Učeníctvo začína v slepote. Ak chceš nasledovať Majstra, tak si musíš uznať, že nevidíš, že veľa vecí okolo seba správne nevidíš, že nevidíš úplne jasne, čo je pravdivé a čo nie, a najmä – že vlastne nevidíš ani seba v pravdivom obraze… „Ja som cesta, pravda a život…“, povedal Ježiš. Môžeš ísť touto cestou, nasledovať túto „Cestu pokojného bojovníka“, alebo sa môžeš pretĺkať cestou svojej „múdrosti“, ktorá je často skôr slepotou bez naplnenia. Učeníctvo začína vždy v slepote – keď pochopíš, že si slepý! Duchovne slepý, psychologicky slepý, slepý k druhým ľuďom okolo teba. Ak nerobíš nič so svoju slepotou, nie si učeník! Učeníkom znamená byť dynamickým, byť v pohybe! Ak nie si v pohybe, ak nedovolíš, aby tvoj život napredoval, nie si učeník!
Mnohí mladí ľudia si myslia, že „ak budem nasledovať evanjeliovú cestu a nasledovať (napodobňovať) JK, tak prídem o svoju originalitu, o svoje vlastné rozhodnutia a konanie“ a pod. To je ale mylná predstava! Práve ak sa odvážiš nasledovať JK po ceste evanjelia (ktoré musíš samozrejme poznať, čítať, vnímať, denne premeditovávať), nájdeš svoju pravú hodnotu (objavíš kto si!), nájdeš svetlo pre svoju originálnu trasu životom, nájdeš pokoj a radosť v každodennom prežívaní obyčajného života (dnes bohužiaľ veľmi hektického, uštvaného, arogantného, pohodlného a konzumného…).
Učeník, ktorý si múdro uzná, že je slepý a že potrebuje vedenie, je niekto, kto je na ceste. Je to niekto, kto sleduje určitú špecifickú cestu (JK a evanjelium), žije špecifickú spiritualitu (napríklad saleziánsku/skautskú – sprevádzanie detí a mladých, františkánsku – život v jednoduchosti a bratstve, jezuitskú – ovplyvňovanie kultúry a inteligencie kresťanskými hodnotami, a pod.).
Stať sa učeníkom je proces = nestane sa to naraz. A je to predovšetkým proces uzdravovania. Duchovné sprevádzanie by ti malo pomáhať uzdraviť sa (či už máš svojho osobného duchovného sprievodcu, alebo hľadáš sám pravdu o sebe a živote v rozhovoroch s múdrejšími ľuďmi alebo v kvalitných duchovných knihách), duchovné vedenie je vždy proces k pochopeniu (a nie k určeniu tvojej cesty niekým iným!). Rozvíja sa vedomie, rast, jasnosť.
„Ako veľa vidím? Ako veľa som pochopil? Aké jasné sú moje vízie? Ako na mňa vplýva miesto, kde žijem? Mení ma to miesto (pozitívne alebo negatívne) alebo ja mením to miesto?“
Byť učeníkom je pohyb k voľbe – môžeš si vybrať: nasledovať Ježiša (a evanjeliový štýl života), alebo nasledovať seba (svoje ego), alebo sa nechať manipulovať okolím a okolnosťami (bez schopnosti a odvahy vybrať si svoju vlastnú cestu, svoju voľbu).
Sú dva druhy slobody = oslobodenie sa „od niečoho“ – psychologické oslobodenie sa od svojich vnútorných zranení a s tým súvisiacich dôsledkov, a oslobodenie sa „pre niečo“ -duchovné oslobodenie sa pre nasledovanie JK a pre darovanie života v láske. Obidve slobody sú veľmi dôležité a spolu navzájom úzko súvisia.
BYŤ UČENÍKOM NIE JE ĽAHKÉ
Byť učeníkom nie je ľahké, pretože duchovnosť sa nežije v mysli a „svätých túžbach“ (ako to často robíme…), ale v reálnom čase a na reálnom mieste a reálnymi skutkami!!! Je to možno ľahšie realizovateľné v nejakom úzko kresťanskom prostredí, alebo na jednorazových duchovných akciách, kde sme si všetci bratia a sestry aleluja… Ale čo doma? Vo vlastnej rodine, v tvojej komunite, v tvojej škole či práci? To už je ťažké! „Aký som úžasný animátor!“ A doma sa nevieš nedohádať s vlastnými rodičmi, si arogantný a tvoje ego svieti ako halogénová lampa… Byť učeníkom je ťažké – pretože ním máš byť vždy a stále, v každom prostredí, v každej situácii. A nemáš byť v prvom rade ten, čo vedie druhých a čo slúži – ale ten, čo počúva, vníma a rastie… a až potom (prípadne popri tom) môžeš viesť druhých, slúžiť, prakticky milovať… (Lebo až potom to nebude o tom, aby si podporoval svoje ego, svoju sebarealizáciu a svoju pýchu, ale dokážeš už pristupovať k druhým a k svojej činnosti nezištne a s láskou.)
Ježiš žil s čudnými ľuďmi. Aj ty sa musíš naučiť žiť so zvláštnymi ľuďmi. A nakoniec si uvedomíš, že ten najzvláštnejší človek si ty sám… si tajomstvom sám pre seba.
Preto je dôležité pochopiť, že sa musíme rešpektovať, prijímať, povzbudzovať sa k rastu, snažiť sa pochopiť druhého a prijať vzájomné odlišnosti a tiež to, že v každom človeku je prítomné aj svetlo, aj tieň. Potrebujeme sa naučiť vzájomne si odpúšťať a tešiť sa v každom stretnutí aj z maličkých prejavov lásky.
UČENÍCTVO ZAČÍNA NA TMAVÝCH MIESTACH
Učeníctvo začína na tmavých miestach – tam, kde nie si slobodný (keď začneš úprimne rozmýšľať o svojom živote, o svojich nepoznaných a neslobodných „temných“ miestach v sebe). Problém je, že na svoje nepoznané a neslobodné miesta nechceš ísť. Psychologicky sa tomu brániš (je to samozrejme úplne prirodzená a očakávaná reakcia ega) a už vôbec nechceš nič z týchto temných stránok ukázať iným ľuďom. V duchovnom sprevádzaní sa takýto scenár obrany ega volá „paralélny proces“ = keď ja sám niečo odmietam v sebe, budem to odmietať aj u iného… keď ja sám nie som slobodný, nemôžem pomôcť k slobode ani inému človeku… keď ja sám som chytený do nejakej pasce, chytím do presne rovnakej pasce aj iného – a presne v tom istom mieste!
Dôležitá otázka na vymanenie sa z ilúzií o sebe: „Čo nechcem počuť? Ktoré príbehy ma oberajú o pokoj? Čo ma vyrušuje?“ A ak budeš hľadať úprimne odpovede, objavíš postupne veci, ktoré prezrádzajú tvoje neznáme miesta, kde nie si slobodný… (a teraz sa môže začať proces uzdravenia).
Problémom je, že ľudské ego je obklopené obrannými mechanizmami, ktoré pracujú v podvedomí a tak je ťažko dospieť k pravde o sebe – k svojim hlbokým túžbam, ako aj k hlbokým zraneniam, ktoré ti do veľkej miery ovplyvňujú život a vzťahy. (A väčšinou o tom nechceš ani rozmýšľať, lebo sa ti to zdá „negatívne“, vyrušuje ťa to – a radšej to necháš tak…)
Veľmi častý vnútorný obranný mechanizmus je „potláčanie“ = odmietaš si vec uvedomiť, pripustiť… Robíš to, aby si sa vyhol úzkosti. A na krátky čas to aj pomáha (je to typ „nechcem sa vyliečiť, chcem len utlmenie bolesti, aby som sa teraz cítil dobre“), ale z dlhodobého hľadiska je to veľmi nebezpečné pre tvoj život, pretože to vzbudzuje tvoju úzkosť a ovplyvňuje vzťahy s druhými. V spoločenstve (rodina, partnerstvo, komunita), kde sa používa potláčanie ako obranný mechanizmus, sa rozbíjajú vzťahy, narastá chlad a vznikajú konflikty.
Vysvetlenie je veľmi jednoduché: Všetci sa bránime a odmietame uznať pravdu – nepýtame sa sami seba ako učeníci: „Pane, čo mám robiť, aby som videl…?“ A preto nerastieme a nevyliečime sa. Rásť znamená „byť si vedomý“ – ak sa teda nerozhodneš, aby si poznal sám seba, aby si vedel, kto si, nikdy nebudeš rásť!!! (Ostaneš zakrpatenou a zakomplexovanou osobou, s ktorou nikto nebude chcieť žiť…)
Ak odmietaš poznať sám seba v prítomnosti, blokuješ zmenu, znemožňuješ vzťahy, akúkoľvek zmenu robíš nemožnou – chrániš svoje ego… namiesto toho, aby si sa otvoril a aby si začal reagovať na výzvy. Zmena je život – a my niekedy nevieme naplno žiť, lebo sme nenašli odvahu pozrieť sa na seba pravdivo a stať sa slobodnými…
Skutočná spiritualita je proces umierania a vstávania. Skutočná kontemplatívna psychológia je proces umierania a vstávania. Vždy budeš pozývaný (Bohom a ľuďmi, ktorí už možno pokročili na ceste obrátenia) aby si obnovil svoju kontemplatívnu, tajomnú, duchovnú stránku svojho srdca (pretože to je úloha života, a aj úloha všetkých duchovných sprievodcov). Si pozvaný, aby si sa vzdal svojej egoistickej podstaty, egoistického zaoberania sa sebou samým.
Kresťanské veľkonočné „tajomstvo umierania a vstávania“ predstavuje tú hlavnú metaforu rytmu ľudskej duše. Keď rozprávaš svoj príbeh v dôvernom dialógu svojmu duchovnému sprievodcovi alebo spoločenstvu, ktoré zachováva dôvernosť, vyjadruješ svoj tanec duše, melódiu duše v rytme umierania a vstávania. Žiť duchovne znamená dať možnosť duši spievať svoju pieseň (dať možnosť slobodnej duši spievať svoju pieseň… = najskôr ale musíš vyriešiť hlasné a rušivé vykrikovanie tvojho ega…) A k tomu ti môže pomôcť len ten, kto už dokáže spievať svoju vlastnú pieseň…
TRI SPôSOBY PRÍSTUPU K ŽIVOTU
1. Žiješ adekvátne (príhodne, primerane, zodpovedajúco)
= dokážeš byť vždy sám sebou, a tiež dokážeš byť vo vzťahu naplno v zodpovedajúcej roly, v akej sa momentálne nachádzaš (v roly priateľa, otca, matky, učiteľa, kňaza, brata… = vieš zastávať viacero rolí bez toho, aby to menilo tvoj charakter, ide o schopnosť prechádzať z jednej roly do druhej bez straty seba samého)
Napríklad: ak učím, som naplno učiteľom, druhí vedia za kým idú… ak som na návšteve u brata, tak som naplno bratom, a môj brat vie, s kým hovorí… ak som človek, ktorý vedie spoločenstvo, tak ak za mnou niekto príde sa porozprávať o živote, tak som človek (teda mal by som byť…) ktorý počúva, vníma a snaží sa pochopiť, atď.
2. Správaš sa nepredvídateľne (nekonzistentne)
= keď príde k tebe druhý človek, nikdy nevie, koho stretne, pretože záleží, akú máš práve náladu (takto sa stávaš úplne nedôveryhodným človekom!)
Napríklad: niekto príde za otcom po radu a on ho vyrazí, že čo ho otravuje, že teraz má veľa roboty… o dva dni príde zase k nemu po radu (ak vôbec príde), a on usmiaty sa smeje ako ho má rád a že vždy tu bude preňho… príde k nemu o týždeň a… čiže on nikdy nevie, čo môže čakať od takto duchovne nevyzretého otca, atď.
3. Správaš sa tvrdo (rigidne)
= identifikuješ sa len s jednou rolou vo svojom živote a túto rolu žiješ vo všetkých situáciách a na všetkých miestach kde si (vylúčil si všetky svoje ostatné role, ktoré by boli v danej situácii normálne, stávaš sa tvrdým a neprispôsobivým, alebo si totálne mimo…)
Napríklad: kňaz sa identifikuje s tým, že je kňaz – a ak ho nepozdravíš „pochválený buď Pán Ježiš Kristus“ alebo ho neoslovíš „don“ alebo „otec“, tak sa urazí…, ak je s deťmi, tak sa správa ako že on je niečo viac, nevie sa s nimi ponoriť do hry, atď.
Ktorý z týchto troch spôsobov je tvoj spôsob života? Čo s tým spravíš?
„TIENE“, TEMNÉ NEPOZNANÉ STRÁNYK TVOJEJ OSOBNOSTI
Čo je to vlastne tá temná, nepoznaná stránka osobnosti? Je to neoddeliteľná súčasť tvojej identity, ktorej si si nie vedomý = nepoznáš ju. Temná stránka je všetko, čo zo seba odmietaš, čo o sebe popieraš, čo v sebe nepoznáš. Pracovať s týmto „tieňom“ je základnou etapou duchovného sprevádzania. Odhodlať sa vstúpiť do vlastného „tieňa“ je prvým krokom k obráteniu a rastu v duchovnom živote!
Boh vidí tvoje temné stránky a, žiaľ, aj druhí ľudia vidia tvoje temné stránky. Jediný, kto ich nevidí, si ty sám… Tento „tieň“ sa ukazuje cez jednotlivé role, ktoré žiješ (ako životný partner, ako syn/dcéra, ako rodič, ako animátor…). Zaujímavé je, že ty vidíš moje temné stránky a ja vidím tvoje temné stránky, ale ty popieraš tie svoje, a ja zase popieram tie moje. A naše vzťahy sú náročné, lebo sa nechceme pozrieť sami na seba a meniť sa…
Vieš prečo je práve toto dôležitá téma duchovného rastu? Temné stránky osobnosti sa nedajú ignorovať bez dôsledkov. Ak nie si ochotný vnímať svoje nepoznané stránky vo svojich vzťahoch, prejavia sa iným spôsobom – napríklad v snoch, budú rušiť tvoj spánok, narastie tvoja úzkosť, budeš cítiť napätie a tvoje nepripustenie si temných stránok k telu sa prejaví vo zvláštnych fyzických symptómoch – budeš unavený, budeš depresívny…
A možno len potrebuješ objaviť svoje temné, nepoznané stránky, lebo ony sú plné energie = potrebuješ sa naučiť pracovať s touto energiou pozitívnym spôsobom, aby ťa ony negatívne neovplyvňovali. (Nepoznané stránky tvoria až 99% tvojej osobnosti… = všetko, čo vedome nerozvíjaš, čo ťa oslabuje, čo je nebezpečné, potencionálne zlé…) Ak svoje temné, nepoznané stránky spoznáš a prijmeš, už si na ceste rastu, lebo o nich vedomie vieš, oni prestávajú byť temnými, nepoznanými a môžeš s nimi pracovať a využívať ich silnú energiu.
Ako teda spoznať svoje temné stránky? Keďže ty si projektuješ svoje nepoznané stánky na druhých, najlepšou cestou ako ich spoznať je, keď si urobíš zoznam všetkých vecí u druhých ľudí, ktoré ťa rozčuľujú a vyrušujú. A to sú tvoje temné, nepoznané stránky (pretože svoje tiene, temné, nepoznané stránky poznávame zreteľne v iných ľuďoch, poznávame ich v kritizovaní a v obviňovaní).
Potrebuješ sa snažiť o vedomie. Keď sa nesnažíš veci prijímať, budeš odporovať kritike, budeš odmietať obviňovanie a budeš druhým vyčítať vlastné problémy. Je to jednoduché a je to všade.
Čiže tvoje hlavné chyby sú tie veci, čo ti najviac vadia na druhých!
Čo ťa najviac štve na druhých ľuďoch?
Čo ti na druhých ľuďoch najviac vadí?
Čo ťa u druhých riadne vyrušuje a rozčuľuje?
Čo najviac na druhých kritizuješ?
Čiže: pomenuj si takto svoje vlastné temné stránky
(aj keď sa budeš ohnivo brániť, že to určite nie sú tie tvoje… 😉
Svoju osobnú a morálnu zodpovednosť máš za to, aby si pracoval na svojich temných, nepoznaných stránkach. Ak na tom pracuješ, život s tebou bude ľahší a vzťahy budú pekné. Ak na sebe nepracuješ, život s tebou bude ťažký a vzťahy budú veľmi doráňané a rozbité.
NIE SOM, KTO VERÍM, ŽE SOM
Je dobré vedieť, že obranný mechanizmus pracuje medzi egom a temnými, nepoznanými stránkami (obranný mechanizmus chráni ego pred temnými stránkami). Aby si spoznal svoje temné, nepoznané stránky, a vedel potom s nimi pracovať, musíš znížiť obranný mechanizmus. Takže napríklad: ak ťa niekto kritizuje, pozri sa na to, ako na niečo zaujímavé: „povedz mi o tom viac, vysvetli mi to, zaujíma ma tvoja kritika.“ Takýmto postojom odmietneš snahu seba samého aby si sa bránil… Ale to dokážeš len vtedy, ak berieš spojenie s Bohom vážne a dovolíš, aby si bol takto zraniteľný. Lebo vieš, že sú ľudia, čo ťa jednoducho nemajú radi. A je to tak v poriadku (je to normálne).
Poznanie svojich temných, nepoznaných stránok je nepríjemná pravda, ktorá rozrušuje a znepokojuje, lebo chceme byť videní v tom najlepšom svetle. Ale jediná pravdivá cesta životom je prijať v sebe aj tieto temné, nepoznané stránky (ktoré najskôr musíš odhaliť a pomenovať = ak svoje „tiene“ pomenuješ, prestanú mať nad tebou moc…).
Je dôležité si uvedomiť, že ty buduješ – prostredníctvom svojho vnímania – svoju identitu = to, kým si myslíš, že si. Takže, ak si si ty sám vybudoval svoju identitu, môžeš ju aj rozložiť a vybudovať znovu. A toto je aj úlohou duchovného sprevádzania a ľudskej formácie – pomáhať rozpoznať vlastné konštrukcie, otvoriť tieto (často pokrivené) konštrukcie Bohu a prebudovať ich s Bohom uprostred (a nie s tebou uprostred – podľa tvojho ega). A toto je úloha na celý život – pretože nikdy nebudeme hotoví s prácami rekonštrukcie, nikdy neukončíme prebudovávanie našej identity. Výzva „obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania“ (Ef 4,23) platí v každej prítomnej chvíli ako neustála výzva na duchovný rast.
„Verím, že som, kto som.
Ale to práve ja nie som…
Môžeme chápať sami seba
ako zdroj neobmedzených možností.“
(J.Finnegan)
„Modlitba je pohyb od vlastného vedomia k väčšej otvorenosti,
k niečomu, čo je mimo mňa, čo je tajomné.
Modlitba je otvorenosť tajomstvu…
Prekonal som to oddelenie. Alebo lepšie –
moje „oddelenie sa“ bolo prekonané Bohom.“