Pretože musíme dovoliť Božej láske, aby zaplavila náš život.
„Modlitba je spôsob,
ako Božia láska vchádza do našich životov,
aby premenila nás i druhých.“
(D.Torkington)
Mnohí z nás sa ešte vôbec nenaučili modliť… A viacerých z nás to vlastne ani vôbec netrápi… Keby sme to vedeli, tak by sme videli, aké krásne „ovocie dobrých skutkov“ by sme prinášali, ako pekne by sme dokázali žiť vzťahy a darovať sa druhým v spiritualite svojho povolania. Chodíme do kostola, odrečníme si nejaké ranné chvály, vešpery, ružence, čítame si Písmo ako knihu, kde chceme získať vedomosti o tom, čo sa dialo. Všetko môže mať svoj zmysel, ale aj nemusí. Základom duchovného života je rozjímavá modlitba! Bez meditatívnej modlitby duchovný život nemôže vzniknúť, nemôže rásť, nemôže prežiť! Ak ti niekto tvrdí opak, tak je jasné, že vôbec nežije vnútorným životom (a to môže byť kľudne aj kňaz alebo rehoľník). Chceš robiť animátora, viesť druhých, chceš druhým rozprávať o živote, chceš evanjelizovať… A tvoje vnútro? Je vôbec naplnené Božou láskou? Aspoň trochu…? (Alebo je naplnené len tvojimi myšlienkami a názormi, rôznymi citovými rozpoloženiami, silnou snahou realizovať sa a vyniknúť, túžbe slúžiť a pomáhať z dôvodu budúcej odmeny v nebi, so snahou vlastnými rukami zachrániť a spasiť svet?) Aké má miesto v tvojom srdci láska? Skutočná láska… Láska nie je len cit, láska nie je len rozum, láska nie sú len ruky, láska nie je len prítomnosť niekde… Láska je darovanie seba druhým so všetkým, čím sme – s našimi citmi, rozumom, rukami, prítomnosťou… a najmä s rozhodnutím milovať odpúšťajúcou láskou… Ak nebudeš počas svojho života venovať čas pravidelnej rozjímavej modlitbe a rozjímaniu nad Evanjeliom, nikdy nebudeš schopný/schopná darovať svoj život!
Nemáš náhodou úplne úbohý vnútorný život?
„Ale veď ja… (doplň si výhovorky).“
Nemáš náhodou úplne úbohý vnútorný život?
„Ale veď ja fakt… (doplň si výhovorky).“
Nemáš náhodou úplne úbohý vnútorný život?
„Mám…“
Ak vieš, ako na tom si, máš možnosť začať niečo meniť. Podľa mojej teórie sa človek v zásade v priebehu života až tak veľmi nemení. Máme tú istú povahu, tie isté návyky – či už dobré alebo zlé, máme tie isté chyby a tú istú formu lenivosti. Samozrejme stále sme starší a máme viac skúseností a vedomostí, a tiež máme za sebou viac osobných zlyhaní a viac sklamaní z druhých – a toto všetko nemusí znamenať, že nás to posúva v kvalite nášho života. Skutočná zmena väčšinou znamená vedomé a premodlené rozhodnutie sa pre nejakú „maličkosť“, ktorej zostaneme dlhodobo verní… (a z maličkého semienka – zo súčtu „maličkostí“ – vyrastie veľký strom, ktorý prinesie veľkú úrodu). Napríklad také úprimné rozhodnutie sa pre „Aspoň Desať Minútové Evanjelium Denne“. Ono nie je ťažké spraviť nejakú jednorazovku, nejaký jednorazovo veľký skutok, dať si výzvu na jeden deň, alebo na jeden týždeň. Ale veľmi ťažké je robiť pravidelne, vytrvalo a s trpezlivosťou malé skutky s veľkou láskou. Ale práve na tom stoja všetky vzťahy, na tom stoja všetky „zázraky“, na tom stojí celý náš život… Náš život je založený na „maličkostiach“ z ktorých sa vytvoria postupne návyky a návyky formujú naše každodenné konanie.
Keď sa pozrieme na život mnohých aktívnych svätcov (Filip Neri, don Bosco, Matka Tereza…) vidíme väčšinou to vonkajšie dielo, ich viditeľnú lásku, ich skutky a vyjadrenia. A ak sa nimi chceme inšpirovať, tak často chceme napodobňovať vonkajšie konanie. Ale občas nepochopíme – prečo takto konali…? Keby sme sa na nich pozreli lepšie, zistili by sme, že za tým ich vonkajším vyjadrením je dôležitá skutočnosť, ktorú prehliadame v ich, aj v našom, živote (tak ako napísal jeden don Boscov životopisec E. Ceria): „Nech si nik nemyslí, že don Bosca pozná, ak ho nepozná ako veľkého muža modlitby.“ Don Bosco by nič nespravil, keby nežil v atmosfére modlitby. Nevedel by sa rozhodovať správne, nevedel by hľadať s pokorou cestu k mladým, nemal by odvahu konať inakšie ako ostatní, nevedel by sprítomniť evanjelium na práve tú dobu, v ktorej žil a pre tých konkrétnych ľudí, pre ktorých žil, nedokázal by zvládať znechutenie, zrady, bolesť z lásky, únavu a podkopávanie nôh od „vlastných“, ktorí nepochopili, že to nepochopili… Ak chceš naplno milovať druhých, musíš vedieť, že to je náročné. Je to krásne, napĺňajúce, prinášajúce šťastie, ale veľmi náročné. Čím viac budeš milovať, tým viac budeš chápať, čo znamená „pozerať na kríž a za kríž…“
Mať v srdci Boha znamená byť šťastný.
Môže to byť prázdna fráza, ale môže to byť aj silná skúsenosť.
„Živé je Božie slovo… rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“
(Hebr 4,12)
„Modlil som sa a… vošiel do mňa duch múdrosti.“
(Múd 7,7)