niečomu oddať a tomu potom zasvätiť všetko ostatné, venovať tomuto záväzku celú svoju energiu. Bez záväzku je život povrchný, bezcieľny, prázdny a egoistický. Bez záväzku nie je možné uskutočniť nič trvalé. Bez záväzku nie je možná dôvera… „Ako môžem niekomu veriť alebo sa na niekoho spoliehať, ak o ňom neviem, či odo mňa neutečie vo chvíli, keď ho najviac potrebujem?“
Dnes žijeme skutočnú krízu vernosti, krízu záväzku – porušené manželské sľuby a rozbité rodiny… odchody ľudí zo zasväteného života… odchody z kňazstva… Takéto správanie spôsobuje často druhým ľuďom skutočné rany a veľmi veľké utrpenie… (A potom títo zranení ľudia sa už nebudú schopní nikdy k ničomu zaviazať, lebo už neveria nikomu a ničomu…) Ako ľahko sa vstupuje s nadšením do spoločenstva a o 3-4 roky tam už nie sme… Ako ľahko sa nám darí s nadšením modliť po nejakej motivačnej duchovnej akcii a hneď o týždeň ako je nám ťažko zostať verní v modlitbe… Ako rýchlo sa nadchneme pre nejakú službu a o pár dní/týždňov/mesiacov to necháme tak pre „nedostatok času“… Ako veľmi ťažko je byť verný niekedy aj úplne jednoduchým osobným predsavzatiam a rozhodnutiam… Všetky veľké veci a veľké úspechy vždy predpokladajú vernosť rozhodnutiam!
No nie každá vernosť je dobrá… nie každý záväzok je hodný nasledovania… Preto je nutné pred uskutočnením vážneho záväzku jasne, s dostatkom času a vo svetle Božieho slova, modlitby a svojich schopností skúmať, či to, do čoho ideš, je dobré, alebo nie! (A ak si aj nesprávny/nerozumný/naivný záväzok už uskutočnil, treba ho zrušiť! No ak je už záväzok „platný“ – manželský sľub, rehoľné sľuby… – musíš sa snažiť zo všetkých síl ho zachovať. Niekedy sa to aj napriek všetkému nepodarí, ale treba spraviť všetko, pre zachovanie sľubu a vernosti „platnému“ záväzku.)
Vernosť bez slobody nie je možná! Každý záväzok musí byť urobený v slobode a po dôkladnom zvážení – v pokojnom a radostnom ovzduší, v túžbe po sebadarovaní nejakej osobe alebo poslaniu! Ale musíš mať už tiež veľké množstvo vedomostí o tom, „kto si a čoho si schopný“ = potrebuješ sebapoznanie, odvahu i nádej. (Ak nevieš ešte, kto si, ako chceš byť darom pre druhého? „Koho“ chceš druhému človeku darovať…?)
Každé rozhodnutie sa „pre“ niečo/niekoho, zahŕňa v sebe nevyhnutne aj rozmer vzdania sa niečoho/niekoho iného. Nedá sa „úplne odovzdať“ dvom poslaniam alebo dvom ľuďom… Život je cesta – a vernosť tejto ceste, ktorú si si slobodne vybral.
AKO SA NAUČIŤ BYŤ VERNÝM?
Môžeš začať od maličkostí ako je spoľahlivosť (dokážeš prísť načas… dokončíš to, čo si začal… nevzdávaš sa hneď pri prvom probléme… ak niečo sľúbiš, tak to spravíš…).
Verný človek hovorí „áno – áno, nie – nie“ (ak si verný, z tvojho života sa vytratia slová ako „keby… keď… možno… asi… ak… ale…“)
„Prídeš dnes na stretko? Pôjdeš s nami na chatu? Prídeš nám pomôcť?“ „Možno… keď… asi… ak sa bude dať…“ Čiže v realite = asi nie… Nemáš odvahu povedať „nie“ ani „áno“.
Vernosť nám dáva odvahu žiť v pravde. Vernosť nás učí, aby naše „áno“ bolo skutočné „áno“, a naše „nie“ bolo skutočné „nie“ (Mt 5,37). Vernosť spôsobuje, že žijeme realitu, že žijeme prítomnosť! Že žijeme tam, kde sme, a sme tam duchom prítomní… Boh je neustále verný – lebo je neustále prítomný.
Vernosť neznamená, že si zakonzervovaný a statický…
Vernosť znamená, že rozvíjaš to, čo Boh do teba vložil…
Vernosť znamená, že ideš až do cieľa, nie že stojíš…
Vernosť znamená, že si vnútorne pevný a stály.
Vernosť znamená, že si kreatívny, nadšený a otvorený zmene.
Si verný svojej modlitbe, svojej službe, svojim rozhodnutiam?
Vernosť mení atmosféru, mení duchovné ovzdušie v spoločnosti, v spoločenstve, v priateľstvách a partnerských vzťahoch – lebo vtedy znázorňujeme Boha – druhí ľudia v nás môžu vidieť a cítiť Božiu prítomnosť… lebo vedia, že z ľudských síl nemôžeme byť verní… (lebo je to naozaj ťažké…!)
„Ježiš sa na nich zahľadel a povedal im: Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné.“ (Mt 19,26) Boh nám môže pomôcť stať sa vernými. Bez modlitby a darovanej lásky však nie je možné žiť vernosť. (Nemôže sa to podariť…)
Ak prežívaš opustenosť, ak más strašne veľa voľného času a nikto o teba nezakopne, znamená to, že si neverný. Lebo ľudia, ktorí naozaj hľadajú Boha, hľadajú verných ľudí, hľadajú verných priateľov… Vernosť spôsobuje, že naše vzťahy sú dlhotrvajúce a sú hlboké. A verný priateľ je uzdravením.
Ak budeš sám premenený Bohom, tak už len tvoja prítomnosť, tvoja blízkosť bude ľuďom prinášať uzdravenie do ich života. Budeš pre nich skalou – pretože ak budeš zakorenený v Kristovi, budú sa môcť o teba oprieť. Pozri sa okolo seba, koľko ľudí je plných strachu, koľko ľudí je slabých. A hľadajú niekoho, o koho by sa mohli oprieť… Ty, ak budeš naozaj verný a premenený Duchom, uvidíš, koľko ľudí bude na teba čakať! (Ak prežívaš samotu a nemáš priateľov, je čas modliť sa o vernosť – a uvidíš, ako veľmi ťa ľudia budú vyhľadávať.)
Vernosť nás učí byť vo vzťahu a v službe, aj keď nám to nie je výhodné. Ak budeš verný, nebudeš hľadať v prvom rade to, čo je výhodné pre teba, ale to, čo je dobré pre druhého človeka – vtedy sa stávaš dôveryhodným, spoľahlivým a ochotným pomôcť.
Vernosť je vnútorné rozhodnutie – slobodné rozhodnutie Boha a slobodné rozhodnutie človeka. Vernosť nemôže ovplyvniť vonkajšok (nezáleží od toho, čo hovoria druhí ľudia).
Vernosť niekedy chápeme ako to, čo nás spája = vzťah. Ale to nie je vernosť… Myslíme si, že ak druhý poruší zmluvu, môžem aj ja. Ale vernosť nemôže byť ovplyvnená tým, čo urobí druhá strana… Vernosť je založená na tom, že ja som v integrite, že ja som celistvý – ak som raz povedal áno, tak to bude áno, aj keby druhý povedal nie…
Boh nie je závislý od toho, čo si my budeme myslieť – Boh je vnútorne sám v sebe plný vernosti – ostáva verný, lebo sa tak rozhodol.
„Ak sme neverní, on /Boh/ zostáva verný,
lebo seba samého zaprieť nemôže.“
(2Tim 2,13)
Práve toto je povolanie nasledovať Krista – byť tak pevný v ňom, že aj keď druhí zostávajú neverní, my zostávame verní. A Boh nás takto chce premeniť, chce aby sme mali takú integritu, aby to, čo vychádza z našich úst, bolo aj v našom živote – v odvahe a v pravdivosti. V jednote tak bude naša myseľ, srdce, emócie, vôľa, skutky – budeme celiství.
AK SI VERNÝ…
Ak si verný… máš odvahu čakať (veríš, že Boh naplní tvoj život)
Dôveruješ, že Boh odpovie na tvoju modlitbu v pravom čase?
Si „trpezlivý s Bohom“?
Veríš, že ak spravíš „všetko, čo je v tvojich silách“, Boh sa postará o doplnenie a „úspech“ tvojho snaženia?
Veríš, že aj v prípade smutnej nevďačnosti ľudí, pre ktorých žiješ a ktorým slúžiš, Boh naplní tvoje srdce radosťou a poskytne ti útechu?
Ak si verný… ľudia sa na teba vždy môžu spoľahnúť
Môžeš povedať, že ti ľudia dôverujú?
Môžu sa druhí na teba spoľahnúť bez toho, aby boli sklamaní?
Sú druhí ochotní ťa o niečo dôležité poprosiť?
Vyhľadávajú ťa druhí ľudia, aby sa dôverne porozprávali o živote?
Vernosť ohrozuje najmä STRACH a LENIVOSŤ… Čím viac dovoľuješ strachu, aby nad tebou panoval, tým menej je vernosti (a často je to strach z toho, že vôbec nedokážeš byť verný, že Boh nedokáže naplniť svoje prisľúbenia v tvojom živote… strach a nedôvera). Vernosť oslobodzuje od strachu – pretože keď sa stávaš verným, dôveruješ Bohu a dovoľuješ Bohu, aby ťa premieňal zvnútra – a vtedy strach odchádza. (Príklad z evanjelia Mt 14,22n: Peter z loďky ide k Ježišovi – neverí sebe, ale verí Ježišovi: „Pane, zachráň ma!“ No neuveril, že Božie slovo sa môže naplniť v jeho živote… dostal strach, či sa v jeho živote prejaví to, čo Boh povedal… neuveril tomu, že Boh môže v jeho živote konať! Strach a nedôvera zvíťazili a Peter sa začína topiť… Netopíš sa aj ty vo svojom živote, pretože neveríš, čo ti Boh hovorí prostredníctvom Svätého Písma? Že je nekonečne verný a milosrdný? Je ťa nemôže nemilovať a vždy chcieť len tvoje dobro, pretože je jednoducho skutočnou láskou?
Potrebuješ sa naučiť dôverovať Bohu. Nie len tak nejako všeobecne… Boh je verný = čo povedal, to sa uskutoční. Musíš uveriť, že Božie slovo sa vtelí do tvojho života – ak Bohu uveríš – a dokážeš potom naplno žiť život v radosti a pokoji, naplno milovať a odpúšťať…
Vernosť začína v malom. „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým.“ (Mt 25,21) Ak budeš verný, dostaneš viac. Viac služby 😉 A ak si sa staral o niekoľko talentov, dostaneš k tomu ešte ďalšie talenty. Odmenou za vernosť službe (láske) nie sú prázdniny, ale ďalšia služba (príležitosť milovať). Ak budeš verný, musíš počítať s tým, že Boh ti bude dávať viacej a viacej… Pretože Boh bude chcieť milovať ľudí a svet tvojimi rukami a tvojim srdcom. A tiež platí, že ak si verný, máš poriadok vo svojom živote a nepotrebuješ prázdniny – lebo ty vieš, kedy máš oddychovať…. vieš, kedy sa máš modliť… vieš, kedy máš slúžiť… vieš, kedy sa máš učiť… Prejavom vernosti v živote je poriadok. Verný človek môže byť unavený, ale nikdy nie je vyhorený… pretože je verný aj oddychu. Verný človek nie je „otrokom vernosti“ – ale je človekom slobodne milujúcim, ktorý už pochopil, čo je to „sebadarovanie v láske“…
A ČO, AK NIE SOM VERNÝ…
Prečo som neverný? Ako sa prejavuje nevernosť?
Nie som verný svojmu rozhodnutiu milovať… môj duchovný život upadne do úzadia – žijem bez Boha a len pre seba… necítim lásku od druhých a prestanem dávať… druhí ma sklamali a zranili a nedokážem zostať verný svojmu poslaniu… nie som schopný dodržať svoje vlastné slová a rozhodnutia – kvôli lenivosti a pohodlnosti… nezvládam ťažké chvíle a krízové situácie a mám chuť to vzdať… moja slabosť a telesnosť ma tak ovláda, že nedokážem zostať verný svojmu rozhodnutiu žiť len pre tohto človeka, ktorého som sa rozhodol milovať… som veľmi sebecký a chcem sa cítiť teraz dobre len ja a nič ostatné ma nezaujíma… som úplne vyčerpaný a nevládzem, nemám silu na splnenie môjho rozhodnutia… snažím sa oklamať sám seba, že nič sa nestane, keď… nemám dôveru v to, že byť verným stojí za to, aj keď je to náročné… slepo túžim po láske, ktorú nedostávam – cítim sa veľmi osamelo…
Ale môže to byť aj opačne – nie som verný životu a skutočnej hlbokej túžbe po láske, pretože sa uspokojím s nenapĺňajúcim vzťahom (vzťahmi), len pre to, že už som si to tak nejako naplánoval, a čo by povedali druhí, a vlastne mám strach ísť do rizika a ponoriť sa do neznámej budúcnosti s nádejou a odvahou – idem tak vlastne proti sebe a proti svojmu srdcu, ktoré má byť naplnené darom skutočnej vášnivej lásky…
Ak nie si verný, tak je čas ísť na púšť… (do ticha, samoty, jednoduchosti…) Ak nie si verný, tak Boh ťa chce vyviesť na púšť. „Zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána.“ (Oz 2,22)
Miesto, kde sa stávame vernými je naozaj púšť… (lebo tam sa už nemôžeme spoľahnúť na seba, ani na druhých, ani na budúcnosť… na púšti je dôležité „teraz“ – lebo tam ide o život…) Púšť nás učí veriť, dôverovať Bohu. A dôvera voči Bohu znamená, že my sa stávame celistvými, že máme vnútornú integritu. Púšť je miesto, kde zaznieva Božie slovo.
Ak je nevernosť v tvojom živote, pros Boha aby ťa viedol na púšť (a sprav pre to aj nejaké kroky!) – kde ťa očistí, kde ťa naučí stáť pevne, kde ťa naučí stálosti, kde ťa naučí odvahe, kde ťa naučí odovzdanosti, kde ťa naučí láske… Musíš vstúpiť na púšť, aby si si uvedomil, ako hlboko ťa Boh chce premeniť, očistiť. Práve na púšti prebieha boj o tvoju identitu – identitu jedinečného človeka, stvoreného k láske… (Aj Ježiša po krste a slovách „toto je môj milovaný syn“ Duch vedie na púšť! Mk 1,12)
Na púšti sa vytráca „ak“ a „keby“ („Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: Ak si Boží Syn, tak…“ por. Mt 4,3) Na púšti ťa Boh oslobodzuje od týchto pokušení („ak by si bol dobrý tak…“, „ak by si ma milovala, tak…“ „ak si takýto slabý, tak…“) a dáva ti silu nad nimi zvíťaziť. A naozaj – na púšti spoznávaš, kým si = si „vždy milovaný“, si povolaný k láske – a to Slovo, ktoré si počul na púšti, sa stáva súčasťou tvojho života. Svoju identitu tak nebudeš mať len „z počutia“, ale budeš svoju identitu žiť – pretože na púšti si už pochopil, kým si.
A keď sa „vrátiš z púšte“ – po čase, kedy ťa Boh učil vernosti – nejde len o to, že ty sa naučíš dôverovať Bohu (že sa budeš vedieť na neho spoľahnúť) – ale že Boh môže počítať s tebou, že sa môže na teba spoľahnúť…
AKO SA MôŽEŠ STAŤ VERNÝM?
Pros o vernosť…
Vernosť je ovocie Ducha. Potrebuješ prosiť, aby si dostal silu a odvahu k vernosti (je to o odovzdanosti a dôvere).
Rob konkrétne predsavzatia z modlitby…
Každá tvoja osobná (ale aj spoločná) modlitba by mala končiť tým, že si rozpoznal: „K čomu ma Boh volá práve v tejto chvíli?“ – a mal by si si urobiť predsavzatie, ktoré dokážeš splniť za jeden deň! Môže to byť aj maličká vec.
Takto budeš formovať svoje vnútro, premieňať ho Božou milosťou – a uvidíš, ako dokážeš byť stále viac a viac verný aj v ďalších veciach.
Ak ukončíš svoju osobnú modlitbu konkrétnym predsavzatím a rozhodnutím, tak to, čo v modlitbe a rozjímaní prijmeš, sa vtelí a stane sa realitou! (Božia vernosť = Boh niečo povie a uskutoční to – a to isté by sme sa mali naučiť aj my…)
Dobrá modlitba je vtedy, keď si dostal silu a dokázal naplniť to, k čomu ťa Boh povolal. Dávaj všetko do reality. To je kresťanstvo. Vtelenie! (A aj to, po čom ty sám túžiš, skús uskutočniť: modlíš sa o odpustenie = odpusť konkrétne niekomu… Prosíš, aby si viac cítil lásku = prejav niekomu lásku konkrétnym skutkom… atď.)
Dávaj si pozor na jazyk…
Pozri sa každý deň na to, čo všetko si povedal, akú to malo hodnotu a k čomu to viedlo. Boli tvoje vyjadrenia naplnené láskou, odpustením a prijatím? Bolo tvoje áno skutočným áno, a tvoje nie skutočným nie?
Začni v malom a najmä teraz…
Ty často čakáš, že začneš s obrovskými vecami… Začni s tým, k čomu ťa Boh volá dnes, v malom. Je dôležité, že máš sny, vízie, vnímaš poslanie, povolanie k niečomu veľkému… – ale častokrát je najdôležitejšie pochopiť, že „už teraz je čas“. Vernosť ti dodáva silu, ale ak sa chceš stávať verným, tak začni teraz, dnes, v tom úplne malom! Je tu jedna dôležitá otázka: Chceš začať dnes? Ak chceš, tak môžeš…!
Ak budeš verný, tak potom budeš pozývaný k ľuďom. Boh ťa bude používať ako svoj nástroj. Postupne pochopíš svoje poslanie, a uskutočníš ho… Budeš milovať a budeš naplnený láskou. A to je Život.
PS:
Cítia tí, ktorých miluješ, že ich miluješ?