(Kázeň svätého Josemaría Escrivu na sv. omši pre študentov.)
Hlásať Božiu veľkosť a Božie milosrdenstvo ľuďom.
Jednoducho povieme nie… deformovane chápanému kresťanstvu.
Skutočným miestom vašej kresťanskej existencie je všedný život… Tam, kde sú vaši bratia ľudia, tam, kde sú vaše túžby, vaša práca, vaše lásky, tam je miesto vášho každodenného stretávania sa s Kristom. Uprostred najmateriálnejších pozemských vecí sa preto nachádza miesto, kde sa musíme posväcovať službou Bohu a všetkým ľuďom… Svet nie je zlý, je predsa jeho stvorením, predsa na neho pozrel a videl, že je to dobré (Gn 1,7n). To my ľudia ho robíme zlým a škaredým, svojimi hriechmi a svojou nevernosťou. Nepochybujte o tom… Akýkoľvek únik pred poctivými každodennými skutočnosťami je vo vašom prípade mužov a žien zo sveta, v rozpore s Božou vôľou…
Teraz musíme s novou istotou pochopiť, že Boh vás volá, aby ste mu slúžili v civilných, svetských a hmotných činnostiach ľudského života – v laboratóriách, na operačnom sále nemocnice, v kasárňach, na katedre univerzity, v továrni, v dielni, na poli, doma. A v každej z tohto obrovského množstva prác na nás každý deň čaká Boh. Majte to na pamäti; v najbežnejších situáciách je skryté niečo sväté, božské a je na každom z vás, aby to našiel.
Vysokoškolákom a robotníkom… som hovorieval, že musia vedieť zhmotniť duchovný život. Chcel som ich tak odviesť od pokušenia, ktoré bolo – a je i dnes – také časté, žiť dvojitý život. Vnútorný život, život vzťahu s Bohom na jednej strane a život druhý, iný, odlišný a oddelený, život rodinný, pracovný a spoločenský, plný drobných pozemských skutočností. To nie…! Nemôže existovať dvojaký život, nemôžeme byť schizofrenickí ak chceme byť kresťanmi. Je len jeden život z tela a ducha a tento život musí byť – v duši i v tele – svätý a plný Boha. Neviditeľného Boha nájdeme v najviditeľnejších a najhmotnejších veciach.
Niet inej cesty… Buď dokážeme Pána nájsť vo svojom všednom živote, alebo ho nenájdeme nikdy… Naša doba potrebuje skutočnosti a zdanlivo najobyčajnejším situáciám vrátiť ich vznešený pôvodný zámer, dať ich do služieb Božieho kráľovstva, zduchovnieť ich tým, že z nich urobíme prostriedok nášho trvalého stretávania sa s Ježišom Kristom a príležitosťou k takémuto stretnutiu. Skutočný kresťanský zmysel = hlásať zmŕtvychvstanie všetkého telesného.
Čím iným sú sviatosti – stopy vteleného Slova – …ako najjasnejší prejav tejto cesty, ktorú Boh zvolil, aby nás posvätil a priviedol do neba? Nevidíte, že každá sviatosť je Božia láska so všetkou jej tvorivou a výkupnou silou, ktorá sa nám dáva prostredníctvom hmotných prostriedkov? Čím iným je… Eucharistia… Telom a Krvou nášho Spasiteľa, ktorý sa nám ponúka prostredníctvom úbohého materiálna tohto sveta – vína a chleba -, prostredníctvom človekom vypestovaných plodov prírody… „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1Kor 4, 22-23). Ide o vzostupný pohyb, ktorý chce Svätý Duch, vliaty do našich sŕdc, vyvolať vo svete: zo zeme až k Pánovej sláve… Tomuto pohybu prislúcha aj to zdanlivo najprozaickejšie… „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1Kor 10,31). Toto učenie Svätého písma… vás má viesť k tomu, aby ste svoju prácu vykonávali dokonale, milovali Boha a ľudí tak, že svoju lásku vložíte do drobných vecí, z ktorých pozostáva váš obvyklý pracovný deň, a nájdete ono „božské niečo“, ktoré sa skrýva v maličkostiach…
Ak nejaký kresťan s láskou vykonáva tu najmenej významnú každodennú činnosť, prekypuje jeho skutok Božím významom… Kresťanské povolanie spočíva v tom, že z každodennej prózy sa tvorí poézia. Zdá sa nám… že na obzore splývajú nebesia a zem. Ale… miestom, kde sa naozaj spojujú, je vaše srdce, ak sväto prežívate obyčajný život… Žiť sväto obyčajný život… celý program vášho kresťanského konania. Zanechajte teda snívanie, falošný idealizmus, fantazírovanie,… mystický „kiežbyzmus“ (kiež by sa bol neoženil, kiež by som nemal toto povolanie, kiež by som bol zdravší, kiež by som bol mladý, kiež by som bol starý…), a skromne sa obráťte k najhmotnejšej a najbezprostrednejšej skutočnosti. Tam je Pán: „Pozrite na moje ruky a nohy“, povedal vzkriesený Kristus, „že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám…“ (Lk24,39)
Človek, ktorý vie, že svet (a teda nie len chrám) je miestom jeho stretávania sa s Kristom, tento svet miluje, snaží sa získať dobrú intelektuálnu a profesionálnu výbavu a celkom slobodne si vytvára názor na problémy existujúce v prostredí, v ktorom sa pohybuje, a prijíma v dôsledku toho vlastné rozhodnutia (ktoré vychádzajú – pretože sú to rozhodnutie kresťana – tiež z osobnej reflexie), a pokorne sa snaží v týchto malých i veľkých detailoch života nájsť Božiu vôľu… Takémuto kresťanovi nikdy ani len nenapadne veriť alebo hovoriť, že zostupuje z chrámu do sveta, aby reprezentoval Cirkev, že jeho riešenia sú „katolíckymi riešeniami“ týchto problémov! To totiž nejde… To by bol klerikalizmus, oficiálny katolicizmus, alebo ako to chcete nazvať. V každom prípade je to znásilňovanie prirodzenej povahy vecí. Musíte všade šíriť skutočnú laickú mentalitu.
Dôstojnosť mužov a žien stvorených k Božiemu obrazu. Osobná sloboda je v kresťanskom živote zásadnou vecou… Hovorím vždy o zodpovednej slobode. Vnímajte teda… výzvu, aby ste využívali – nielen v naliehavých prípadoch ale denne! – svoje práva a šľachetne plnili svoje povinnosti ako občania – v politickom, ekonomickom, v univerzitnom, profesionálnom živote – a udatne prijímali všetky dôsledky slobodných rozhodnutí a svoju osobnú nezávislosť.
A táto kresťanská mentalita vám umožní vyhnúť sa každej neznášanlivosti, každému fanatizmu a… privedie vás k tomu, že budete v mieri žiť so všetkými svojimi spoluobčanmi a tiež zlepšovať spolunažívanie v rôznych oblastiach života spoločnosti… Veľké množstvo mužov a žien… ktorí vykonávajú svoju profesiu… zúčastňujú sa spolu so svojimi spoluobčanmi na vážnej úlohe urobiť spoločnosť tohto času ľudskejšiu a spravodlivejšiu, na ušľachtilom každodennom boji, a s osobnou zodpovednosťou… prežívajú po boku ostatných ľudí úspechy a neúspechy, keď sa snažia plniť svoje povinnosti a uplatňovať svoje sociálne a občianske práva. A to všetko úplne prirodzene, ako každý svedomitý kresťan, bez stopy mentality vyvolencov; sú súčasťou celku s ostatnými a snažia sa zachytiť božské lúče, ktoré sa odrážajú i v tých najobyčajnejších skutočnostiach…
Dovoľte mi, aby som sa zastavil u ďalšieho, mimoriadne podstatného, aspektu každodenného života. Mám na mysli ľudskú lásku, čistú lásku medzi mužom a ženou, snúbenectvo, manželstvo… Táto svätá ľudská láska nie je len niečím, čo sa len povoľuje a toleruje popri pravých duchovných aktivitách… Láska, ktorá vedie k manželstvu a rodine… môže byť nádherná Božia cesta, povolaním, prostriedkom, k plnému odovzdaniu sa nášmu Bohu. Robte veci dokonale… vkladajte lásku i do drobných činností pracovného dňa, odhaľujte… ono „božské niečo“, ktoré sa skrýva v maličkostiach – celé toto učenie nachádza nevšedné miesto v životnom priestore, kam prislúcha ľudská láska… „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha a že nepatríte sebe?… (1Kor 6,19) Áno, vieme to a chceme to… žiť…
Kontemplatívna modlitba vo vás vytryskne vždy, keď sa zamyslíte nad touto pôsobivou skutočnosťou: niečo tak hmotného ako je moje telo, si Duch svätý vybral za svoj príbytok… Už nepatrím sám sebe… Moje telo a moja duša – celá moja bytosť – patria Bohu… A táto modlitba prinesie mnoho praktických plodov, ktoré budú dôsledkom toho, k čomu vyzýva sám apoštol: „Oslavujte teda Boha vo svojom tele!“ (1Kor 6,20)
Na druhej strane vám musí byť jasné, že len u tých, ktorí chápu a oceňujú v celej hĺbke to, čo sme si teraz povedali o ľudskej láske, sa môže vynoriť ono druhé neopísateľné pochopenie, o ktorom hovorí Ježiš (Mt 19,11), ktoré je čistým Božím darom a povzbudzuje k odovzdaniu tela i duše Pánovi, k odovzdaniu nerozdeleného, celého srdca, bez prostredníctva pozemskej lásky…
Svätý život uprostred svetskej skutočnosti – neokázalý, jednoduchý, pravdivý – nie je to snáď najdojemnejší prejav „Božieho veľkolepého diela“? (Sir 18,5) Toľko úžasných prejavov milosrdenstva, ktoré Boh vždy spôsoboval, a neprestáva účinkovať, aby spasil svet… Žime z viery... Bez viery totiž chýba samotný základ na posväcovanie bežného života. Žime z viery …aby sme dokázali svetu, že toto všetko /sv. omša/ nie sú obrady a slová, ale božská skutočnosť – až vydáme ľuďom svedectvo posväcovaného života každodennosti, v mene Otca i Syna i Ducha svätého.
„Nikdy, nikdy sa nerozhodnite pre nič menšie
než duchovnú a morálnu vznešenosť,
ktorú Boh vo svojej milosti sprístupnil vo vašom živote.
Zlyháte, my všetci zlyhávame.
Ale neznižujte prah očakávaní.
Vstaňte, oprášte sa, zmierte sa s Bohom.
No nikdy, nikdy sa nerozhodnite pre nič menšie
než hrdinstvo, pre ktoré ste boli zrodení.“
(Ján Pavol II.)
Prajem ti pekný a „úplne obyčajný“ deň 😉