Osobná modlitba v tichu = môj čas venovaný len vzťahu s Bohom…
Kedy, ako?
„Viac ráz za deň sa spýtaj sám seba:
Robím v tejto chvíli to, čo by som mal?“
Milovanie, láska k blížnemu, to je činorodosť, nie pasivita.
Sú to skutky, ktoré svedčia o hlbokom vnútornom živote.
Láska k Bohu z nás vychádza cez lásku k ľuďom.
Nevyhnutnou podmienkou na vytvorenie vzťahu
medzi človekom a Bohom je ticho…
Ticho vyžaduje osobnú disciplínu…
Začlenením „posvätného ticha“ do plynutia svojho času ovládaš svoj život.
„Za čím to moje srdce beží dňom i nocou?“
Túžby… a ich očisťovanie…
Zdravá viera ti pomôže k láske.
„Aby Kristus prebýval vo vašich srdciach,
aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli… pochopiť…“
(Ef 3, 17)
Každý tvoj skutok vychádza zo srdca.
Najdokonalejšou modlitbou je modlitba srdca…
„Vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa…“
(Mt 6,6)
Pokora je znakom múdrosti.
Namyslenosť/pýcha je znakom hlúposti…
Jedine pokorou môžeš zboriť vlastný múr pýchy,
nadutej tvrdohlavosti, namyslenej vševedúcnosti…
Pokora je nevyhnutnou súčasťou pravej lásky!
Zlyhanie ešte nemusí byť hriechom. Pocit viny ešte nemusí byť hriechom. Hriech je zabudnutie na Boha, nie zistenie, že sme slabí a padajúci… Pýcha/namyslená sebestačnosť/ľahostajnosť je hriech, vedomá strata spomienky na Boha, na vedomie, že Boh nás vždy miluje, aj keď spravíme hocijakú blbosť… On čaká, kedy sa vrátime späť a… neodsudzuje… Boh vždy miluje a vždy odpúšťa! (Ak sa obrátiš k Nemu s prosbou o odpustenie a pomoc…)
A ak si povieš – „som hriešnik“, povieš si aj – „som zodpovedný“. Náprava tvojho správania alebo životného programu musí smerovať v prvom rade k vytvoreniu poriadku v tvojom srdci…
„Všetci rôznymi cestami kráčame k prameňu života…
Jediná cesta, ktorá k nemu skutočne vedie, je modlitba.
Ktokoľvek vám ukáže nejakú inú, klame vás.“
(Sv. Terézia z Avily)
Pýtaj sa sám/sama seba:
„Ako môžem darovať svoj život?“
To je otázka človeka, ktorý pochopil, čo je láska.