Ilúzia je skreslený vnem skutočnosti.

„Jedným z najväčších nebezpečenstiev

v duchovnom živote… je ilúzia…

Čím poctivejšie sa snažíme viesť duchovný život,

tým častejšie môžeme naraziť na nebezpečenstvo ilúzie…

Budeme si svoj duchovný život riadiť sami

podľa vlastných predstáv a k vlastnému obrazu.“

(J. Augustyn)

„Každý človek sa stáva obrazom Boha, ktorého uctieva.“

(Sv. Ignác z Loyoly)

Hľadanie pravdy o sebe je pravdivým svedectvom duchovného života.

(Vtedy, ak skutočne hľadáš Boha a jeho vôľu,

a nie len pocity, dojmy a príjemné duchovné zážitky.)

Kedysi bola mentalita, že ľudia sa musia „oslobodiť od hriechu“ (čiže niečo ako „spasiť sa sami“ = nepotrebujem Boha, aby dal mne – slabému a hriešnemu človeku – vo svojej milosrdnej láske dar milosti, aby ma prijal ako svojho márnotratného syna, pretože „ja si spásu určite zaslúžim“ svojím konaním a svojou nehriešnosťou… svojou svätosťou…)

Dnes už vieme, že najmä osobná modlitba v tichu oslobodzuje človeka spod ilúzie vlastných predstáv o sebe a o Bohu (často úplne mylných…) Sv. Pavol hovorí vo svojich listoch, že hriech ako prekážka duchovného života je ilúzia. „Ste oslobodení od hriechu.“ (Rim 6,22) „Už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 8,1) „Milosťou ste spasení.“ (Ef 2,5) „Ospravedlnení zadarmo jeho milosťou.“ (Rim 3,24) Takže to, čo potrebuješ pochopiť, je, že ty máš len „predstavu o Bohu“ a jeho postojoch založenú na tvojom „pocite“ hriešnosti (alebo svätosti), ktorá sa nemusí zhodovať so skutočnosťou (napr. že Boh sa na teba hnevá, že je od teba ďaleko, že musíš byť bezhriešny, aby ťa miloval, že hriechom „urazíš“ Boha a až keď to odčiníš, tak sa môžeš vrátiť do jeho náručia… – alebo opačne si myslíš, že si už skoro svätý, že tvoj duchovný život je úplne v poriadku, že svojou službou druhým si si predsa získal Boha na svoju stranu, že „ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia…“ Lk 18,11). To je problém iba toho, akú máš predstavu o Bohu. Takže musíš pracovať na pravdivejšej predstave o sebe samom a o Bohu.

Tu sa dostávame k jednej podstatnej veci. Ak si neuznáš, že tvoj život nie je v poriadku, nikde sa nikdy neposunieš! Boh ťa v Evanjeliu pozýva k obráteniu – k obráteniu sa k Bohu. (A obrátenie nie je „jednorazová udalosť…“ ako si často myslíme, a tiež si často myslíme, že obrátiť sa majú tí druhí a my sme to už nejako absolvovali…) Ale ty, ak si neuznáš, že potrebuješ obrátenie (áno, aj teraz v tejto etape tvojho života), tak sa jednoducho neobrátiš, lebo to „nepotrebuješ“…

Keď si uvedomíš, že si hriešnik, vtedy si vlastne uvedomíš, že ty nie si Boh.  A to je pravda. Jednou z vlastností veľkých svätcov je, že keď sa v modlitbe skutočne priblížili k Bohu, uvedomili si svoju malosť a úplne sa oslobodili pre to, aby mohli povedať: „Ja som hriešnik. A potrebujem Božie milosrdenstvo.“ Človek, ktorý o sebe malomyseľne hovorí „ja som strašný hriešnik, veľa hreším“ a pod., je vlastne niekto, kto potrebuje byť oslobodený v pravde. Musí jednoducho pochopiť, že nikto, kto žije v Kristovi Ježišovi, nie je odsúdený! Ak to pochopíš a budeš podľa toho žiť (= vo viere živenej modlitbou), staneš sa vnútorne slobodným, radostným človekom a môžeš sa učiť milovať. Ak sa aj ľudia cítia odsúdení, tak je to iba preto, že to vlastne oni odsudzujú sami seba!

A tu sa musíme opäť vrátiť k predstave o sebe samom… Je tvoj pocit hriešnosti oslobodzujúci v pravde kto si? Alebo je to záťaž, ktorá vedie k odsúdeniu? Ak je to oslobodenie, potom je to v poriadku. Ak je to odsúdenie, potom naozaj potrebuješ pomoc… Potrebuješ pomoc, aby si odhalil korene odsúdenia. Ak sa cítiš odsúdený, modli sa napr. modlitbu chvál, ďakuj a naplň svoje srdce úžasom nad darmi života, nad Božou láskou, nad tvojou schopnosťou mať rád… Lebo v prvom rade potrebuješ zabudnúť na seba! (Neustále hrabanie sa vo vlastných hriechoch a neschopnostiach je väčšinou znakom urazenej pýchy „z nedokonalosti“ ako nejakej väčšej duchovnosti.)

„Ty teda tvrdíš, že sa nemáme zbavovať hriechov?!?!?“ Nie. Tvrdím, že sa nemáš „sústrediť na hriech“, ale máš sa sústrediť na Božiu lásku, na vzťah s Ním – pretože vtedy ťa On dokáže vnútorne premieňať (a tak sa môžeš oslobodiť od svojich vnútorných zranení, strachov a ilúzií a čerpať neustále silu a odvahu na každodenný život v láske). A tu sa dostávame k tomu podstatnému, bez čoho tvoj duchovný život nemôže existovať! A tým je vyhradený každodenný čas na osobnú modlitbu v tichu – pretože vtedy, v atmosfére modlitby, môžeš začuť tichý vánok Ducha Svätého, ktorý ti postupne odhalí pravdu o tebe a o Láske… Viem, je to veľmi náročné v dnešnom naháňajúcom sa svete – vyhradiť si cca 20 minút každý (= naozaj každý!) deň na STRETNUTIE sa s Bohom a so sebou a vytrvať, byť verný „dohodnutému stretnutiu“ – a menej hovoriť, a viac počúvať, vnímať, dýchať modlitbu… a nechať sa premieňať. (Samozrejme je dobré postupne sa naučiť, aby sa celý náš život stal modlitbou, aby sme sa vedeli modliť hocikde, vnímali všade Božiu prítomnosť a tešili sa z toho – ale aj tak, bez osobnej modlitby vo vyhradenom čase to jednoducho nejde.)

Paradoxom života a životných osudov je to, že mnohí ľudia strávia radšej celý život vo svojej ilúzii radosti („áno, som šťastný“ povieš nahlas, ale srdce ti v tichu šepká „nie, nie si priveľmi šťastný…“ „áno, toto/tento vzťah/táto činnosť ma napĺňa“, ale srdce ti v tichu šepká „nie, naplnenie vyzerá inakšie…“ Potrebuješ sa zobudiť, otvoriť oči. A keď pochopíš, že tvoje predstavy sú falošné, potom budeš schopný byť skutočne šťastný a skutočne naplnený! Je zaujímavé, že šťastie je v tebe, v tvojom vnútri a ty ho hľadáš stále niekde inde…

Existuje jeden životný princíp, ktorého sa mnohí ľudia boja (ale či chceš alebo nechceš – je až priveľmi pravdivý!). Je to princíp z Evanjelia = „ku vzkrieseniu sa ide nevyhnutne cez kríž.“ V preklade: Ak chceš byť šťastný, naplnený a vnútorne slobodný, musíš sa nevyhnutne pozrieť na svoje hlboké zranenia a odhaliť svoje strachy a ilúzie (a to bolí… niekedy veľmi bolí…) a dovoliť Bohu, aby ťa uzdravil, aby uzdravil tvoje zranenia, aby ti pomohol pochopiť nezmyselnosť tvojich vnútorných strachov a aby ti dodal odvahu odhaliť svoje ilúzie o tebe a o Bohu, do ktorých si sa obliekol, aby si sa chránil pred svojím vlastným a pravdivým obrazom (= pred tým, kým si, a pred tým, k čomu si povolaný), aby si pochopil a prijal, že bolesť je súčasťou života a že dieťatko sa nenarodí bez pôrodu…

Ak stretneš človeka, z ktorého vyžaruje vyrovnanosť, vnútorný pokoj, pokora, radosť a šťastie (napriek tomu, že tiež môže občas aj plakať…), pravdepodobne si sa stretol s človekom hlbokého duchovného života, stretol si človeka modlitby. Takýto pohľad môže inšpirovať aj nás, zblúdené ovečky, aby sme sa aj my odvážili byť verní jednoduchej osobnej modlitbe a otvorili si srdce, aby ho Božia láska mohla naplniť a aby sme potom aj my mohli milovať druhých nesebeckou láskou a dokázali darovať druhým ľuďom blízkosť, nehu, odpustenie, radosť.

Čo sa stane tomu, kto je verný osobnej modlitbe?

Je ako niekto, kto vlastní studňu v záhrade, upchatú studňu. Sú v nej konáre, lístie, blato, no na dne je voda, veľmi čistá voda. Modliť sa je toto: trpezlivo kopať v studni. Zo začiatku vychádza blato, špina: tvoje biedy, nepokoj, strach, pocity viny a všetko, čo chceš. Všetko toto, čomu zvyčajne chceš uniknúť, vystupuje na povrch. Mnohí ľudia utekajú sami pred sebou. Ticho dnes naháňa hrozný strach! No ak máš odvahu kráčať ďalej v púšti, nakoniec nájdeš oázu.

Jediné, čo umožňuje prístup k hĺbke tvojho srdca, k tvojej hlbokej identite, k Božiemu dieťaťu, ktorým si, je viera a modlitba. Vernosťou osobnej modlitbe nadobúdaš ozajstnú skúsenosť s Bohom a pravé poznanie seba samého.

Šťastie začína vo vnútri. 

Začni kopať v studni…