Keby sme len dokázali chápať, že je možné žiť šťastne aj vo chvíľach temnoty…
To, čo robí život šťastným, je napredovanie k jednoduchosti nášho srdca a života.
Aby bol život krásny, nie je nevyhnutné mať výnimočné schopnosti alebo mimoriadne nadanie. Šťastie spočíva v pokornom sebadarovaní.
Keď je jednoduchosť úzko spätá s dobrotou srdca, môže dokonca aj človek bez prostriedkov vytvárať okolo seba prostredie plné nádeje.
Áno, Boh chce, aby sme boli šťastní. Nikdy nás však nevyzýva zostať pasívnymi alebo ľahostajnými k utrpeniu druhých. Práve naopak. Boh nás povzbudzuje, aby sme sa stali tvorcami a aby sme dokázali tvoriť aj vo chvíľach skúšok.
Náš život nie je vydaný napospas osudu alebo slepej predurčenosti. To určite nie! Nadobúda zmysel predovšetkým vtedy, keď je živou odpoveďou na Božie volanie.
V jednoduchej modlitbe mnohí jedného dňa spoznávajú, že Boh ich volá. K čomu?
Boh od nás očakáva, že sa budeme pripravovať na to, aby sme sa stali šíriteľmi radosti a pokoja. Počúvajme ho, keď nám hovorí: „Nezastavuj sa, kráčaj vpred, nech tvoja duša žije!“
Vtedy azda pochopíme, že sme stvorení, aby sme šli dopredu, v ústrety nekonečnu, či absolútnu. A znenazdania môžeme dospieť k objavu, že človek sa zvyčajne stáva sám sebou práve v tých najťažších situáciách.
Keď sa nenecháme odradiť prekážkami a s novou odvahou kráčame vpred, majúc jeden v druhom oporu, spoznávame, že ten, kto odpovedá na Božie volanie, zakusuje radosť srdca, ba i šťastie. Áno, Boh chce, aby sme boli šťastní.
A stane sa čosi nečakané. Dlhé, temné noci pominú. A hoci by sme niekedy aj kráčali po cestách temnoty, nezlomí nás to, ale môže nás to vnútorne posilniť.
Nuž kráčajme od jedného objavu k druhému, prijímajme prichádzajúci deň ako dnešok s Bohom a vo všetkom hľadajme pokoj srdca. Tak sa život stane krásnym… život bude krásny.
(brat Roger z Taizé)