… a začalo sa povrávať, že existuje akýsi otec opustených, ktorý dáva svoje srdce na udicu a tak loví ľudí svojou jemu vlastnou nežnosťou. Každý z jeho vagabudnov je presvedčený, že don Bosco má najradšej práve jeho…..
Don Bosco
(sv. Ján Bosco)
kňaz, rehoľník a vychovávateľ
(1815 – 1888)
Na križovatky dejín posiela Boh neobyčajných ľudí, ktorí sa uprostred ľudského chaosu ako apoštoli stávajú ukazovateľmi správneho smeru. 19. storočie malo medzi veľkými osobnosťami takéhoto apoštola v podobe svätého Jána Bosca.
Tento významný svätec a zakladateľ rehoľnej spoločnosti saleziánov pochádzal zo severného Talianska, z blízkosti mesta Turína. Narodil sa 16. augusta 1815 v osade Becchi patriacej do mestečka Castelnuovo d´Asti, ktoré neskôr pomenovali na jeho počesť Castelnuovo Don Bosco.
Jánov otec bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva mal syna Antona. V druhom manželstve sa mu narodili ďalší dvaja chlapci: Jozef a Ján. Keď mal najmladší Ján dva roky, otec náhle zomrel na zápal pľúc. Takto sa stal sirotou ten, koho neskôr nazývali otcom sirôt. Po otcovej smrti sa Jánova matka Margita usilovala nahradiť zomrelého manžela v ťažkej práci i vo výchove troch chlapcov, ktorí mali veľmi rozdielne povahy.
Už v detstve sa u Jána prejavovala charizma, ktorá ho sprevádzala po celý život: bola to charizma – zvláštny dar – prorockých snov. Ako deväťročný mal raz sen, v ktorom sa mu zjavilo budúce životné povolanie: výchova neskrotených chlapcov. Mal ich premeniť na dobré Božie deti, a to nie násilím, ale kamarátskou láskavosťou, vyučovaním a vedením k nábožnému životu. Ján začal svojským spôsobom uskutočňovať toto povolanie už ako chlapec. V nedeľných odpoludniach zhromažďoval chlapcov na lúke blízko rodičovského domu a tam ich zabával akrobatickými kúskami a šikovnosťou, ktorú obdivovali aj dospelí. Na konci predstavenia zopakoval kázeň (mal výbornú pamäť), ktorú počul doobeda v kostole. To bolo pre tých, čo neboli na sv. omši alebo boli nepozorní pri kázni.
Keď mal Ján 11 rokov, musel kvôli nevlastnému bratovi Antonovi odísť z domu. Pracoval u sedliakov a tak sa živil. Pritom sa i naďalej po nedeliach venoval apoštolátu medzi chalpcami. To trvalo tri roky. Keď mal 14 rokov, bližšie sa zoznámil s dobrým starším kňazom Don Calossom, ktorý sa podujal učiť ho latinčinu. Ale veľkodušný Don Calosso po roku náhle zomrel a tak ostal Ján Bosco ponechaný znovu sám na seba. Konečne, keď mal 16 rokov, mohol sa dať s pomocou jedného strýka do riadneho štúdia. Najprv študoval v Castelnuove, potom v blízkom meste Chieri. Vďaka veľkému nadaniu, mimoriadnej pamäti a silnej vôli sa mu podarilo dokončiť základnú školu a gymnázium za štyri roky. Boli to najtvrdšie roky jeho mladosti. Popri štúdiu si zarábal na jedlo a študijné popatky rozličnou prácou: pracoval ako krajčírsky, tesársky, kováčsky a obuvnícky pomocník alebo pomáhal slabším žiakom v učení.
Šťastlivo všetko prekonal a na jeseň 1835 mohol vstúpiť do kňazského seminára. Čakalo ho šesť rokov filozofického a teologického štúdia. Ale i tie úspešne zvládol a 5. júna 1841 prijal kňazské svätenie. Na radu svojho krajana a dobrodincu, svätého kňaza Jána Cafasa, Ján Bosco (odteraz ho volali don Bosco) vstúpil do turínskeho kňazského ústavu, aby sa tam zdokonalil v morálnej teológii a aby sa pripravil na praktické kňazské účinkovanie. S týmto posledným však don Bosco dlho neodkladal a využil všetky príležitosti, aby sa mohol začať apoštolát, ku ktorému smerovali všetky jeho doterajšie námahy a túžby. Bol to apoštolát medzi dorastajúcimi chlapcami, zvlášť medzi chudobnými a opustenými.
Prvých päť rokov práce so šarvancami bola pre don Bosca silná zaťažkávacia skúška. Nemal vhodné budovy a zariadenia, no zato mal zo všetkých strán ťažkosti, s ktorými musel zápasiť. Konečne 12. apríla 1846 sa usadil na zlopovestnom turínskom predmestí Valdocco. Tam vybudoval prvé oratórium. Bolo to miesto, kde sa mohli chalpci cez deň zhromažďovať, zabávať sa, podľa potreby sa tam učili katechizmus a modlili sa. Pri oratóriu vznikol aj internát pre študentov a remeselníckych učňov. Napokon 20. júna 1852 tu mohol byť posvätený i nový kostol. Všetko bolo zasvätené sv. Františkovi Saleskému. Tento láskavý svätec inšpiroval duchovné ideály, život i apološtolát don Bosca, tento svätec dal i meno jeho dielu. A tak sa dielo don Bosca začalo nazývať saleziánskym dielom a jeho neskoršia rehoľná spoločnosť – saleziánskou spoločnosťou. V roku 1858 cestoval Don Bosco do Ríma, kde predložil pápežovi Piovi IX. plán na založenie rehoľnej spoločnosti, ktorá by sa zaoberala výchovou chlapčenskej mládeže a 1. marca 1869 bolo schválené založenie saleziánskej spoločnosti a 3. apríla 1874 boli definitívne odobrené aj jej pravidlá.
Panna Mária Pomocnica kresťanov bola pre don Bosca jedným z hlavných pilierov jeho diela. Jej zasväcoval svoje podujatia, ju prosil o pomoc v ťažkostiach, jej úctu odporúčal aj iným. Jej zasvätil aj hlavný kostol saleziánskej spoločnosti v Turíne. Tento kostol, baziliku Panny Márie Pomocnice, stavali tri roky a posvätili ho 9. júna 1868. Meno Panny Márie Pomocnice nesie aj ženská vetva saleziánskej spoločnosti, ktorej cieľom je kresťanská výchova dievčat. V roku 1872 založil spolu s Máriou Dominikou Mazzarellovou ženskú rehoľnú spoločnosť, ktorú nazvali Dcéry Panny Márie Pomocnice.
Don Bosco zomrel 31. 1. 1888. Saleziánska spoločnosť mala vtedy už 6 rehoľných provincií, v ktorých bolo 57 domov so 774 rehoľníkmi a 276 novicmi. V roku 1907 vyhlásila Cirkev don Bosca ze ctihodného, roku 1929 za blahoslaveného a roku 1934 za svätého. Pápež Pius XI. vyhlásil roku 1936 sv. Jána Bosca za patróna katolíckych vydávateľov a Pius XII. roku 1958 za nebeského ochrancu učňovskej mládeže.
Prvým pôsobiskom saleziánov na Slovensku bol Šaštín (1924).
(Podľa R. Ondruša)