Veriaci v našej neveriacej dobe by mali uvažovať o význame viery. Musíme sa však pozrieť aj na nevieru, aby sme my, čo si myslíme, že stojíme, nepadli, zatiaľ čo tí, ktorí padli, môžu tajomne povstať k novému vyznaniu viery. Na jednej strane je viera a na druhej neviera. Medzi nimi existuje šedá plocha s mnohými stupňami – pochybovanie.

NEVIERA

Existuje neviera tých, ktorí nikdy neboli povolaní k viere alebo vyučovaní vo viere. Táto „negatívna neviera“ nie je zlomyseľná. Obyčajne nie je brzdou rastu. Často títo ľudia ani nekladú prekážky na ceste k viere; jednoducho čakajú, aby ich Boh povolal. Väčšinou je dôsledkom mnohých životných bolestí a nešťastia. Veriaci musí byť trpezlivý a chápať človeka, ktorý neprijal, že láskyplný Boh dopustí, aby došlo k takému nešťastiu.

„Pozitívna neviera“ je niečo iné, dobrovoľné. Je to rozhodnutie neveriť, neprijať Boha. Môže byť aj dôsledkom akéhosi tichého súhlasu so silami temnoty (platí to zvlášť o človeku, ktorý bol kedysi veriaci – aj Hitler bol na prvom svätom prijímaní, aj Stalin študoval za pravoslávneho kňaza, aj Mussolini dal postaviť kostol… a neskôr kruto útočili na dielo Cirkvi a na ľudí dobrej vôle…).

Ak poznáš ľudí, ktorí stratili vieru, nikdy sa za nich neprestávaj modliť.

Neviera nie je v žiadnom prípade len dôsledkom zlých síl mimo ľudskej mysle. Pozitívna neviera ľahko nachádza útočisko v ľudskom srdci. Spočiatku možno ťažko chápeme, prečo by niekto odmietal vieru. Nasledujúce dôvody ti môžu pomôcť identifikovať tvoje pokušenia, alebo ťažkosti, s ktorými zápasia druhí ľudia.

PRÍČINY NEVIERY

Sekularizmus

Žijeme vo svete vybudovanom na neviere. Štát modernej doby, náboženská sloboda, postoj: „Prijmi to alebo to nechaj tak.“ Postoj, ktorý náboženstvo zaraďuje do tej istej kategórie ako relax, zákerne ničí vieru. Ak je viera v Boha správna, potom má vzťah človeka k Bohu najvyššiu dôležitosť a hlboko ovplyvňuje jeho večný život.

„Hlúpe náboženstvo“

Ďalšou prekážkou viery je „hlúpa nábožnosť“ alebo nezrelá a detinská náboženská prax (samozrejme tu nejde o vieru jednoduchých ľudí, ktorá sa môže prejavovať detinsky, ale o sebeckú nábožnosť, ktorá je naplnená pokrytectvom). Buď ide o drsný postoj ultra-ortodoxných veriacich, ktorí veľmi pripomínajú zákonníkov a farizejov, alebo v chladnom oddeľovaní sa tých, ktorí sa považujú za intelektuálne nadradených. Tieto skupiny vnímajú náboženstvo skôr ako vyjadrenie svojich potrieb alebo ako sociálnu silu než ako živú vieru. Takéto postoje sú prejavom nezrelej viery. Ich viera je okyptená sebectvom, nedostatkom dôvery a strachom skutočne sa odovzdať Bohu. Nezrelá viera často vedie k nedostatku veľkodušnosti a k posudzovaniu. Nezrelé náboženské prejavy vedú ostatných k pozitívnej neviere. Ak sú svedkami týchto patetických prejavov slabí vo viere a zmätený sekularizmom, s bolesťou a znechutením sa odvracajú.

Svätokupectvo

Ide o neresť tých, ktorí sa „priživujú“ na organizovanom náboženstve. Inštinktívne podozrievame duchovné osoby, ktoré sú „príliš bohaté“ a náboženstvo sa začína podobať na „hýrenie“. Mnohí však nesprávne posudzujú duchovných ľudí pre zlý príklad, ktorí videli.

Nezrelá viera

Dôležitejšia, ale nenápadnejšia príčina straty viery je spojená s úsilím prerásť obraz o Bohu, ktorý sme si vytvorili v detstve a ktorý je pevne zakorenený v našej psychike. Viera dieťaťa alebo tínedžera je úzko spojená s nevedomými prvkami osobnosti. Keď človek rastie, viera a jej vnímanie musia rásť tiež. Často je to bolestný proces. Najlepším nástrojom na prekonanie ducha neviery, ktorú spôsobila detská nábožnosť, je kríž. Človek, ktorý rastie k zrelej viere, musí byť pripravený nielen na tmu, skúšky a pochybnosti, ale musí sa snažiť prostredníctvom nich rásť. Pochybnosti sú zvlášť bolestné, ale často sú nevyhnutné na rast, ak má človek predstavu Boha prispôsobenú potrebám dieťaťa. V ohni skúšok a pochybností sa spália mnohé detinské a adolescentné predstavy. Potom môže nastať temné obdobie, ešte pred tým, ako sa vyformujú zrelé predstavy a skúsenosti. Tento konflikt najčastejšie vzniká v dospievaní, ale často k nemu dochádza aj v stredných rokoch. Viera v učenie o kríži je to jediné, čo isto pomôže prekonať tento konflikt. Je ako trám potápajúcej sa lode, ktorej sa môže chytiť topiaci sa človek. Ak túto pomoc odmietne, pretože očakáva od Boha niečo lepšie, pravdepodobne stratí vieru. Túto smutnú situáciu môže napraviť len nezaslúžené pôsobenie Božej milosti.

POCHYBOVANIE

Takmer každý veriaci sa niekedy musí vyrovnávať s pochybnosťami. Niekedy sú zacielené na jadro viery – existenciu a osobu Boha, alebo na tajomstvo spásy a Kristovho božstva, apoštolského nariadenia Cirkvi, konkrétneho učenia, atď… Akákoľvek pochybnosť, aj tá najmenšia, môže spôsobiť veľký konflikt s tým, čo je zjavené. Pochybnosti môžu umárať človeka, ničiť ho dni, týždne alebo roky. Je známe, že človeka prenasledujú celý život. Nevieme, či máme s niečím súhlasiť alebo to odmietnuť. Podobne ako neviera, aj pochybnosti môžu prameniť zo sekularizmu, zlého príkladu, osobných konfliktov rastu a sebaklamu. Ale pochybnosti majú aj iné korene.

Pochybnosť a hnev

Pochybnosť môže prameniť z depresie alebo úzkosti. Depresia, zvlášť keď ju sprevádza úzkosť (aj zo straty viery), sa často prejavuje ako hnev na Boha. „Boh nemal dopustiť alebo spôsobiť, aby sa mi to stalo.“

Namyslenosť rozumu

Ďalším zdrojom pochybností je namyslenosť, ktorá môže prameniť s ľudského poznania.

Skutočný rast ľudského poznania musí viesť k plnšiemu poznaniu Zjavenia, ako sa chápalo v minulosti a ako sa môže chápať dnes. Pri používaní slobodnej vôle a rozumu je tu neustále nebezpečenstvo. Biblické príbehy o Babylonskej veži, reptaní Izraelitov, hádkach apoštolov, schizmy a škandály v dejinách Cirkvi nás poúčajú, že rozum a slobodnú vôľu možno používať zle, arogantne, podvodne a zločinne. Ani vzdelanci a vedci nedokážu udržiavať tempo s informáciami zo svojej odbornej oblasti. Čoraz viac musia zužovať sféru kompetencie, aby udržali tempo so získanými informáciami. To ľahko môže viesť k strate perspektívy a sklonu pozerať sa na celý život z jedného hľadiska, ktoré môže byť viac lebo menej správne. Vynikajúci myslitelia sú potom pod vplyvom len určitého prístupu či hľadiska, ktoré zdanlivo obsahuje celú odpoveď. Môžu sa takto dostať do bezodnej priepasti svojich pochybností. Pýcha alebo márnivosť, ktoré sú dosť bežnými neresťami nás všetkých, potom ovládnu ich myslenie a ich inteligenciu môže ľahko ovládať namyslenosť. Je krutá pravda, že veľa pochybností spôsobuje práve intelektuálne povýšenectvo. A najnebezpečnejšia povera je tá, že ľudská myseľ dokáže pochopiť všetko…

AKO RIEŠIŤ POCHYBNOSTI?

1. Priznaj a jasne si povedz, že máš pochybnosti.

2. Zisti, či dokážeš určiť zdroj pochybností. Ovplyvnil ťa duch sveta? Prijal si nevedome a nechtiac falošné tvrdenia modernej vedy alebo filozofie? Možno si nevedomky do svojho života prijal ducha neviery. Možno máš úzkosť a si frustrovaný. Pochybnosti môžu pochádzať z tvojich životných okolností a majú málo do činenia s Božou pravdou. Možno si nahnevaný na Boha, lebo tvoj pohľad naňho je príliš zúžený. Možno si si myslel, že je to duch z fľašky, čarovná bytosť, ktorá manipuluje so životom, aby vyhovela tvojim chúťkam. Možno si nikdy naozaj neuveril, že kríž je údelom kresťana, a teraz pred ním stojíš a nedá sa uniknúť. Tí, ktorí popierajú nevyhnutnosť utrpenia, budú si možno trpko zúfať, keď príde. Tvoje pochybnosti môžu nevedomky vychádzať z hnevu voči rodičom alebo nadriadeným, ktorými sú napríklad učitelia alebo kňazi. Ak ťa niekto z týchto dôležitých ľudí sklamal alebo zranil, možno obviňuješ Boha za ich nedostatky. Možno si namyslený. Stáva sa to nám všetkým. Možno si si nevedomky vytvoril „boha“ podľa svojej predstavy, a keď si zistil, že táto modla je nanič, chýbala ti pokora, aby si ju zničil a volal k pravému Bohu…

3. Posledným krokom je prijať dar viery, keď sa ponúka. Jasné svetlo viery prenikne cez mračná len občas. Ale keď príde, musíme ho prijať.

Ak máš krízy, to znamená, že rastieš a zamýšľaš sa nad životom.

(P.Rosso)

Svetlo je vidieť iba v tme, len v tme uvidíme svetlo.

(E.Kästner)

Krátko pred východom slnka je noc najtemnejšia.

(S.Lagerlöf)

Zjav sa mi Pane. Všetko je tak ťažké, keď človek stratil Boha.

(Exupéry)

Dúfať znamená veriť v dobrodružstvo lásky, mať dôveru k ľuďom,

urobiť skok do neznáma a prenechať sa úplne Bohu.

(Camara)

(Spracované podľa B. J. Groeschela)