Nemali by sme si myslieť, že svätí boli síce dobrí, ale tak trocha nudní ľudia. Takými sa zdajú len na oknách a sochách v kostoloch. V skutočnosti to boli nepokojní ľudia. Nepokojní v tom zmysle, že mali so sebou veľa práce: ako my, aj oni boli náchylní k zlému, vystavení pokušeniam, aj oni vždy boli na vojnovej nohe s vlastnými pudmi a vášňami.
Svätec je vyslovene človekom vôle. Aby myslel a konal ako Kristus, musí stále reagovať na svoju povahu.
Je však stále celkom aj dušou, ktorej milosť Pánova udeľuje znova a znova nové milosti: „Ešte trocha námahy! Ešte trocha obety! O krok bližšie zasa k chudobným a trpiacim! Ak si chceš byť istý, že konáš svoju povinnosť, potom urob viac, ako je tvojou povinnosťou!“
V rovnakom čase, v ktorom svätec koná veľké veci, mu však pomáha Božia milosť, aby zostal jednoduchým a pokorným: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť!“
Ak sa zaujímame o životy svätých, neraz nás priam provokujú: tento tu a ten tiež, oni to dokázali, dosiahli cieľ. Prečo nie aj ja?
Keď sa svätí dávajú za príklad, nájdu sa ešte stále ľudia, ktorí hneď majú plné ústa „triumfalizmu“. Tu však nejde o to, aby sme sa sami glorifikovali, ale o to, že svätí nám svojím príkladom môžu pomôcť. Ak je to tak, že budeme spoločne s nimi v raji, potom je pravda aj to, že ich musíme spoznávať a nasledovať práve na tých cestách, ktoré do raja vedú.
Človek nenasleduje Krista, keď sa zrieka dnes tak málo cenenej a túženej svätosti. Každý katolík musí preto vážne vyskúšať let svätosti. Niekto to bude robiť ako holub a vznesie sa iba do malej výšky, niekto iný bude priamo a rozhodne stúpať ako orol – ale všetci sa musia vystaviť nebezpečenstvám.
Môže sa stať, že let bude prerušený nejakým hriechom alebo že sa niekto zrazu nájde znovu na zemi. To ale nie je tak dôležité: začni odznovu, raz, dvakrát, trikrát, stokrát – bez toho, aby si stratil odvahu!
Sme povolaní k nádeji, alebo nie? A mimochodom: Nerobili svätí, čo sú teraz v nebi, presne to isté?
(Podľa A. Lucianiho)