Túžba po Bohu
Túžba po Bohu je vpísaná do srdca každého človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha; Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neustále hľadá.
Ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou.
Lenže človek môže na toto dôverné a životné spojenie s Bohom zabudnúť, môže oň nedbať, alebo ho môže aj výslovne odmietnuť. Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin: zo vzbury proti zlu, ktoré je vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, zo starosti o svetské veci a bohatstvo, zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských myšlienkových prúdov a napokon z postoja človeka hriešnika, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom a uteká pred jeho volaním.
Hoci človek môže na Boha zabudnúť alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, a tak žil a našiel šťastie. Ale toto hľadanie vyžaduje od človeka všetko jeho rozumové úsilie, jeho dobrú vôľu, úprimné srdce, ako aj svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha.
„Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“
(sv. Augustín)
Cesty, ktoré vedú k poznaniu Boha
Človek je povolaný k tomu, aby Boha poznal a miloval. Keď hľadá Boha, objavuje určité „cesty“, aby došiel k poznaniu – volajú sa aj „dôkazmi jestvovania Boha“, nie však v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako „zhodné a presvedčivé argumenty“, ktoré umožňujú nadobudnúť skutočnú istotu. Východiskovým bodom týchto „ciest“ približovania sa k Bohu je stvorenie, čiže hmotný svet a ľudská osoba.
Svet: z pohybu a vzniku, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta môžeme poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru.
„Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora,
opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu,
opýtaj sa krásy oblohy… opýtaj sa týchto vecí.
Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne!
Ich krása je ich vyznaním.
A kto urobil tieto premenlivé krásy,
ak nie nemeniteľne Krásny?“
(sv. Augustín)
Človek: svojou otvorenosťou pre pravdu a krásu, zmyslom pre morálne dobro, slobodou a hlasom svojho svedomia, túžbou po nekonečne a šťastí si človek kladie otázku o jestvovaní Boha. V tom všetkom poznáva znaky svojej duchovnej duše. Duša môže mať pôvod jedine v Bohu.
Svet a človek svedčia, že v sebe samých nemajú ani svoj začiatok, ani posledný cieľ, ale majú účasť na Bytí, ktoré je samo o sebe a nemá začiatok ani koniec.
Týmito rozličnými „cestami“ môže človek dôjsť k poznaniu, že jestvuje skutočnosť, ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom všetkého a ktorú všetci volajú Boh.
„Lebo z veľkosti a krásy stvorení
sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“
(Múd 13, 5).
Človek má schopnosti, ktoré mu umožňujú poznať jestvovanie osobného Boha. Aby sa však mohol dostať do dôverného vzťahu s Bohom, chcel sa mu Boh zjaviť a darovať mu milosť, aby mohol toto Zjavenie s vierou prijať. Predsa však dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a pomáhať pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom.
Keď Cirkev háji schopnosť ľudského rozumu poznať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom a so všetkými ľuďmi. Keďže naše poznanie Boha je obmedzené, obmedzená je aj naša reč – o Bohu môžeme hovoriť, iba vychádzajúc zo stvorení a podľa nášho ľudského obmedzeného spôsobu poznania a myslenia.
Boh presahuje každé stvorenie. Preto musíme neprestajne očisťovať našu reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý je „nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali s našimi ľudskými predstavami. Naše ľudské slová nikdy nevystihnú tajomstvo Boha.
(Podľa KKC)