Veľmi túžiš po láske! Si úplne smädný po láske!
Je to pravda a týka sa to každého z nás. Túžba po láske je najhlbšia túžba každého srdca! A je všadeprítomná. Avšak ak nevieš čítať vo svojom srdci, ľahko prijmeš ideológie, ktoré ti ponúkajú uhasenie tvojej túžby po láske na nesprávnych miestach. (Srdce vyčerpané hladom po láske sa správa ako kleptoman – privlastňuje si všetko, čo sa len trošku podobá láske…)
Ide o ideológiu sebarealizácie, sebazdokonaľovania, školskej alebo pracovnej kariéry, popularity, obšťastňovania druhých. Tieto ideológie však nikdy nenaplnia tvoje srdce túžiace po skutočnej láske… To sa ti len spoločnosť snaží nahovoriť, že toto všetko potrebuješ, aby si bol šťastný (aby ťa potom mohla ovplyvňovať a predávať ti svoje „výdobytky“). Občas sa snažíš nahovoriť si, že teraz si so svojim životom úplne spokojný, a na láske ti až tak nejako prioritne práve teraz nezáleží… – veď ťa napĺňa štúdium od rána do večera, tvoja angažovanosť na stretkách, materiálne zabezpečovanie tvojho života, tvoj postup v škole alebo v práci, tvoje záľuby… Schodíky školskej alebo pracovnej kariéry, lichôtky a pochvaly za to, ako sa ti darí, odmeny, veci, tvoja sila, peniaze, úspech, konzumácia zážitkov – to sú veľmi neuspokojivé „náhrady“ za lásku (aj keď si to vo vlastnej pýche alebo strachu z pravdy asi veľmi nechceš priznať). Keď však pominuteľný lesk „náhrad“ opadne (a ver, že skôr či neskôr opadne), zistíš, že si stratil veľa rokov napĺňaním svojho srdca prázdnotou (možno to už aj teraz tušíš…). Zabudol si na najdôležitejšie skutočnosti života – na lásku a na vzťahy (a dal si dlhodobú prioritu niečomu, čo má byť až na druhom, treťom, siedmom, dvadsiatom piatom mieste…) A príde smútok, frustrácia, obviňovanie…
Ak sa potrebuješ v nejakej etape života napríklad naplno venovať škole, je to úplne v poriadku – ale naplno sa venovať škole neznamená naplno prestať milovať a rozvíjať vzťahy… lebo aj potom neskôr sa zase budeš chcieť naplno venovať práci… a potom… o čom bude tvoj život?! O čom je teraz tvoj život? Veta „začnem žiť naplno až potom, keď…“ je seba-klamstvom, ktorým si možno chceš prekryť svoju neschopnosť zamerať sa na podstatné veci života a nachádzať si na ne čas… = vyhradiť si čas na modlitbu, na vzťahy, na zdieľanie života v spoločenstve priateľov, na prijímanie a dávanie lásky.
Škola, práca, materiálne veci, peniaze a úspech sú dobré záležitosti a sú normálnou súčasťou kvalitného o života, ale nikdy nemôžu naplniť tvoju najhlbšiu túžbu po láske! Problémom je, že dnes nebudujeme hlboké vzťahy („nemáme na to čas“), ale budujeme si svoje ego na štúdiách, tituloch, autách, domoch, peniazoch, angažovanosti, práci… – a stačí sa potom pozrieť na tie rozsypané rodiny, neustálu nervozitu v našich vzťahoch, smútky a depresie (aj u mladých a „zdravých“ ľudí…). Ten stále sa zväčšujúci počet nedostatkom lásky zranených ľudí je výkrikom, ktorý nás chce zobudiť z nášho života v strese a nestíhaní… („nemám teraz na teba čas…“, „vieš čo, potom neskôr sa ti budem venovať…“). Kam sa ponáhľaš? Chceš dobehnúť čím skôr ku koncu svojho života? A potom čo, keď na konci života smutne zistíš, že si vlastne ani skutočne nežil?! Čo je v tvojom živote to skutočne podstatné? Venuješ tomu energiu a čas? (Skúškou správnosti životných priorít je vždy pokoj a radosť v srdci a pocit zmysluplnosti svojho života – aj keď môžeme byť samozrejme niekedy aj smutní, alebo prežívame „obdobia sucha“…)
Aj množstvo nepríjemného a konfliktného správania sa ľudí (aj teba) je vlastne často len prejavom srdca túžiaceho po láske… „Som z teba sklamaný… Odmietam ťa, odchádzam od teba, pretože si mi nedal, čo som očakával… Nenasýtil si moje vyhladované srdce… Ja tak veľmi túžim po hlbokej láske… Kde ju ale nájdem?… Kto naplní moje vyhladované srdce?“
Potrebuješ prenikať do svojej duše cez modlitbu a meditáciu Božieho slova – aby si spontánne odhalil svoje zranenia v láske, ich vývoj a spôsoby, ako ich prekonať. Pretože najhlbším zmyslom a cieľom života je prijímanie a dávanie lásky! Je to skutočnosť vpísaná do každého jedného srdca. Prijímanie a dávanie lásky (vo vzťahu s Bohom, ako aj s ľuďmi). Je to preto, že sme stvorení na podobu Boha, ktorý je Láskou.
„Spoznávať svoje túžby po láske, pomenovať ich, vypovedať, prijať s úctou a nakoniec sa usilovať uspokojiť – to je umenie, ktorému sa musíme trpezlivo učiť. Srdcom túžiacim po láske nemožno pohŕdať. Je integrálnou súčasťou nášho života. Mnoho ľudí (najmä mnoho žien) robí tú chybu, že zanedbáva svoje smädné srdce. Podceňujú svoju potrebu lásky, usilujú sa obetavo a oddane slúžiť druhým a neraz pritom zabúdajú na svoj život. Avšak tak sa po čase táto potláčaná a niekde do podvedomia odstrčená potreba lásky ozýva s ešte väčšou intenzitou… A po mnohých rokoch tejto zdanlivo ´obetavej služby a lásky´, vykonávanej proti vlastným citom, prichádza vnútorný zlom a kríza.
Nezriedka máva formu psychického zrútenia a depresie, ktoré spôsobujú, že takáto osoba sa stáva priam neschopná bežného fungovania v rodine či na pracovisku. Takéto správanie je často plodom falošne chápaného ´obetovania sa´ a ´služby druhým´ proti vlastným potrebám a túžbam po láske.“ (J.Augustyn)
Nemôžeš dávať lásku druhým, ak si ju predtým nedostal! Pretože ty nie si zdrojom lásky!!! Môžeš dávať lásku len vtedy, ak si ju predtým dostával. Potrebuješ intenzívnu modlitbu, vďaka ktorej by si bol schopný pravdivo spoznávať svoje túžby, potreby a hlad po láske a s pokorou srdca sa otvoriť Božej láske i láske tvojich blížnych. Musíš si s pokorou priznať: „Áno, veľmi túžim po láske! Potrebujem Boha a ľudí!“ Pretože vlastným úsilím nemôžeš získať lásku… Lásku si nemôžeš nárokovať, ani si ju vziať… Svoje srdce túžiace po láske sám jednoducho nedokážeš uspokojiť! Pretože lásku vždy dostávaš ako milosť, ako dar.
Jedna z najdôležitejších zásad snúbeneckého, manželského a rodinného života, je nezraniť blízkych svojim smädom po láske! Treba na to pokorné srdce = prosiť a trpezlivo čakať.
„Pokora v láske sa zrieka nárokov a obviňovania tých, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom ublížili v láske; tak v dávnych časoch detstva a dospievania, ako aj v dospelosti. Až vtedy, keď chápeme sami seba a vlastnú bolesť krivdy, aj svoj vnútorný hnev a túžbu pomstiť sa, ktorá sa podvedome rodí pod vplyvom krivdy, začíname chápať, ako ľahko sa ukrivdený stáva krivditeľom a obeť sa mení na kata…“ (J.Augustyn)
„Je nebezpečné, keď nepoznáme seba a skryté hlbiny svojho srdca, ktoré, vedené pýchou, berie si násilím to, čo sa mu zdá, že mu patrí… takto sa stáva pre druhých neľudské a ukrutné.“ (J.Augustyn)
„Najčastejšie druhých nemilujeme nie preto, že nechceme, ale preto, že nevieme (nedokážeme to). Keďže sa necítime milovaní, nie sme schopní milovať. Pretože sme nezažili pocit istoty, nedokážeme ho dávať iným. Pretože sme boli nevypočutí, nevieme počúvať. Lebo ako môže vyhladovaný človek nakŕmiť hladného?… Ako môže človek túžiaci po láske uspokojiť túžbu po láske svojho blížneho?“ (J.Augustyn)
Najprv sa musíš naučiť lásku hľadať a prijímať – okolo seba máš veľa ľudí, ktorí ti radi preukážu svoju lásku. Musíš byť voči nej otvorený…
Aj svoje zranenia v láske môžeš liečiť nie analyzovaním svojich boľavých emócií (aj keď je vždy dobré ich pomenovať, pochopiť a vypovedať), ale slobodným rozhodnutím srdca, ktoré sa s dôverou a štedrosťou otvára na prijímanie a dávanie lásky. A je to nakoniec sám Boh, kto srdce vyhladované po láske uspokojuje svojou Božou láskou.
„Mňa opustili, prameň živých vôd,
aby si vykopali popraskané cisterny,
ktoré vodu udržať nemôžu…“
(Jer 2,13)
Znakom zrelosti je schopnosť byť šťastný sám v sebe. A takto sa potom stávaš slobodným v láske – dokážeš vďačne prijímať a radostne dávať lásku.
PREJAVY TÚŽBY PO LÁSKE
Zrelá láska – to je nielen záujem o napĺňanie svojich potrieb, ale je to zároveň aj všímanie si potrieb a túžob po láske u ľudí, s ktorými nadväzuješ vzťah. Potrebuješ sa učiť „umeniu bojovať o lásku“, ako aj schopnosti (a to je oveľa ťažšie) započúvať sa do emocionálnych potrieb tých, s ktorými denne žiješ. Tak ako lásku očakávaš, potrebuješ si všímať aj očakávania druhých. Pretože každý človek má právo vypovedať druhému o svojej túžbe po láske!
„K zrelej láske dozrievame nielen cez objavovanie a rozoznávanie svojich vlastných túžob, potrieb a emocionálneho hladu, ale aj všímaním si ich u svojich blízkych a tým, že v našich vzťahoch berieme na ne ohľad.“ (J.Augustyn)
Každé volanie po láske má byť vypočuté. Ale nie každé môže byť aj naplnené. (Avšak už samotné vyslovenie svojho očakávania a svojich túžob upokojuje, prináša úľavu a uzdravuje z pocitu osamelosti a izolácie, môže priniesť väčší pocit istoty a tak tí, ktorí sa cítili stratení a bezradní, takto môžu nájsť vnútornú silu čeliť životným ťažkostiam.)
Ak sa rozhodneš druhých milovať (musí to byť vždy tvoje vedomé rozhodnutie!), je potrebné, aby si sa naučil „pozornosti voči druhým“, vďaka ktorej budeš vedieť vypozorovať a rozoznať správanie, postoje a gestá, ktoré sú neraz bezradnou prosbou druhého človeka o lásku a oporu… (pretože až príliš často si nevšímame u našich blízkych ich naliehavé volanie o pomoc – sme prepracovaní, unavení a zaujatí sami sebou).
Bezmocná nevyslovená prosba o pozornosť, oporu a lásku sa často prejavuje agresivitou, hnevom, prudkosťou, prehnanou kritikou, uzatváraním sa do seba, útekmi… Takýmto správaním nám druhí hovoria: „Venuj mi trošku viac času… Počúvaj ma… Zaujímaj sa o mňa… Priviň si ma… Prestaň ma stále k niečomu nútiť a manipulovať ma… Snaž sa pochopiť moje potreby…“ (Veľké volanie po láske u dospievajúcich sa často prejaví bezmocným a deštrukčným spôsobom – braním drog, pitím alkoholu, nadväzovaním pochybných „partnerských vzťahov“, vstupovaním do rôznych zločineckých bánd, atď.)
Ak chceš milovať druhých, musíš vedieť úprimne vyjadriť:
„Áno, vždy som tu pre teba, keď to budeš potrebovať, dokážem ťa vypočuť a budem sa snažiť ťa pochopiť… môžeš mi všetko úprimne porozprávať a ja ťa neodsúdim, aj keď by to bolo tvoje veľké zlyhanie alebo veľká bolesť… môžeš sa na mňa vždy spoľahnúť, že ťa prijmem a ponúknem ti potrebnú pomoc a oporu (bez toho, aby som za teba riešil tvoje problémy, ktoré si musíš vyriešiť ty sám)… Záleží mi na tebe a chcem si nájsť na teba čas… ak niekedy vo svojej slabosti zlyhám a nevšimnem si tvoje potreby a tvoje volanie o pomoc, prosím, odpusť mi moju nepozornosť a pýchu… moje srdce chcem napĺňať Láskou, aby som dokázal stále viac milovať… úprimne sa o to snažím…“.
TRI PROBLEMATICKÉ POSTOJE PRI VZŤAHOCH
Osamelosť…
= potrebuješ a túžiš prežívať prítomnosť, teplo a lásku! Musíš preto hľadať kontakt s ľuďmi, ktorí sú okolo teba, prísť za nimi, nadväzovať vzťahy, aby si sa necítil osamelý, izolovaný, nemilovaný…
Osamelosť ale nie je samota. Prežívanie samoty je objavovaním lásky! Samota ti ukazuje, že pred Bohom a jeho láskou si naozaj vždy len sám = len ty nesieš zodpovednosť za svoj život. Aj v úplne blízkych vzťahoch budeš občas prežívať samotu, je to nevyhnutné – sú to okamihy, kedy je prítomný len Boh… pred Ním môžeš byť vždy len sám).
Sebaľútosť…
= túžiš po láske, ktorú nedostávaš… „Dal si mi málo… málo sa o mňa staráš… málo sa o mňa zaujímaš… nemám v tebe istotu…“
Ak sa uzatváraš do seba pod vplyvom sebaľútosti (na základe tvojho zármutku a bolesti), začneš byť zatrpknutý a ľahostajný voči druhým a stávaš sa postupne tvrdým, neústupčivým a krutým! Potrebuješ svoj zármutok rozlišovať, skúmať, osvetľovať evanjeliom a pýtať sa: „Čo môže byť jeho príčinou? Prečo narastá? Ako ho môžem odstrániť?“ Je veľmi dôležité porozprávať o svojom zármutku človeku, ktorému dôveruješ. Vypovedať to, nenechať to v sebe pôsobiť! Pretože sebaľútosť je pokušením použiť voči blízkemu človeku násilie… A ty sa nemôžeš dožadovať lásky s použitím násilia a psychického nátlaku! Môžeš len v pokore prosiť o lásku… (To, že pociťuješ zatrpknutosť voči ľuďom, ktorými sa necítiš dosť milovaný, je znakom tvojej emocionálnej a duchovnej krehkosti.)
Je dôležité vedieť vypovedať blízkemu človeku, ktorého miluješ, čo ťa trápi a čo ti chýba! Ide o dialóg lásky. „Mám pocit, že ma zanedbávaš… Venuješ mi príliš málo času… Túžim po tvojom objatí a blízkosti a nedostávam to… Je mi smutno… Chýba mi tvoja podpora a pozornosť… Potrebujem tvoje povzbudenie…“ Takto sa vo vzťahu navzájom môžete naučiť uspokojovať svoj hlad a túžbu po láske bez vzájomného zraňovania sa a bez používania nejakého násilia a manipulácie.
Žiarlivosť…
= ak sa v blízkosti osoby, ktorou sa cítiš byť milovaný, zjaví tretia osoba, podvedome sa prebúdza žiarlivosť (signalizuje vnútorné ohrozenie). Zdravá láska má právo na žiarlivosť – pretože žiarlivosť stojí na stráži trvalosti a vernosti ľúbostného zväzku. Avšak existuje aj chorobná (niekedy až patologická) žiarlivosť (ktorá je príčinu mnohých ľudských tragédií…) – táto si nespravodlivo uzurpuje úplnú kontrolu nad milovanou osobou. No netreba zabúdať na dôležitú vec – aj najväčší zaľúbení – aj keď sú s druhou osobou spojení láskou – zostávajú vždy slobodní a majú právo rozhodovať o svojom živote!
PRÁCA NA LÁSKE
„Všetko najdôležitejšie a najkrajšie v ľudskej láske má svoje hlboké korene v ranom detstve a v období dospievania. A… toto rozhoduje o podobe budúcej manželskej a rodinnej lásky… Ak si z obdobia detstva a dospievania odnášame veľa zranení, uzdraviť ich je možné za cenu nášho vedomého úsilia.“ (J.Augustyn)
Budovanie vzťahu založenom na spoločnej a vernej láske predpokladá „tvorivú každodennú, vytrvalú a celoživotnú prácu“ (ktorá končí až smrťou človeka).
Lásku nemôžeš chápať ako nejaké „chvíľkové mladícke dobrodružstvo“, pretože je to najdôležitejšia úloha na celý život! Čiže začni „vytrvalo pracovať na láske“ 😉
Zaľúbený chalan/muž hovorí dievčaťu „milujem ťa“ a často myslí len na ďalšie dobrodružstvo… – no dievča/žena, ktorá toto vyznanie počuje, očakáva trvalý zväzok a pocit bezpečia… A nastáva konflikt (a často aj veľké emocionálne zranenie). Ako môže chalan/muž, ktorý hľadá len zmyslové zážitky, vysvetliť dievčaťu/žene, že chce iba využiť príležitosť, ktorá sa mu naskytla?
Skutočná láska, ak sa má stať trvalou a vernou, musí byť uvedomelá, poznačená duchom pravdy a duchom slobody. Potrebuješ ju nechať „presvecovať“ svetlom Božieho slova – ono je pre ľudskú lásku ako „dvojsečný meč… rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“. Pretože ak lásku nesprevádza Božie slovo a modlitba, ľahko sa premieňa na náhodný emocionálny a zmyslový zážitok.
„Zanedbanie vytvárania hlbokého emocionálneho a duchovného puta v snúbeneckom období sa len s veľkými ťažkosťami dá napraviť v období manželstva. A keďže sa často stáva, že manželia majú pre seba veľmi málo času a nerozprávajú sa o problémoch, ktoré má ich vzťah, nastáva postupný rozpad. Tak dochádza k rozvodu… Obeťami tejto zraňujúcej situácie sú predovšetkým deti.“ (J.Augustyn)
Okrem vyznávania lásky vo vzťahu musíte spolu skúmať, čo si pod láskou predstavujete (možno každý niečo iné…), čo od lásky očakávate (opäť možno každý niečo iné…), kam by vás láska mala doviesť, ako by ste v nej chceli rásť, čo by ste chceli vďaka nej dosiahnuť. „Aký úmysel a zámer je vpísaný do našej lásky? Čo túžime dosiahnuť? Vieme sa zladiť a kráčať spoločne? Vieme úprimne spolu komunikovať a napĺňať jeden druhého láskou podľa vyjadrenej túžby?“
Láska rastie spolu s tebou a ty rastieš spolu s láskou. Keď v tebe láska nerastie, ty sám vo svojom vnútri zakrpatievaš = odcudzuješ sa sebe aj svojim blízkym, stávaš sa ľahostajným, nepriateľským, nedokážeš normálne fungovať v škole, v práci, v spoločenstve… nie si schopný žiť pod jednou strechou s druhými ľuďmi… (Čiže: Ako to u teba doma vyzerá? Aké máš vzťahy so svojimi blízkymi?).
Ale pravda je, že aj človek, ktorý je úplne vnútorne zakrpatený, má veľkú túžbu po láske… – ale sa snaží uspokojiť svoj veľký hlad po láske požadovačnosťou a násilím! Nároky však ničia lásku… (v nárokovaní si na lásku je vždy nejaká manipulácia a vynucovanie, psychický nátlak). Ak si citovo nevyzretý človek, tak si vo svojej pýche budeš myslieť, že ti všetko patrí a práve preto si myslíš, že ti aj láska „patrí“ a nútiš druhých milovať ťa… Ale to nejde! „Chcem ťa vlastniť!… Musíš mi prejaviť lásku!…“ Neexistuje láska bez slobody, tak ako neexistuje sloboda bez lásky!
Výzvu „budeš milovať“ môže dať len Boh. On je „zdrojom lásky“ – On ju do teba vložil a on ťa k nej povoláva. Ak ty hovoríš niekomu „budeš ma milovať!“, staviaš sa do pozície Boha, sadáš si na Božie miesto. A to je vážny hriech. (Ak niekoho nútiš k láske „musíš ma milovať!“, páchaš závažný hriech, pretože chceš druhému zobrať slobodu!)
„Musíš ma milovať, pretože bezo mňa budeš navždy nešťastný – tieto slová sú len z Božích úst pravdivé. V ústach človeka sa stávajú klamstvom. Slová budeš milovať v ústach človeka nemajú žiadnu moc. Vypovedané v hneve a s emocionálnou žiadostivosťou zraňujú blízkych, pretože obmedzujú ich slobodu a autonómiu.“ (J.Augustyn)
Túžba po láske je v tebe hlboko zakorenená. Máš v sebe silnú túžbu prijímať lásku, tak isto ako máš v sebe silnú túžbu lásku dávať. Ak prijímaš lásku, zároveň sa ju učíš aj dávať. Takto prežívaš aj svoj hlad po láske, aj štedrosť niekoho, kto tvoj hlad uspokojuje.
Veľkou ilúziou a pascou mnohých mužov a žien je mylné presvedčenie, že sa nepotrebujú otvárať láske a prijímať ju – a vo svojej „hrdosti“ si myslia, môžu dávať neobmedzene všetkým naokolo lásku, bez nejakého obmedzenia… a potom zrazu vyhoria, stratia úplne zmysel života, dostanú sa do smútku a depresie, stanú sa úplne neschopnými milovať, nevládzu žiť…
„Láska rastie v človeku len vtedy, keď ju človek prijíma a dáva. Najprv prijíma a potom dáva. Nikdy nie opačne… Lásku môžeme ponúknuť len vtedy, keď ju najprv prijmeme, pretože človek nie je zdrojom lásky. Čím viac dostaneme, tým viac môžeme dávať. Taká je logika lásky.“ (J.Augustyn)
„Ja som vinič, vy ste ratolesti.
Kto ostáva vo mne a ja v ňom,
prináša veľa ovocia;
lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
(Jn 15,5)
„Čím viac dostávame, tým viac môžeme dávať. Ale takisto, čím viac dávame, tým viac môžeme dostávať. Náš rast v láske nie je možný bez toho, aby sme ju neustále prijímali od Boha a delili sa o ňu so svojimi blížnymi. Láska nepozná hranice v prijímaní a dávaní. Je do nej vpísaná bezmedzná hĺbka, a preto je večná. Kto sa raz skutočne otvorí Božej láske, môže ju prijímať a dávať bez konca… Naše večné šťastie bude teda v tom, že sa budeme pripodobňovať v láske nášmu nebeskému Otcovi.“ (J.Augustyn)
„Vy teda buďte dokonalí,
ako je dokonalý váš nebeský Otec.“
(Mt 5,48)
PS: Úlohou dospievania je postupne vyrovnať veľký nepomer medzi prijímaním a dávaním lásky (túžba dávať lásku je u malého dieťaťa len veľmi malá a krehká, oveľa viac potrebuje lásku prijímať – až v dospievaní sa túžba darovať lásku zväčšuje a môže sa stať zrelou, ak človek vedome rastie, spolupracuje s Božou milosťou, snaží sa budovať svoju osobnosť po všetkých stránkach, snaží sa učiť vzťahom a láske).
Čiže nezabudni 😉 Na láske treba každý deň pracovať. A pekne sa pritom nadrieš! Treba sa skutočne „narobiť“ a riadne „spotiť“, aby si mohol dobre prežiť snúbenectvo, uzavrieť dobrý manželský zväzok, vybudovať dobrú rodinu, vychovať svoje deti tak, aby mali k tebe plnú dôveru a v tebe silnú oporu. Aj keď ti dnes bude povrchná spoločnosť nahovárať, že k láske sa dostaneš ľahko, zadarmo alebo za peniaze, je to len jeden veľký podvod (a veľmi veľa párov na to dopláca!…). Lásku a hlboký vzťah nedostaneš „zadarmo“ (ani sa nedá nejako „kúpiť“…) Je potrebné naozaj veľké úsilie, a často aj bolesť, aby zrelá láska mohla mať v tvojom živote trvalé miesto, aby bola tou najdôležitejšou skutočnosťou v tvojom dome.
OTÁZKY NA ZÁVER
TY (ako milujúca alebo sebecká osoba):
Aká je moja hlavná túžba, kvôli ktorej chcem s niekým začať chodiť (alebo už chodím)?
Prečo túžim alebo netúžim s niekým teraz vytvárať vzťah?
Ktorí konkrétni ľudia ma milujú tak, že od nich dokážem načerpať lásku do svojej „citovej nádrže“?
Dokážem už lásku darovať, alebo ešte musím najmä čerpať?
Ktoré zranenie v láske ma najviac brzdí v schopnosti milovať?
Ktoré vážne chyby som spravil/a v mojom blízkom/partnerskom vzťahu?
Je moja túžba po blízkom vzťahu motivovaná skutočnou láskou a snahou napĺňať potreby a túžby milovanej osobe, alebo je skôr vedená len egoizmom a mojim veľkým hladom po láske?
Napĺňa ma terajší vzťah, a vnímam, že sa naozaj máme radi a snažíme sa vzťah neustále posúvať k hlbšej jednote, porozumeniu a vernosti?
MY (ako spoločenstvo):
Aké sú naše vzájomné vzťahy?
Vieme sa otvorene porozprávať o svojich túžbach po láske?
Dôverujeme si a sme k sebe navzájom otvorení?
Dokážeme hovoriť pred sebou v osobnej zraniteľnosti a pokore aj o svojich zraneniach a zlyhaniach?
Dokážeme si odpustiť a tiež požiadať o odpustenie?
Vieme sa navzájom milovať takou láskou, ktorú každý z nás potrebuje?
Je na nás vidno, že sa máme radi a tešíme sa, že sme spolu?