(Napísal don Bosco 10. mája 1884)

Moji milovaní… Stále myslím na vás, či som blízko alebo ďaleko. Mám iba jedinú túžbu: túžim vás vidieť šťastných tu i vo večnosti. Táto myšlienka a táto túžba ma priviedli napísať vám tento list. Cítim, drahí moji, ťarchu svojej odlúčenosti a to, že vás nevidím a nepočujem, mi spôsobuje bolesť, ktorú si neviete ani predstaviť. Preto som vám chcel napísať tieto riadky už pred týždňom, ale nával práce mi to nedovolil. Do môjho návratu chýba len niekoľko dní, no jednako chcem urýchliť svoj príchod medzi vás aspoň listom, keď to už nemôžem urobiť osobne. Sú to slová toho, ktorý vás nežne miluje v Ježišovi Kristovi a je povinný hovoriť vám slobodne a otvorene ako otec. A vy mi to dovolíte, pravda? A pozorne si ma vypočujete a urobíte, čo vám idem napísať. Povedal som vám, že stále myslím jedine na vás. A tak raz večer pred niekoľkými dňami som sa utiahol do svojej izby a ako prípravu na odpočinok začal som sa modliť modlitby, ktoré ma naučila moja starostlivá matka.

A tu ani neviem, či som zadriemal, alebo som sa dal uniesť roztržitosťou, zdalo sa mi, že predstúpili predo mňa dvaja mladíci z prvých čias Oratória. Jeden z nich sa priblížil, srdečne ma pozdravil a povedal: – Don Bosco, poznáte ma? – Samozrejme, že ťa poznám, – odpovedal som. – A pamätáte sa ešte na mňa? – Pamätám sa na teba i na všetkých ostatných. Ty si Valfré a bol si v Oratóriu pred rokom 1870. – Povedzte, – pokračoval, – nechceli by ste vidieť chlapcov, čo boli v Oratóriu za mojich čias? – Chcel, – odpovedal som, – ukáž mi ich, urobí mi to veľkú radosť. A Valfré mi ukázal všetkých chlapcov, ako vtedy vyzerali postavou i vekom.

Zdalo sa mi, že som v niekdajšom Oratóriu práve cez prestávku. Všetko tu bolo samý život, pohyb a veselosť. Chlapci behali a skákali. Jedni sa hrali s loptou, druhí sa naháňali a ďalší sa hrali iné hry. Na inom mieste sa viacerí chlapci zhŕkli okolo kňaza a s otvorenými ústami počúvali príhodu, ktorú im rozprával. Inde bol zasa dušou hry jeden klerik. Zo všetkých strán sa ozýval spev a smiech a všade sa okolo kňazov a klerikov hemžili chlapci a veselo džavotali. Bolo vidieť, že medzi chlapcami a predstavenými panovala veľká srdečnosť a dôvera. Bol som tým pohľadom očarený. Valfré mi povedal: – Pozrite, rodinný duch prináša lásku a láska budí dôveru. Dôvera otvára srdcia, takže chlapci sa so všetkým bez strachu zverujú svojim učiteľom, asistentom a predstaveným. Sú úprimní v spovedi i mimo spovede a ochotne prijímajú všetko, čo sa im rozkáže, lebo vedia, že ten, čo im rozkazuje, ich miluje.

Tu sa ku mne priblížil druhý môj niekdajší chovanec, teraz už s celkom bielou bradou a povedal mi:- Don Bosco, nechceli by ste vidieť a poznať chlapcov, ktorí sú v Oratóriu teraz? Bol to Jozef Buzzetti. – Isteže chcem, – odpovedal som, – veď som ich nevidel už celý mesiac! A ukázal mi ich.

Videl som Oratórium. Všetci ste boli na prestávke, ale nepočul som ani radostný krik, ani spev a nevidel som ani pohyb a život, ako to bolo v prvom prípade. V postoji a na tvári mnohých chlapcov bolo vidno nudu, znechutenie, zachmúrenosť a nedôveru a to ma veľmi zarmútilo. Pravda, videl som mnohých behať, hrať sa a zabávať v blaženej bezstarostnosti, ale mnohí postávali sami, opretí o stĺpy, pohrúžení do skľučujúcich myšlienok. Iní postávali po schodoch a chodbách a balkónoch od záhrady, aby sa vyhli spoločnej rekreácii. Iní sa pomaly prechádzali v skupinkách, polohlasne sa rozprávali, podozrivo a zlomyseľne sa obzerali. Občas sa usmiali, ale bol to úsmev sprevádzaný pohľadmi, ktoré vyvolávali podozrenie a keby bol svätý Alojz v ich spoločnosti, iste by sa bol začervenal. Aj medzi tými, čo sa hrali, daktorí boli takí znechutení, že bolo jasne vidieť, že hra ich nijako nebaví.

– Videli ste svojich chlapcov? – spýtal sa ma bývalý chovanec. – Vidím ich, odpovedal som a hlboko som si vzdychol. – Ako sa od nás líšia. My sme kedysi takí neboli – dodal. – Bohužiaľ! Aký smutný je pohľad na túto prestávku… – Tu treba hľadať príčinu, že mnohí chlapci chladno pristupujú k svätým sviatostiam a zanedbávajú pobožnosti v kostole a inde, že sa necítia dobre tam, kde ich Božia prozreteľnosť zahŕňa všetkými darmi pre telo, dušu i myseľ. Preto mnohí nejdú za svojím povolaním. Odtiaľto pramení nevďačnosť voči predstaveným, tajnostkárstvo a šomranie so všetkými svojimi smutnými následkami.

– Rozumiem, chápem, odpovedal som. Ale ako by sa dalo pomôcť týmto mojim drahým chlapcom a vrátiť im niekdajšiu živosť, veselosť a srdečnosť?

– Láskou.

– Láskou? A či moji chlapci nie sú dosť milovaní? Dobre vieš, že ich mám rád. Vieš, čo všetko som pre nich vytrpel a zniesol za tých štyridsať rokov a čo trpím a znášam ešte aj teraz. Koľko strádania, ponižovania a protivenstiev, koľké prenasledovania som zažil, aby som im zadovážil chlieb, domov, učiteľov a majstrov, ale najmä čo som urobil, aby som sa postaral o spásu ich duší. Urobil som pre nich všetko, čo som vedel a mohol, veď sú zreničkou celého môjho života.

– Nehovorím o vás.

– A o kom? O tých, čo ma zastupujú? O direktoroch, prefektoch, učiteľoch a asistentoch? Nevidíš, že sú mučeníkmi štúdia a práce, že obetujú svoje mladé roky pre tých, ktorých im zverila Božia prozreteľnosť?

– Vidím a viem o tom, ale to nestačí. Treba ešte viac.

– Čo ešte treba? Čo tu ešte chýba?

– Aby chlapci boli nielen milovaní, ale aby aj cítili, že sú milovaní.

– A čo nemajú oči a rozum? Nevidia, že všetko, čo sa pre nich robí, robí sa z lásky?

– Nie, opakujem, to ešte nestačí.

– Tak čo ešte treba?

– Aby sa tým, že sa budú cítiť milovaní vo veciach, ktoré sa im páčia, keď sa vychovávatelia zúčastňujú na ich chlapčenských zábavách, naučili vidieť lásku aj vo veciach, ktoré sa im prirodzene páčia menej, ako je disciplína, štúdium, sebazapieranie, a aby sa to naučili robiť s oduševnením a s láskou.

– Vyjadri sa jasnejšie.

– Pozorujte chlapcov na prestávke.  Pozoroval som ich a spýtal som sa:

– A čo tu vlastne mám vidieť?

– Už toľko rokov sa venujete výchove chlapcov a nechápete?

Pozrite sa lepšie. Kde sú naši saleziáni? Prizrel som sa a videl som, že medzi chlapcami bolo len veľmi málo kňazov a klerikov a ešte menej sa ich zúčastňovalo na ich hrách. Predstavení už neboli dušou rekreácie. Väčšina sa ich prechádzala, zhovárala sa medzi sebou a nevšímali si, čo robia chlapci. Iní sa prizerali na rekreáciu, ale o chlapcov sa nezaujímali. Daktorí pozerali len zďaleka, ale nevšímali si, či sa niekto previní. A ak si kto všímal, bolo to zriedkakedy a k tomu plné vyhrážania. Sem-tam sa našiel dajaký salezián, ktorý sa chcel zamiešať medzi chlapcov, ale videl som, že chlapci sa učiteľom a predstaveným premyslene vyhýbali.

A tu môj priateľ dodal: – Za starých čias Oratória neboli ste vari vždy, najmä cez prestávku medzi chlapcami? Pamätáte si tie krásne roky? Bolo to ako v raji. Na tie časy vždy radi spomíname, lebo láska bola pravidlom nášho života a pred vami sme nemali nijaké tajomstvá.

– Veru! Všetko mi vtedy robilo radosť a chlapci radi ku mne prichádzali, túžili sa so mnou porozprávať, ochotne počúvali moje rady a snažili sa ich uskutočňovať. Teraz však vidíš, ako mi v tom prekáža ustavičné prijímanie návštev, mnohoraké záležitosti, ba aj môj zdravotný stav.

– To je pravda. Ale ak to nemôžete robiť vy, prečo to nerobia vaši saleziáni? Prečo nenaliehate a nevyžadujete, aby sa správali k chlapcom tak, ako ste sa správali vy?

– Hovorím o tom až do vyčerpania, ale bohužiaľ, mnohí sa už necítia na také námahy ako kedysi.

– A tak tým, že zanedbávajú to, čo je menej, strácajú to, čo je viac, a toto viac sú ich námahy. Nech milujú, čo sa páči chlapcom, a chlapci budú milovať to, čo sa páči predstaveným. Takto ich námaha bude ľahká. Príčinou dnešnej zmeny v Oratóriu je to, že časť chlapcov nemá dôveru k predstaveným. Kedysi všetky srdcia boli predstaveným otvorené. Chlapci ich milovali a ochotne poslúchali. Teraz však pozerajú na predstavených ako na nadriadených, a nie ako na otcov, bratov a priateľov. Preto sa ich boja a málo ich milujú. Ak tu má byť jedno srdce a jedna duša, treba láskou prelomiť tú osudnú bariéru nedôvery a nahradiť ju srdečnou dôverou. Poslušnosť nech vedie chovanca ako matka svoje dieťa a v Oratóriu znova zavládne pokoj a niekdajšia veselosť.

– Ako sa dá prelomiť táto bariéra?

– Srdečným prístupom k chlapcom najmä cez prestávku. Bez srdečnosti sa láska neprejaví a bez toho prejavu sa dôverný vzťah nenadviaže. Kto chce byť milovaný, musí ukázať, že miluje. Ježiš Kristus sa stal malým s malými a niesol naše slabosti. On je učiteľom srdečnosti! Učiteľ, ktorého vidno len za katedrou, je iba učiteľom a nič viac. Ale keď príde cez prestávku medzi chlapcov, stáva sa akoby bratom. Ak dakoho vidno kázať v kostole, povie sa, že robí svoju povinnosť. Keď však povie nejaké slovo cez prestávku, je to slovo toho, kto miluje. Koľko obrátení spôsobilo niekoľko vašich slov, ktoré ste príležitostne pošepkali chlapcovi do ucha pri hre! Kto vie, že je milovaný, miluje, a ten, koho milujú, dosiahne všetko, najmä u chlapcov. Táto dôvera je ako elektrický prúd, ktorý spája chlapcov a predstavených. Srdcia sa otvárajú a chlapci vyjavujú svoje potreby a odhaľujú svoje chyby. Táto láska pomáha predstaveným znášať námahy, ťažkosti, nevďačnosť, nepríjemnosti, nedostatky a nedbanlivosť chlapcov. Ježiš Kristus nedolomil nalomenú trstinu a nezahasil dymiaci knôt. To je váš vzor.

Potom už nebude nikoho, kto by pracoval z márnivosti, kto by trestal jedine preto, aby sa pomstil za urazenú sebalásku, kto by sa vyzúval z asistencie zo žiarlivosti a strachu, aby ho dakto neprevýšil. Nik nebude ohovárať iného, aby si získal lásku a úctu chlapcov len pre seba a tak odstavil ostatných predstavených, lebo tým by získal len opovrhovanie a pokrytecké lichotenie. Nik sa nenaviaže len na jedného chlapca, aby ho vyhľadával a zanedbával ostatných. Nik nebude pre svoje vlastné pohodlie zanedbávať predôležitú povinnosť asistovať. Nik sa nebude z prázdneho ľudského ohľadu zdráhať napomenúť, ak si to dakto zaslúži. Ak tu bude panovať táto pravá láska, všetci budú hľadať len Božiu slávu a spásu duší. Ak láska ochabne, už to dobre nepôjde. Prečo sa láska nahrádza studeným pravidlom? Prečo predstavení prestávajú zachovávať tie výchovné zásady, ktoré ich naučil don Bosco? Prečo sa systém, v ktorom sa bedlivosťou a láskavosťou predchádza neporiadkom, nahrádza pomaly systémom pre predstaveného menej ťažším a pohodlnejším? Prečo sa nahrádza systémom vynášajúcim zákony, ktoré, keď sa podopierajú trestami, vzbudzujú nenávisť a vyvolávajú nepríjemnosti, a keď sa nedbá na ich zachovávanie, prinášajú predstaveným pohŕdanie a zapríčiňujú veľké neporiadky? Toto všetko je nevyhnutným dôsledkom nedostatku rodinného ducha. Ak teda chcete, aby sa do Oratória vrátilo niekdajšie šťastie, nech sa znova nastolí niekdajší systém. Predstavený nech je všetko všetkým, ochotný vypočuť každú pochybnosť alebo sťažnosť chlapcov. Nech otcovsky dozerá na ich správanie a nech sa celým srdcom snaží o duchovné a časné dobro tých, ktorých mu zverila Božia prozreteľnosť. Potom už nebude zatvorených sŕdc a nebude nijakých tajnostkárstiev, ktoré zabíjajú. Predstavení nech sú neúprosní, keď ide o nemravnosť. Je lepšie odvážiť sa prepustiť z domu nevinného, ako držať toho, čo pohoršuje. Asistenti sú vo svedomí povinní – a je to veľmi vážna povinnosť- oznámiť predstaveným všetko, o čom by vedeli, že to uráža Boha.

Potom som sa spýtal:

– A ako možno dosiahnuť, aby tu panoval tento rodinný duch, láska a dôvera?

– Treba dôkladne zachovávať predpisy ústavu.

– A nič iného?

– Najlepším chodom pri obede je príjemný výraz tváre.

Medzitým čo môj niekdajší chovanec pomaly končil svoje rozprávanie a ja som so živou ľútosťou sledoval túto rekreáciu, cítil som, ako na mňa dolieha veľká únava, ktorá neprestajne rástla. Tento tlak nadobudol takú silu, že som ho nezniesol. Strhol som sa a prebudil.

Stál som pri posteli. Nohy som mal opuchnuté a tak ma boleli, že som už nevládal na nich stáť. Bolo už neskoro, šiel som si preto ľahnúť rozhodnutý, že to všetko napíšem svojim milým synáčikom. Bol by som rád, keby sa mi takého sny nesnívali, lebo ma veľmi unavujú. Na druhý deň som bol celý ako dolámaný a nevedel som sa dočkať večera, aby som si mohol odpočinúť. Ale len čo som si ľahol, začalo sa mi znovu snívať.

Mal som pred sebou dvor a chlapcov, ktorí sú teraz v Oratóriu, i toho bývalého chovanca. Začal som sa vypytovať:

– To, čo si mi povedal, rozpoviem svojim saleziánom. Ale čo mám povedať chlapcom z Oratória?

Odpovedal mi:

– Nech si uvedomia, ako sa predstavení, učitelia, majstri a asistenti z lásky k nim namáhajú a študujú. Keby to nebolo pre ich dobro, nepodujímali by sa na také obety. Nech pamätajú, že prameňom spokojnosti je pokora. Nech vedia znášať chyby iných, lebo na svete niet dokonalosti. Dokonalosť bude iba v nebi. Nech prestanú šomrať, lebo šomranie ochladzuje srdcia. A nadovšetko nech sa snažia žiť v Božej milosti. Kto nežije v pokoji s Bohom, nemá pokoj so sebou a nemá ho ani s inými.

– Hovoríš teda, že medzi mojimi chlapcami sú takí, čo nenažívajú v pokoji s Bohom?

– Toto je prvá príčina zlej nálady. Prvá z toľkých, o ktorých viete, ktoré treba odstrániť a o ktorých vám teraz nemusím rozprávať. Nedôveruje iba ten, kto má tajnosti a kto sa bojí, že by mu vyšli najavo, lebo vie, že by sa musel za ne hanbiť a upadol by do nemilosti. Ak srdce nežije v pokoji s Bohom, chlapec sa stáva nepokojným, podráždeným, neznáša poslušnosť, pre nič za nič vybuchuje, zdá sa mu, že všetko ide zle, a keďže nemá lásky, myslí si, že ani predstavení ho nemajú radi.

– A predsa, drahý môj, nevidíš, koľkí v Oratóriu pristupujú k spovedi a k svätému prijímaniu?

– Je pravda, že mnohí pristupujú k svätej spovedi. Ale mnohým chlapcom, ktorí sa spovedajú, chýba stálosť v predsavzatiach. Spovedajú sa, ale sú to vždy tie isté hriechy, tie isté príležitosti ku hriechu, tie isté zlozvyky, tie isté neposlušnosti, to isté zanedbávanie povinností. A tak sa to ťahá celé mesiace, ba i roky. Takéto spovede majú len malú, alebo nijakú hodnotu. Preto neprinášajú pokoj, a keby Boh povolal daktorého chlapca v takomto stave pred svoj súd, bolo by to povážlivé…

– A je mnoho takýchto chlapcov v Oratóriu?

– V porovnaní s veľkým počtom chlapcov v dome je ich málo. Pozoruj. – A poukazoval mi ich.

Zahľadel som sa a videl som ich všetkých, jedného po druhom. Zbadal som u nich veci, ktoré hlboko zarmútili moje srdce.

Nechcem tu o nich písať, ale keď sa vrátim, každému poviem osobne, čo som uňho videl. Tu vám poviem len toľko, že je na čase modliť sa a pevne sa rozhodnúť. Rozhodnúť sa nie slovami, ale skutkami a ukázať, že medzi nami i naďalej žijú chlapci, akými boli Comollo, Dominik Savio, Besucco a Saccardi.

A napokon som sa svojho priateľa spýtal: – Máš mi ešte dačo povedať?

– Kážte všetkým, veľkým i malým, aby vždy pamätali na Pannu Máriu Pomocnicu. Veď ona ich tu zhromaždila a vyviedla z nebezpečenstiev sveta, aby sa milovali ako bratia a aby svojím dobrým správaním boli Bohu i jej na česť. Ona im svojimi milosťami a divmi obstaráva chlieb a prostriedky na štúdium. Nech si pripomenú, že sú pred sviatkom svojej presvätej Matky a že s jej pomocou musí padnúť tá hrádza nedôvery, ktorú sa diablovi podarilo postaviť medzi chlapcov a predstavených a z ktorej ťaží na škodu nejednej duše.

– A podarí sa nám strhnúť túto hrádzu?

– Určite. Len nech sú všetci, veľkí i malí ochotní z lásky k Panne Márii priniesť nejaké sebazaprenie a uviesť do života to, čo som povedal. Medzitým som naďalej pozoroval svojich chlapcov a pri pohľade na tých, čo boli na ceste večného zatratenia, mi tak stislo srdce, že som sa prebudil. Chcel by som vám porozprávať ešte veľa dôležitých vecí, čo som videl, ale čas a okolnosti mi to nedovoľujú. Končím. Viete, čo chce od vás tento úbohý starec, ktorý sa pre svojich drahých chlapcov zodral? Nič iného, len aby sa primerane okolnostiam vrátili šťastné dni niekdajšieho Oratória. Dni lásky a kresťanskej dôvery medzi chlapcami a predstavenými. Dni ducha vľúdnosti a vzájomného porozumenia sa z lásky k Ježišovi Kristovi. Dni sŕdc otvorených v jednoduchosti a úprimnosti, dni lásky a pravej veselosti všetkých.

Potrebujem, aby ste ma potešili nádejou a sľubom, že urobíte všetko, čo od vás žiadam pre dobro vašich duší. Neuvedomujete si dostatočne, aké šťastie je to pre vás, že bývate v Oratóriu. Pred Bohom vás uisťujem: Stačí, aby chlapec vstúpil do saleziánskeho ústavu, a presvätá Panna ho hneď vezme pod svoju osobitnú ochranu. Dohodnime sa teda všetci. Láska tých, čo rozkazujú, i láska tých, čo majú poslúchať, nech prispeje k tomu, aby u nás zavládol duch svätého Františka Saleského. Drahí moji synáčikovia, blíži sa čas, keď sa budem musieť s vami rozlúčiť a odobrať sa na večnosť. (Poznámka tajomníka: Tu don Bosco prestal diktovať. Oči mu zaliali slzy. Nie od ľútosti, ale z nevýslovnej nežnosti, ktorá vyžarovala z jeho pohľadu i jeho hlasu. Po chvíľke pokračoval:)

Preto túžim, milovaní kňazi, klerici i chlapci, zanechať vás na tej ceste, na ktorej vás chce mať sám Pán. Na tento úmysel vám Svätý Otec, s ktorým som bol v piatok 9. mája, z celého srdca posiela svoje požehnanie. Na sviatok Panny Márie Pomocnice už budem medzi vami, pred obrazom našej milovanej Matky. Chcem, aby sa aj tento veľký sviatok oslávil čo najveľkolepejšie. Don Lazzero a don Marchisio nech sa postarajú, aby bolo veselo aj v jedálni. Sviatok Panny Márie Pomocnice musí byť predohrou večného sviatku, ktorý máme raz všetci spoločne sláviť v nebi.

Váš oddaný priateľ v J. K. kňaz Ján Bosco.