MEDZI MLADÝMI NA OKRAJI SPOLOČNOSTI
Guy Gilbert – kňaz s výzorom rockera, ktorý sa venuje problematickej mládeži na parížskych uliciach, nosí džínsy, jazdí na motorke, hovorí rečou mladých recidivistov. Snaží sa priblížiť novodobým sirotám a narkomanom Boha v jeho podstate – miluje ich a pomáha im zaradiť sa do života. Narodil sa v roku 1935 v Rochefort sur Mer. Pochádza z robotníckej rodiny z pätnástich detí. V roku 1965 bol vysvätený za kňaza. V Alžírsku, kde najskôr pôsobil, naučil sa po arabsky, aby sa priblížil tamojšej populácii. Podobne neskôr v Paríži sa naučil hovoriť argotom mladých vyvrheľov.
„Ži tak, aby si na základe tvojho spôsobu života ostatní mysleli,
že nie je možné, aby Boh neexistoval.“
SI JEDEN Z NÁS
Paríž, devätnásty obvod. Na tú schôdzku prišlo asi dvadsať mladých chalanov. Je medzi nimi kápo jednej bandy, ktorý mi už nejakú dobu neskrývane dáva najavo nepriateľstvo. Teraz zrazu na mňa začne chrliť nadávky, a to úmyselne čo najhrubšie a najurážlivejšie. Je mi jasné, že všetci ostatní čakajú, čo urobím. Nemám chuť sa s niekým biť, ale viem, že sa tomu nevyhnem. Je to jediná možná odpoveď. Púšťame sa do seba. Nemám žiadny tréning v pouličných bitkách, ale nasadzujem všetky sily. Ten chlapec sa nepríčetne rozzúril: divoko hryzie, útočí hlavou a zákernými chmatmi… Držím sa. Roztrhnú nás. Vraciam sa domov dobitý, s krvácajúcou tvárou. Na druhý deň mi jeden z ostrých chalanov tej bandy hovorí: „Teraz si jeden z nás.“ Čo som urobil bolo nutné, aby som mohol ďalej pracovať s mládežou žijúcou na ulici. Keby som bol uhol pred urážkami a odmietol sa biť, neboli by ma nikdy prijali medzi seba. Ich zákony sú založené na pomere síl.
Vôbec som nebol pripravený stretnúť sa s týmto svetom násilia. V roku 1965 som kaplánoval v mestečku Blida, štyridsať kilometrov od Alžírska. Bolo tam málo kresťanov, moje farské povinnosti mi zaberali len málo času, a tak som sa zaoberal mládežou. Raz neskoro večer som sa vracal domov na motorke, bola asi jedna hodina v noci. Všimol som si chlapca, ktorý sedel na chodníku. Trochu som ho poznal; volal sa Alain, mal dvanásť, jeho rodičia sa rozišli, mal svárlivú nevlastnú matku. Vedel som, že to má doma strašne ťažké. Spýtal som sa ho, čo tam robí. Odpovedal mi, že sa už domov nevráti, pretože mu dávajú jedlo do misky, z ktorej sa predtým nažral ich pes… Vzal som ho na noc k sebe. Zostal u mňa sedem rokov. A vtedy to všetko začalo…
Najprv som sa musel naučiť trpezlivosti. Celý rok Alain prakticky nevyslovil ani jedno slovo, okrem „som hladný, smädný, chcem ísť do kina“. A potom raz večer, keď sa Alain uzdravoval z ťažkej choroby, začal zrazu hovoriť. Povedal mi: „Vieš, keď som mal horúčku, videl som ako v omámení niekoho, kto ku mne šiel a podával mi ruku. Bolo to nejasné, nevedel som, kto to je. Teraz to už viem. Bol si to ty. Ty si sa objavil v mojom živote preto, aby si ma dostal z toho svinského prúseru. Lenže, vieš, ak ma teraz pustíš k vode, už mi na svete nezostane vôbec nič.“ Ja neviem, chápete to? Trvalo to celý rok. Alain bol dvanásťročné dieťa, a potreboval celý jeden rok na to, aby dokázal prehovoriť! Tak strašne ho zosmiešňovali, pokorovali, deptali… Celý rok nemohol nič, než mlčať…
Bola to pre mňa znamenitá lekcia: je nutné čakať. A potom som zistil, že Alain nie je jediný. Patril k bande chlapcov rovnako odpísaných ako on. „Mám kamošov, musíš sa o nich postarať.“ Otvoril mi tým celý nový svet, svet mládeže, ktorá sa ocitla na ulici. Najprv v Blide, potom v Alžírsku. Po piatich rokoch som sa presťahoval do Paríža.
NADVäZOVANIE KONTAKTOV
A potom raz večer… Bol to taký chlapec. Hneď mi padol do oka jeho spôsob chôdze, jeho pátrajúce oči a až veľmi šikovné ruky. Chlapíkovi pred ním vytŕčala zo zadného vrecka nohavíc peňaženka. Chlapec sa už po nej naťahoval. Položil som svoju ruku na jeho. Metro práve zastavovalo, vystrelil na nástupište, bežal som za ním a chytil som ho. Musel si myslieť, že som policajt. Spýtal som sa: „Potrebuješ prachy?“ A jeho určite napadlo, že som teploš. Dal som mu tisícku a nič som za to nechcel. Takíto mládenčekovia sú strašne nezhovorčivý, nikdy sa na nič nepýtajú, ale dokážu sa úžasne prenikavo dívať. Hneď vycítil, že sa vymykám jeho predstavám, ani buzík, ani policajt, čo je teda zač?
Samozrejme sme sa opäť stretli. Metro, to je dosť malý svet, je ľahké sa tam stretávať. A vtedy sa mal začal vypytovať. Povedal som mu, že sa starám o chlapíkov, čo majú problémy. Spýtal sa ma prečo; povedal som, že som raz našiel takého strateného malého chlapca a pochopil som, že stojí za to pokúsiť sa dostať jeho a takých ako on zo šlamastiky. Hovoril som dosť rýchlo, pretože sú všetci tak trochu ako divoké zvieratá – ostražití, uhýbaví, opatrní. Dal som mu svoju adresu. Hneď nato mal opletačky a zavolal mi. A tento chlapec ma zoznámil s mnohými inými.
Hneď od prvých kontaktov som pochopil, že musím bývať v ich štvrti, v devätnástom obvode. Najal som si byt s troma miestnosťami v prízemí deväťposchodového domu. Máme tak potrebnú nezávislosť, ale i kontakty s okolím: chlapci ma môžu navštevovať v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu a nerušiť pritom ostatných nájomníkov; ale predsa len sa s nimi stretávajú pri vchode, nie sú od ľudí úplne odrezaní.
ULICA
Zločinnosť mládeže nie je rozložená podľa úrovne bohatstva alebo chudoby. Stretávame sa s ňou všade tam, kde chýbajú hodnoty nutné pre existenciu dieťaťa. Záleží predovšetkým na schopnosti rodičov vnímať. Keď sa v takzvanej normálnej rodine decko nevráti domov štvrť hodiny po tom, čo mu skončila škola, maminka stratí hlavu a napadne jej, že by mala volať políciu… Chlapec alebo dievča sa vráti, poprosí o svoj hrnček kakaa, maminka dieťa privíta a tak ďalej. Hneď je všetko iné. Mladí pouliční tuláci nič takéto nepoznali.
A tu začína život v partii. Nie sú prakticky nikdy sami. Ich skutočnou rodinou je partia. Nahrádza im všetko. Ich zákonom je solidarita. Ale tiež sila. Každý musí dokázať, že sa vie biť. Nikdy ich nie je veľa – šesť alebo sedem, pretože veľkej skupine sa príliš ľahko príde na stopu. Večer čo večer sa potĺkajú po rovnakých miestach, niekde inde veľmi často nezabrúsia. Každá partia má presne vymedzené územie; do teritória inej sa vydáva len preto, aby sa s ňou stretla. A tak je nakoniec celá štvrť rozdelená na menšie oblasti, ktoré suverénne kontrolujú jednotlivé bandy. Ani policajti tam veľmi radi nechodia.
Napriek tomu tieto mláďatá nie sú žiadni banditi. Stačí si všimnúť, koľko úsilia ich stojí aspoň tak vyzerať… Podľa čoho spoznáme veľkomestského flákača? Podľa zmesi vyzývavosti a uhýbavosti v chovaní; podľa tváre viac či menej potlčenej v bitkách, podľa vyrazených predných zubov; a podľa tetovania… Čo si tam dávajú zaznamenať, pôsobí až otrasne; často sú to písmena EDM, „anfant du malheur“ (dieťa nešťastia)… Tetovať sa dávajú vo väzení, pretože tam ich vlastná koža predstavuje tých niekoľko málo štvorcových centimetrov slobody, ktoré im zostávajú. A tetovanie, to je celý ich jazyk, celý kód. Ich skutočný jazyk je však strašne chudobný. Sotva vedia čítať a písať; väčšina z nich sa to naučí až vo väzení. Nič nečítajú; dokonca i v obrázkových časopisoch najnižšej úrovne si len prezerajú fotky a ilustrácie. Spôsobuje im veľký problém nejaké pojmy domýšľať a vyjadrovať, zaoberajú sa len okamžitými problémami: „Čo sa stane, keď sa vrátim domov? Budú na seba vrieskať? Kde budem spať? Budem mať čo jesť?“
Do školy prestali chodiť v dvanástich rokoch. Škola im očividne nie je šitá na mieru. Poflakujú sa po výčapoch a to obnáša elektrický gulečník, hracie automaty, alkohol… Alkoholizmus je medzi mladistvými žijúcimi na ulici strašne rozšírený. Spoločne pijú, spoločne sa pri tom dohadujú, čo urobia, a pod vplyvom alkoholu nevedia odhadnúť riziká a nebezpečenstvo. Často ich vlastne chytia kvôli rámusu, ktorý pritom narobia, a kvôli hlasným výrokom, ktoré pred činom alebo po ňom niekto počuje.
Vo väzení je Jeannot už vo svojich pätnástich a pol rokov. Odo dňa narodenia, na dvanástich štvorcových metroch, kde žije s otcom a matkou, v brlohu bez vzduchu a svetla – výhľad z okna zacláňa len sto centimetrov vzdialená stena. Jeannot sa dusí v tej diere, kde spolužitie začína byť čoskoro neznesiteľné, ešte ako dieťa odchádza na ulicu. Prívetivá sa mu zdá len náruč okolitých krčiem; a tak začína piť, najskôr jeden polliter, potom tisíce ďalších, od trinástich a pol rokov. Koľkokrát som ho našiel namol opitého niekde na chodníku alebo pred mojimi dverami, kde sa dovliekol, keď konečne všade zavreli. Vravel mi: „Pivo, to je lacnejšie než nejaká minerálka alebo džús! A potom, mám už po krk tej našej diery na vracanie, a starého s tou jeho opicou každý deň… Keď sa mi podarí pekne sa strieskať, na všetko zabudnem…“
Tvárou v tvár tomu vedomému vraždeniu mladistvých, za ktoré máme čo ďakovať všade vládnucej moci peňazí a tiež všetkým, ktorí zatvárajú oči, namiesto aby ich otvorili, nenachádzam vhodné slová, aby som vyjadril ROZHORČENIE a ZÚFALSTVO, ktoré sa ma zmocnili pri pohľade na tie chlapčenské ruky v putách…
NÁSILIE
Udrel ma zo všetkých síl päsťou do tváre. Rozbil mi pery, vystrekla krv. Ani som sa nepohol, len som sa na neho pozrel. Asi potreboval opäť raz vidieť krv, pretože potom bez slova odišiel. Nikdy predtým som ho nevidel.
Keď už násilie vznikne, nemá žiadne dohováranie, žiadny pokus o urovnanie sporu nádej na úspech. Musíte vypratať priestor i s partiou, ktorá sa rozpŕchne, ako môže, a niekedy, ako vtedy, zinkasovať i nejaký ten úder do tváre ako záverečnú bodku za večerom. Toto človek musí poznať, keď s nimi chce žiť. Musí vedieť, na aký malý popud, ako naraz, bez varovania a úplne neskrotne, v akých rozličných podobách ich násilníctvo prepuká. Násilnícke je celé ich správanie, často provokujú každým krokom. Násilie sa prejavuje slovnými výpadmi a tie môže vyvolať opovrhnutý pohľad okoloidúceho alebo tlačenica v metre. Fyzickým násilím, ktoré ako by im náhle vytrysklo z celého tela, zvyčajne reagujú zo živelného strachu pred dospelou osobou, s ktorou sú práve v kontakte. Násilím tiež protestujú proti spoločnosti, proti všetkému, čo je cítiť prepychom presahujúcim nutné životné potreby.
Tí, ktorí dobre poznajú svet týchto vydedencov, tí vedia. Vedia, že za všetkým ich násilníctvom sa skrývajú celé osudy, nešťastné, niekedy hrôzostrašné detstvo, kde každodenným chlebom bol krik a bitka. Násilníctvu neprepadajú len týrané deti, ale i deti žijúce v stiesnených bytoch na sídliskách, ktoré okolnosti znova a znova vyháňajú na ulicu. Nedávno som v našej štvrti videl desať až dvanásťročných chlapcov ozbrojených kovovými tyčami, ktoré vymontovali z lešenia. Používali ich ako zbrane v nemilosrdnej bitke, ktorú viedli na chodníku za ľahostajnej asistencie celého okolia. Okoloidúci sa im len jednoducho vyhli, aby tiež neutŕžili nejaký ten úder…
V podstate sú hlavným zdrojom násilia peniaze. Sami mladí padajú do ich pasce. Oslňuje ich trblietanie tisícorakého tovaru, ktorý nikdy nemôžu mať. Muky vnucovaného, nepríčetného a nikdy neukojiteľného konzumu sú jednou z najvýznamnejších príčin násilia. Bývanie nedôstojné človeka, nedostatočné mzdy, rozvrátené rodiny, nevyhovujúce školstvo, neexistujúca kvalifikácia vytvárajú celý súbor podmienok, ktoré podnecujú vzburu a rozkvet zločinnosti mládeže.
Samozrejme nemôžeme mladých delikventov zbavovať viny za ich skutočné priestupky. Nepoznám ale nič smutnejšie, nič tak zúfalo bludné, ako je veta, ktorá sa často vyskytuje v ich listoch z väzenia: „Musím splatiť svoj dlh spoločnosti…“ Veď spoločnosť má voči nim tiež nejaké dlhy! Toto tvrdenie je možné doložiť tým, že sa dokážu chovať úplne ináč, ak majú vhodné podmienky.
VäZENIE
Väznice, to sú miesta priepastného stroskotania. Dovnútra vchádzajú mladí ľudia a von vychádzajú dravé šelmy. Mladí trestanci trávia mesiace a roky bez práce, bez lásky. Ako potom môžeme dúfať, že budú lepší, keď vyjdú von? Najhoršia je izolácia, úplný nedostatok kontaktov s vonkajším svetom. Strata slobody pritom znamená ťažkú skúšku osobnosti, okamih, kedy by chlapci naopak potrebovali s niekým komunikovať, cítiť niečiu prítomnosť.
Preto tiež väzňom veľa píšeme. Taký písomný styk môže úžasne prispieť k tomu, aby sa zacelila trhlina, ktorá sa môže stať navždy neprekonateľnou – a písať im môže hocikto. Dôležité sú samozrejme i návštevy. I peňažné poukážky a balíčky. Pokiaľ ide o návštevy, musíme ale vedieť pri všetkom obdive k práci tých, ktorí chodia za väzňami z poverenia alebo z dobrej vôle, že nič nemôže tým za mrežami nahradiť osobné stretnutie s ľuďmi, ktorí ich poznali, s ktorými sa stýkali alebo stretávali v štvrti, kde bývali. Tí mladiství sa bohužiaľ stali vyvrheľmi skôr, než sa dostali do väzenia; už predtým za sebou strhli všetky mosty, alebo tie mosty strhli iní, majú len veľmi úzky okruh vzťahov. I pre nás mimochodom začína skutočný kontakt s grázlikmi, ktorých sme spoznali na ulici, až vo väzení. Pretože nanešťastie až tam majú čas sa zamyslieť, často poprvýkrát v živote. Keď ale nenájdu nikoho, kto by ich spoveď vypočul, upadnú do úplnej beznádeje.
Rozhodujúci okamih nastáva pri prepustení z väzenia. Trestaným bola odopieraná sloboda a alkohol, a tak na oslavu znova začnú piť; potom prídu bitky, polícia… a ďalšie zatknutie. Až veľmi často sa to takto opakovalo i u nás. Preto teraz sami v našom stredisku organizujeme uvítanie. Hneď ako sa niekto z našej partie dostane von, všetci ostatní sa to hneď dozvedia, ako by mali rádiové spojenie, a priletia ako kŕdeľ vrabcov. Pripravíme náramnú žranicu, a samozrejme tiež alkohol – limonádu im dať piť nemôžete; ale hlavne im naplníme žalúdky množstvom jedla, s poriadnymi porciami mäsa. Napchávajú sa ako blázni a rovnako tak hltavo pijú… A nakoniec si zájdeme na zmrzlinu. Príde to trochu draho, ale takáto chvíľa nemôže predsa prebehnúť akoby nič. Ten, kto vychádza z väzenia, dosť skúsil, užil si svoje. Naša malá uvítacia hostina je dobrý spôsob, ako mu vrátiť chuť do života. A ešte musím dodať, že sa už dlho nestalo, aby sa nejaký z našich chlapcov hneď po prepustení znova dostal do väzenia.
ZARADENIE DO SPOLOČNOSTI?
Ľudia sa ma často pýtajú: „Čo chceš vlastne s nimi urobiť? Snažíš sa, aby sa zaradili do spoločnosti?“ Do spoločnosti? A do akej? Do našej mizernej spoločnosti? Aby pekne jazdili do práce, makali, a potom zase domov, vyspať sa, a tak stále dokola a nič viac? I keby som to chcel, oni to neprijmú. Svoju slobodu si uhájili, na rozdiel od nás. My sa zmierujeme s prácou, ktorá nás nebaví, pristupujeme na spôsob života, ktorý nás nebaví, a nadávame od rána do večera… To oni odmietajú. Radšej žijú na okraji spoločnosti, ale naplno. Sú odkázaní sami na seba, musia si sami so všetkým poradiť, a tak si žijú nespútane, nechávajú sa voľne unášať prúdom udalostí. Majú dosť barbarské návyky, nevedia sa „slušne chovať pri jedle“, zdajú sa byť hrozne hrubí. Ale zároveň sa v ich prejavoch stretnete s úžasnou, inak tak vzácnou bezprostrednosťou a naozajstnosťou. Nepoznajú naše neprirodzené, stereotypné postoje. Sú slobodní.
To je to hlavné, odtiaľ musíme vychádzať. „Zaradenie do spoločnosti“ neprichádza do úvahy. Oni si musia vybrať, čo chcú. Pokiaľ to chcú. Raz večer sa ozval telefón: „Som na stanici. Spoznáš ma: mám tmavé okuliare a klobúk.“ Šiel som tam a spoznal som chalana, s ktorým som pred niekoľkými rokmi bol vo veľmi dobrých vzťahoch, dva alebo tri mesiace strávil v našom stredisku. Povedal mi: „Hľadajú ma, preto sa schovávam. Ale chcel som ťa vidieť. Hlavne, že mi to urobí radosť, ale tiež ti chcem povedať, že už bolo neskoro, keď som ťa stretol; zase už kradnem, ale nechávam už na pokoji staré babky, idem rovno na banky.“ Pripadlo mi, že to je podivuhodný mravný pokrok… Ale rešpektoval som vtedy jeho život. A to bolo veľmi dôležité.
PRÁZDNINY
„Už máme po krk tých sobôt a nedieľ tu. Nemohol by si nás už raz vziať niekam von?“ A tak sme začali vyrážať von v našom nákladiaku. Jeden z prvých výletov nás vtedy na jar doviedol do Deauville. Bola to dobrodružná výprava! Nemôžem sa nijako tajiť tým, že naša tlupa na svojich cestách nutne budí trochu rozruchu. Zašiel som do obchodu pre trochu syra a salámy; nemal som veľa peňazí, úzkostlivo som počítal výdavky… Keď som sa vrátil k nášmu vozidlu, bolo plné jedla: zatiaľ čo som platil majiteľke obchodu, každý sa postaral o nejakú tú zásobičku… Potom som šiel kúpiť noviny: chalani hurá, a pritiahli kopu pornografie, časopis pre motoristov a podobné skvosty, všetko, čo im prišlo pod ruku. Časopisy som vyhádzal, veci k jedlu sme spotrebovali. Vynadal som im, ani nie tak, aby som im kázal o morálke, ale skôr asi takto: „Sme tu spolu; keď budete takto pokračovať, dostaneme sa všade do problémov“. Toto predsa len aspoň trochu chápu.
Potom sú tu tiež športy. Prevádzame hlavne tie bojovné, ktoré ventilujú agresivitu, napríklad motokros. A hudba. Raz za mnou prišiel jeden chalan: „Počúvaj, no… kamaráti sú už druhýkrát v base…“ – „A prečo?“ – „No, potiahli niečo, aby si mohli urobiť kapelu…“ A tak keď sa dostali von, čakal som na nich a dal som im pár bicích; ľudia z našej štvrti im zaplatili zosilňovač; a chlapci začali pekne tvrdo makať a na zbytok si zarobili. Chodili sme tiež lyžovať. Väčšina z nich nikdy predtým nevidela ani hory, ani sneh. Jeden z najotrlejších v skupine, pätnásťročný chalan, sa vtedy prvýkrát dostal von z Paríža. Vtedy mi povedal: „Vieš, keď človek vidí toto, už nemôže zostať rovnaký ako predtým…“ Každý má nárok na prírodu, na ticho, na prázdniny.
V júli 1972 sme zakúpili ovčín v hornatej časti Provence. Leží vo výške 852 metrov a vo vzdialenosti 880 kilometrov od Paríža. Stavba bola tak prežratá červotočom, že stačilo kýchnuť a okenice sa samé od seba otvorili. Jeden z našich borcov sa v Paríži vyznačoval tým, že každé dvere rozrážal kopnutím; tu dvere úplne chýbali a to ho privádzalo do zúrivosti. Zostal v Provence štvrť roku, a keď som tam potom opäť prišiel, povedal mi: „Len sa pozri na tie svinské dvere, čo som vyrobil, a daj si pozor, nech sa ich nohami ani nedotkneš!“ Boli tam mreže, dali sme ich preč, u kadekoho to vyvolávalo zlé spomienky. Vyčistili sme studňu: už tri generácie tam nikto nežil, a tak sme museli vyťahať za tri generácie svinstva, aby sme sa dostali k vode. No, rodeným Parížanom to pripadalo ako dosť smradľavá práca. Jacky tu robí pokrývača a stará sa o strechu. Mali ste vidieť tých parížskych flákačov pri práci, ako dokážu tvrdo zabrať, keď im ide o spoločnú vec.
Do najbližšej dediny to máme dva kilometre a to prispieva ku kľudu. Zo začiatku sa k nám samozrejme miestni ľudia chovali strašne nedôverčivo. Potom raz v lete prišli veľké búrky a celá naša skupina sa prihrnula na pomoc pri zvážaní úrody. Potom zase ochorel pekár a dvaja naši chlapci tri týždne chodili pripravovať cesto na chlieb – deň čo deň o druhej ráno! Na takéto prejavy dobrej vôle sa nezabúda. Tak sme nadviazali so sedliakmi celkom dobré vzťahy.
Na našom malom statku chováme dosť veľa zvierat. V prvom rade je to šesť psov, orieškov. A potom sme mali kozu Biquette, ktorá nám vrhla tri kozliatka; dnes už je po smrti, vtedy pre nás bola trochu ako talizman, chodila všade za nami. Dlhodobo tu býva mladý pár. Stretol som ich v roku 1971 na cestách po Maroku. Spolu nemajú ani štyridsať štyri rokov. Michel zvládne každú prácu, a dokonca dokáže poriadne niekoho zrovnať, keď je to potrebné. Annie je taká stálica, pozorná, tichá, vnímavá… A výborne varí.
„My nie sme žiadni dedinskí ľudia, ale človeku to robí strašne dobre, keď sa tu cíti ako niekto úplne nový“, povedal mi Johny a búchal sa pri tom celou silou do hrudníka. „Úplne nový“ znamená asi toto:
Konečne sa môžem zamyslieť, teraz keď režem túto mizernú dosku,
ďaleko od podozrivých indivíduí, čo si vymýšľajú nebezpečné fígle,
ďaleko od krčiem, kde sa až do troch hodín ráno čapuje deckám ako sme my,
ďaleko od policajtov, čo sú nám stále v pätách, pretože im ideme na nervy,
ďaleko od ľudí, čo sa na nás pozerajú ako na divú zver, takže mám tisíc chutí poriadne si ich podať,
ďaleko od otca a mamy, čo sa vracajú domov v noci s revom, a riadne to z nich smrdí,
ďaleko od skurvenej spoločnosti, čo sa mi z nej dvíha žalúdok a naskakuje husia koža,
ďaleko od všetkých ľudí, čo sa o nás jeden deň starajú a hneď deň nato nás nechajú padnúť ako šupku z banánu,
ďaleko od peňazí, ktoré obiehajú a rozmnožujú sa stále v rovnakých vreckách,
ďaleko od miesta, kde na dvanástich štvorcových metroch už šestnásť rokov žijeme štyria…
O PRÁCI
Sedemročná skúsenosť ma poučila, že títo chlapci, keď začnú pracovať, skoro vždy si nájdu nejaké „potulné remeslo“. Živia sa ako šoféri dodávok alebo diaľkových kamiónov, ako poslíčkovia… V Paríži často vyhľadávajú miesta poslíčkov. Je to práca únavná, v pouličnom hluku a ruchu im hrozia nehody, ale im sa to páči. Stále jazdia z miesta na miesto, a potom, ich vozidlo, motorový bicykel, im dodáva určitý pocit sily a slobody. Červená, stáť, to na nich neplatí, mesto patrí im… A hlavne nie sú na nikom závislí (alebo si to aspoň myslia): Nestojí nad nimi nejaký šéf alebo majster, môžu si deň zorganizovať podľa seba. Nedokážu sa prispôsobiť jednotvárnej, stále rovnakej a zle platenej práci. Hlavne ale neznášajú nadriadených, dohľad, príkazy. Nepoznajú nikdy presne svoje práva, nemajú ani tušenie o pracovných zákonoch a predpisoch. Strašne ľahko sa nechajú napáliť. Keď majú pocit, že ich niekto podfúkol, hneď na neho idú päsťou, rozflákajú mu auto alebo niečo podobné. Len veľmi ťažko im vysvetlíte, že to nie je vždy najlepší spôsob, ako veci vyriešiť.
Pomáham im pri hľadaní práce a zo začiatku som pri tom zasahoval osobne ako kňaz. A tak som z úst šéfov počúval: „Ale akože nie, otče, len mi to svoje chlapča priveďte!“ Občas došlo k prekvapivým situáciám. Raz som telefonoval kvôli práci nejakému majiteľovi reštaurácie: „Samozrejme, otče, len príďte!“ Dorazil som tam na svojej päťstovke a postavil ju pri chodníku. Vtom sa tam objaví chlapík v náramnom fáre a kývne na mňa, aby som mu urobil miesto. V kľude vyhoviem, dám Hondu na chodník a idem dovnútra. Pýtam sa na majiteľa a počujem za sebou: „A čože chceš od šéfa?“ Bol to ten chlap s fárom. A ja: „Je to kvôli práci.“ On na to: „Ľudí ako si ty my tu nepotrebujeme.“ To ma poriadne dopálilo, a tak som odsekol: „Vôbec sa mi nepáčiš, k tebe by som sa do hostinca najesť nešiel.“ A potom som mu povedal, že otec Gilbert som ja. Chvíľu som si myslel, že ho raní mŕtvica.
Inokedy som zase šiel do továrne s nejakým chlapcom. Mal dvadsaťpäť a mal za sebou pár rokov v base. Vôbec nepôsobil zle, oblek, na krátko ostrihaný; vedľa neho ja v koženej bunde, vlasy po ramená. Šéf nás nechal dlho čakať, a keď potom prišiel, vrhol sa k môjmu kamarátovi: „Prepáčte, dôstojný otče…“ Tak ho upozornil: „Nie, farár je ten vedľa.“ Vtedy ten človek mohol puknúť smiechom, všetko dobre dopadlo a to miesto sme dostali.
Pokiaľ ide o minulosť našich ovečiek, nájdu sa zamestnávatelia, ktorý mi povedia: „Kašlem na to, že má nejaký ten záznam, vezmem ho.“ Ale to sa nestáva často. Niektorí mi naopak vyčítajú: „Vy ste ma na to neupozornili, oklamali ste ma.“ Najlepšie sa vec so zamestnávateľom rieši vtedy, keď môžeme bez obáv vysvetliť, v prítomnosti dotyčného chlapca a s jeho súhlasom, čo všetko sa mu prihodilo. A mali by to tiež vedieť ostatní zamestnanci, čo nie je vždycky možné. Potom je na tom chlapcovi, aby si s tým poradil sám. Neznášam však odrodu kresťanských zamestnávateľov, čo sa mi nehanbia oznámiť: „Mne do toho nič nie je, či ten mládenec má alebo nemá nejaké problémy; čo u nás platí, je výkon.“
Okrem zamestnania je pre mladého človeka práve prepusteného z basy dôležitá tiež strecha nad hlavou. Často sa ich niekoľko pokúša nájsť spoločné bývanie. I tu sa znovu prejavuje význam partie. To je ich skutočná rodina. A potom sa niektorý z nich zoznámi s dievčaťom a komunita sa rozpadá. Mať naozaj rád nejaké dievča pre nich znamená niečo úžasné. U dievčat, ktoré mali predtým, šlo predsa s prepáčením len o to pohlavie. Partia je výlučne mužské spoločenstvo, dievčatá tam majú cenu len ako objekt pohlavného pudu, ako „kanály na spermie“, ako sami hovoria. Prvé skúsenosti často urobili v skupine pri hromadnom znásilnení. Zíde sa ich päť alebo viac, dievča opijú, a potom sa na nej všetci vystriedajú. Alebo niektorý z nich ponúkne svoje dievča kamarátom darom, ako zvrchované knieža. Dievčaťom pritom hlboko pohŕdajú, vidia nej jednoducho len štetku… Od chvíle, keď nejaký chlapec objaví sám seba, pretože ho niekto počúva, rešpektuje ho, cení si ho, mení sa jeho postoj k ostatným, a predovšetkým k ženám. „Si to ty, kvôli komu už neznásilňujem dievčatá; pretože ma poznáš, mal si o mňa záujem, a ja som si uvedomil, že dievčatá sú ľudia ako ja.“ Toto mi povedal jeden z nich.
Keď má takýto mladík rád nejaké dievča, žijú spolu, samozrejme. Pre partnerku to nie je vždycky ľahké. Pretože on má za sebou kus veľmi osamelého, veľmi tvrdého života. A potom sú tu stále kamaráti. Pre ženu je často veľmi ťažké sa s tým vyrovnať. Prihrnú sa k nim domov v najnemožnejšiu dobu, správajú sa tam ako domáci páni a pre jej partnera ide všetko ostatné nabok. Preto sa tiež väčšina z nich žení s dievčatami z rovnakého prostredia. Skôr u nich nájdu pochopenie. A svadby. Chlapci ma vždycky prosia, aby som ich oddal v kostole. Nejde to len tak, predovšetkým to znamená doklady, jednanie na úradoch, všelijaké šetrenia… V obyčajnej farnosti by sa tým ťažko prekúsali. Ja ich ale oddám vždy, keď je to možné, keď aspoň jeden z nich je pokrstený. Dobre totiž cítim, že to nežiadajú len preto, aby mi urobili radosť, alebo ako formalitu, ale v mene priateľstva, ktoré nás roky spájalo. A tiež to pre nich má väčšiu cenu než svadba na radnici, tá je len niečo úradné, studené, suché, narýchlo odbité… Obrad v kostole je vážna, významná záležitosť, má väčšiu váhu, zhodnocuje ich zväzok. A pretože oni nikdy nemali v očiach nikoho žiadnu hodnotu… A na každú takúto svadbu prídu všetci ostatní kamaráti, celá banda, ich celé spoločenstvo.
VYCHOVÁVATEĽ A KŇAZ
Zdá sa mi, že nás naši grázlici považujú predovšetkým za ľudské bytosti, ktoré žijú s inými ľudskými bytosťami. Sme predovšetkým tí, ktorí ich počúvajú. A to prví muži a ženy, s ktorými sa stretávajú ako človek s človekom, s ktorými môžu slobodne diskutovať a ktorým môžu všetko povedať. Dôležitá je naša stála prítomnosť. Vyžaduje to byť stále k dispozícii. Hlavnou našou činnosťou je obchádzať ulice, neúnavne sa túlať všade, kde oni sa túlajú, aby sme prekonali vzájomnú nedôveru a zvykli si na seba. Chodiť a túlať sa po uliciach, po určitom okruhu ulíc, po výčapoch a krčmách, obchádzať teplé zákutia, kde sa schádzajú, žiť s nimi.
„A akú úlohu v tom všetkom hrá kňaz?“ pýtajú sa ma často ľudia. Je to podľa mňa najhorší spôsob, ako formulovať podobnú otázku. Nemáme sa pýtať: „Kto som ja, kto sme my, kresťania alebo kňazi, stratení v priestore obrovského mesta, uprostred mladých ľudí, ktorí sa ocitli na ulici?“ Ale práve naopak: „Kto sú tí mladí? Čo prežívajú, po čom túžia? Čo nám ich osudy pomáhajú odhaliť?“
Boh vôbec nepatrí do okruhu ich starostí: „Nič také nemôže existovať! – Boh, ktorý človeka miluje, nenechaj sa vysmiať! – O tom tvojom pánbožkovi, o tom Bohu Otcovi, nechcem vôbec ani počuť, na mňa sa vykašlal môj vlastný otec, pochop!…“ Bohužiaľ áno, chápem. A na ulici to vidím denne. Pokiaľ človek nikdy v živote nebol milovaný skutočnou, nezištnou láskou, nemôže poznať Boha.
„Miluješ sa niekedy so ženskou?“ Keď sa začnú pýtať na môj kňazský stav, prichádza táto otázka zakaždým ako prvá. Nedokážu pochopiť, že by muž žil bez pohlavného styku. Odpovedám, že mi Cirkev uložila celibát a že ja som to prijal. Mám trpezlivosť, ale keď v otázkach zachádzajú príliš ďaleko, poviem rázne: „Tak pozri, ty sa vyznáš v tom, ako sa rôznymi spôsobmi vyspať s dievčaťom, ale ja žijem ináč; ja tvoj spôsob života rešpektujem a prosím ťa, aby si ty zase rešpektoval môj.“ A tým to končí. Stáva sa, že mi nejaký nový prírastok položí tú otázku v prítomnosti niektorého zo starých mazákov a že namiesto mňa odpovie práve on: „Sú tri hodiny ráno, Guy ťa počúva a ty ho takto otravuješ. Rozhodol sa sám, že tak chce žiť, a to kvôli tebe, kámo, a kvôli množstvu takých chalanov. Tak s tým daj pokoj!“ Myslím, že môj celibát nedokáže nikdy nikto obhájiť tak dobre ako tí, pre ktorých a medzi ktorými v ňom žijem.
Zistil som, že mladí ľudia žijúci na ulici veľmi citlivo vnímajú všetko, čo svedčí o skutočnej vernosti. Skoro všetkým sa dostalo v živote tak málo lásky, a preto hľadajú vo svojom okolí ľudí, ktorí sa majú radi, ktorí sa neboja vložiť všetko do vernosti danému slovu. Raz večer, keď som sa vracal domov po úmornom dni, zasiahla ma ako blesk úvaha jedného z mojich chlapcov: „To si ale mal šťastie, keď si takto mohol celý svoj život vsadiť na jednu kartu, na službu niekomu.“ Meno toho „Niekoho“ ten chlapec nedokázal povedať, ale jeho existenciu tušil prostredníctvom jedného života, ktorý sa vydal a obetoval.
Tak či tak, pre mojich kamarátov je záležitosť jednoduchá: Cirkev, to sú predovšetkým kostolné pokladničky, ktoré sa dajú vykrádať. K tomu by som mal dodať, že krízu Cirkvi hodnotia z trochu zvláštneho hľadiska: „Keď som naposledy vybral pokladničku svätého Jozefa, našiel som tam len dvadsať centimov! Tá cirkev má ale naozaj mizerný kurz…“ Pre nich Cirkev, to sú predovšetkým farári a sestričky. Veď vec je predsa úplne jasná: Cirkev je bohatá a stojí na strane bohatých. Dôkazom je skutočnosť, že farári im stále dávajú peniaze. Je to pritom to najhoršie, čo môžete urobiť: almužna podnecuje k žobraniu, podporuje ho, sťahuje tie deti ešte hlbšie. Evanjelium hovorí o rozdeľovaní sa, nie o almužne.
Často, keď kážem v kostole, si ma niektorí z môjho stádočka prídu vypočuť. „V kostole nikdy neuvidíš ľudí, čo sú úplne na dne,“ asi v takomto duchu potom vyznievajú ich komentáre. A často prichádza ďalšia poznámka: „Ľudia sa tam na nás pozerajú ako na divoké zvieratá.“ Raz v nedeľu si jeden z nich sadol vedľa staršej panej, a tá rýchlo vzala kabelku a pritisla si ju pevne k sebe. „Neboj, babi, neprišiel som ti šlohnúť tvoje prachy, prišiel som si vypočuť farára, je to môj kamoš!“ Na babičku to zapôsobilo tak presvedčivo, že mu pri pozdravení pokoja sama podala ruku. Po tom, ako sa pred chvíľou zoznámili, chlapca jej gesto riadne vyviedlo z miery.
Niekoľkokrát som využil príležitosť a slávil eucharistiu pri našom spoločnom víkendovom pobyte mimo Paríža. Myslel som si, že je lepšie chváliť Pána niekde v nejakej obyčajnej miestnosti, než aby sa chlapci prihrnuli do kostola v dedine a vyvolali tam rozruch. Pri takýchto príležitostiach sa so mnou zhromaždia okolo stola a podľa mňa sa naozaj sústredia k modlitbe. Najskôr zavládne naozajstné ticho a potom, po evanjeliu, dôjde na obzvlášť kvetnaté komentáre, ktoré sa ozývajú hlavne v súvislosti s Máriou Magdalénou a s milosrdným Samaritánom. Keď som k nim raz prichádzal po takejto „omši“, počul som, ako jeden hovorí druhému: „Po tomto sa cítim ako úplne čistý, úplne znovuzrodený.“ Nikdy nezabudnem na ten nezopakovateľný prízvuk pravdy v hlase chlapca, ktorý ma vtedy poučil, ako veľa toho tie „deti“ chápu…
Je to tak, len ľudia, ktorí sa v každodennom živote naozaj delia s inými, vedia úplne prirodzene, čo je eucharistia: Zdieľaná Láska. Koľkokrát len som počul z úst niektorého z tých, ktorí žijú v našej spoločnosti ako vyvrheli a topia sa vo vlastnej biede: „Guy, urob niečo pre tamtoho chalana, je vo väčšom srabe ako ja…“ Len chudobní sa dokážu naozaj podeliť. Len oni budú môcť raz pristúpiť k večnej eucharistii. My, majetní tejto zeme, sme sa zmocnili Kristových posolstiev a konzumujeme ich v pokrivenej podobe. Sme spokojní a kľudní tvárou v tvár tým, ktorí hladujú po spravodlivosti a láske, ale oni zostávajú za našimi dverami.
Som kňazom uprostred nich, s nimi, kňazom bez vlastnej kresťanskej obce, ale Cirkev ma posiela, jednám v jej mene a v spojení s ňou. Mnohému okolo seba pravdaže vravím nie. Nebojím sa v niečom omočiť, keď to je nutné, som kňaz zástupu, ktorý žiadneho kňaza neočakáva, chcem byť spolu so svojimi spolupracovníkmi svedkom spravodlivosti a lásky. A to so všetkými ľuďmi dobrej vôle, ktorí pochopili, že tí mladí ľudia, ktorých sme odvrhli, potrebujú, aby na nich spočinul pohľad naozajstného brata, aby mohli žiť vzpriamene a slobodne. Takto v samom srdci cirkvi vidím svoje kňazstvo.
SMRŤ A VZMŔTVYCHVSTANIE
Niekoľkokrát som zo súdu odchádzal s pocitom veľkej hanby. Najmä raz, kedy v súdnej sieni prokurátorka bez rozpakov povedala sedemnásťročnému chlapcovi, zrejme nadrogovanému vo väzení pred zahájením procesu: „Ste úbožiak. Váš otec bol alkoholik a vaša matka prostitútka. Zmôžete sa len na úbožiacke vlámačky. Žiadam najvyšší možný trest.“ Dostala ho. Chudáka chlapca to snáď ani neprekvapilo. Určite bol presvedčený, že prokurátorka má pravdu. Nemohla ho pripraviť o nádej, keď on sám už dlho žiadnu nádej neprechovával. Vo vlastných očiach nemal žiadnu cenu, ona mu to len potvrdila. Ja som si pomyslel – je to príšera nehodná povolania, ktoré vykonáva.
Obhajoba je často úplne formálna. Súdom ustanovený advokát nevie nič alebo skoro nič o tom, koho má obhajovať. Môže vždycky poukázať na nešťastné detstvo klienta – skoro vo všetkých prípadoch to bude zodpovedať pravde. Príčiny jeho trestných činov bijú do očí! Sú tak zrejmé, že im súd privykol a neberie ich na vedomie. Mašinéria pracuje neúprosne, aplikuje zákon bez štipky predstavivosti alebo citu. Mladí previnilci sú väčšinou súdení podľa vlastnej minulosti. Sami hovoria, že sú „čierni“, keď už majú nejaký trest za sebou. Pred súdom má táto okolnosť veľkú váhu. Predseda tribunálu to často ešte zdôrazní tým, že okázalým gestom pozdvihne smerom hore ťažký zväzok spisov ako zdrvujúcu zbraň proti obžalovanému… Ten pochopí, že sa už pevne nachádza vo svojej prehre bez možnosti úniku. Ale tu môžeme zasiahnuť my. A niekedy im dokonca otvoriť bránu. Bránu nádeje.
Pri jednom procese ma obhajkyňa predvolala, aby som svedčil o povesti a správaní obžalovaného. Predseda súdu najskôr dramaticky vzal spis a chvíľu ho podržal vo výške, aby všetci videli, aký je obsiahly. Potom sa pustil do dlhého vypočítavania predchádzajúcich priestupkov obvineného. Potom prišiel rad na mňa: „Pán predseda, zabudli ste sa zmieniť o roku 1972…“ Predseda nepochopí narážku, a tak vysvetľujem: „V tom roku je vo vašom spise medzera. Vtedy totiž Michel odišiel do Provence a pracoval tam na oprave starej stavby v troskách. Celý rok drel do roztrhania tela, v dedine ho mali ľudia veľmi radi, nadviazal tam veľa priateľských vzťahov. Bol to pre neho rok nádeje, kedy uveril, že sa z toho môže dostať, že môže nájsť sebadôveru, že môže v niečom tvorivom zmerať svoje sily s inými mladými ľuďmi. Po návrate do Paríža bohužiaľ došlo k recidíve. Ale on sa na to miesto chce vrátiť. Čakáme tam na neho, aby sme mu znovu pomohli.“ Súd vsadil na prísľub nádeje. Odmietol vyniesť rozsudok výhradne len na základe minulosti.
Ale čo tí ostatní, všetci ostatní, ktorí nemajú nikoho, kto by sa ich ujal?
Minulý rok pred Vianocami ma jeden z mojich chlapcov poprosil, aby som mu vysvetlil význam blížiacich sa sviatkov: „Jasličky a to všetko okolo, čo to vlastne je?“ Hľadal som slová, aby ma pochopil: „Vieš, Panna Mária bola ako tuláčka; chodila po uliciach a všade pred ňou zatvárali dvere. Už nemohla ďalej, šla si ľahnúť do jedného chlieva pre dobytok, bolo to jediné miesto, odkiaľ ju nikto nevyháňal. Tam sa jej narodil syn Ježiš. Namiesto do postele ho položila do jaslí. Pre nás kresťanov je to Syn Boží.“ Bol prekvapený, že sa tak významná osobnosť mohla narodiť za takých okolností, a naliehal ďalej. Tak som svoju výpoveď upresnil: „Tým, že sa narodil ako posledný z posledných, sa chcel Ježiš podobať poslednému z ľudí, aby dal najavo všetkým zavrhovaným, že je predovšetkým ich bratom.“ Na chvíľu sa zamyslel a potom vybuchol: „Tak vy ste nám teda ukradli Vianoce!“
Na štrkovom železničnom násype leží telo roztrhané na kusy. Telo patrilo Rašídovi, mal pätnásť rokov. Vyskočil z rýchliku, bez svedkov, bez hluku. Pretože v pätnástich rokoch mal už za sebou pobyt v ôsmych rôznych výchovných ústavoch s nariadenou starostlivosťou. Pretože v trinásť a pol rokoch spoznal väzenie, a väznice v mestečku Loos na severe Francúzska práve neoplývajú láskavosťou. Pretože matka, Francúzska, ho opustila, keď mal tri roky, a nikdy potom už o nej nepočul. Pretože otca, Alžírčana, už pred rokmi vypovedali z našej zeme… Taký úbohý drobček, vecička stratená medzi koľajami… A predsa si v okolí mestečka Roubaix všetci pamätajú na jeho šibalský, jemný úsmev a na zvonivý smiech. Ešte ho počujem, ako mi týždeň pred smrťou v telefóne hovorí, že už toho má po krk počúvať stále len: „Ťahaj domov, do Afriky! Tu nemáš čo pohľadávať!“ On a jeho brat Džaud chceli ísť do Alžírska navštíviť otca. Rašíd po tom tak túžil, že utiekol z výchovného ústavu a vyhľadal brata v Roubaix. Potom odišiel do Paríža a chcel sa so mnou stretnúť, ale nedal mi to dopredu vedieť. Moju adresu mal zastrčenú v krabičke zápaliek. Našla ho v noci kúsok od môjho bytu hliadka polície pre neplnoletých. A potom zelený anton, výsluchy. Prišiel si preňho vychovávateľ, aby ho odviezol späť do basy. Po sto kilometroch jazdy vlakom sa Rašíd vypýtal na záchod a nevrátil sa… Trochu sa po ňom poobzerali po vagóne, samozrejme si všimli otvorené dvere, ale nikto sa nijako zvlášť nevzrušoval… Nakoniec ho našli na násype… Na Rašídovej tvári sa v smrti objavila podoba nakreslená pre večnosť. Zmizli malé zošikmené oči nad smejúcimi sa ústami, zmizli kradmé a tajnostkárske pohľady. Zostala tvár. Ešte poznateľná. Tvár bytosti, ktorú už nikdy nikto nebude môcť pomenovať „arabskou chamraďou, čiernou hubou“. Na pádom zmrzačenom tele zmizli stopy posledných nedávnych rán remeňom. Prečo ale vôbec počúvať dieťa, ktoré nemá ani otca, ani matku, keď sa sťažuje na bitky? Rašíd, Rašíd, už ti nebudú hovoriť: „Vypadni, zmizni! Tu pre teba nie je miesto!“ Vybral si si v pätnástich rokoch svoje pravé miesto, miesto, kde sú vítaní chudobní podľa úmyslu Božieho srdca.
GANGSTER A VAGABUND
Každý deň o tretej po polnoci chodím hodiť do schránky napísané listy a za mnou v pätách bežia moji dvaja psi, Gangster a Vagabund. Presne o desiatej mi začína pracovný deň. Každé ráno vyzerá trochu ináč. Do pohotovostného strediska, kde už sú so mnou tiež moji traja spolupracovníci, sa začínajú trúsiť naši mladí. Prichádzajú jednak kvôli práci: celé hodiny, deň čo deň pozorne preberáme rubriku voľných pracovných miest. Hlavne sa ale hovorí, pretože oni k nám vlastne chodia predovšetkým z tohto dôvodu. Väčšina z nich spala niekde vonku, po pivniciach alebo v blízkosti teplovodov okolitých domov, a tak nikdy nepohrdnú hrnčekom horúcej kávy; každý sa pochváli komfortom svojho núdzového prístrešia a povie pár slov o tom, ako práve žije: o strachu zo súdu, ktorý sa blíži, o úzkosti z rodinnej nezhody, o tom, že ho vyhnali z domu… Od nás očakávajú, že im „poslúžime ako vŕby“, že budeme počúvať. Väčšinou nemá zmysel do rozhovoru zasahovať. Cítime, akú dôležitú úlohu v ich živote hrá tá neveľká miestnosť, kde môžu všetko vyrozprávať pred pozornými, nevtieravými a dôveryhodnými svedkami. Nestačí pravdaže vypočuť toto nepriame volanie o pomoc, musíme z neho vyjsť pri ďalšej práci pre budúcnosť, ktorú sa spolu s nimi a podľa ich schopností pokúsime pripraviť.
O druhej nás víta malá lacná arabská krčma, kde sa schádza celý náš tím. Často tam zájdu i chlapci čerstvo prepustení z väzenia i ďalší chlapci z našej štvrte a nejaký ten kamarát, ktorý práve ide okolo. Malinká krčma predstavuje pevný bod, kde nás každý môže nájsť. Myslíme si, že náš národík bezprizorných potrebuje našu stálu, spoľahlivú prítomnosť a že sa nesmieme rozptyľovať po rôznych kútoch. Popoludní si my štyria rozdelíme úlohy. Niekto sa má na žiadosť jedného z našich chlapcov spojiť s nejakým zamestnávateľom; iný chlapec prosil, aby s ním niekto šiel na súd; s iným sa zase treba ísť pozrieť na byt, ktorý si chce prenajať s kamarátmi, čo je neodkladné a bez výnimiek užitočné, pretože mať bývanie znamená prvý krok k samostatnosti a k nájdeniu pevnej pôdy pod nohami. Potom sú tu návštevy väzňov. V miestnosti strediska máme na dobre viditeľnom mieste nástenku, kam chlapci zapisujú adresy zavretých kamarátov. Často im píšu, občas medzi sebou vyberú nejaké peniaze a pošlú im ich. Také kontakty sú pre tých za mrežami dôležité. Na návštevu do väzenia ideme častokrát nákladiakom; chlapci samozrejme nemajú právo ísť dovnútra, zostávajú pred bránou, ale čakajú tu len pár metrov od steny a ten vnútri to dobre vie…
„Vieš, každé ráno to beriem tvojou ulicou okolo domu číslo 46; dobre viem, že spíš, ale robí mi to dobre takto cestou do práce…“ Táto poznámka chlapca, ktorý si na motorovom bicykli každý deň zachádzal o dobrý kilometer, len aby prešiel popod moje okná, priamo symbolicky vyjadruje, čo pre nich znamená niečia stála pozornosť. Nie, vôbec si nezaslúžim, aby ma ukazovali ako sviatosť, jednoducho len bývam už šesť rokov v čísle 46 v ulici Riquet. Mám tam malinký kumbál, osem metrov štvorcových, s matracom na zemi, so stolom a so stenami obloženými knihami a fasciklami s lajstrami. Najskôr som mal v úmysle nájsť si garsónku niekde ďaleko od miesta, kde pracujem, aby som mal kde spať a odpočívať. Ale pre kľud a oddych má Cirkev v blízkom okolí Paríža dosť vhodných zariadení. Navyše, a predovšetkým, som si uvedomil, že mladým ľuďom odkázaným na ulicu ide o tak veľa, že ani my sa nemôžeme angažovať len čiastočne. Nie je samozrejme každému dané viesť takýto spôsob života; kto sa ale chce tejto skupine populácie priblížiť, musí žiť v strede ich žitia.
Človek pravdaže musí nutne občas vysadiť, aby si uchoval duševnú rovnováhu, pretože to je v našej profesii prvý bezpodmienečný príkaz. Taký spôsob života na nás totiž kladie tvrdé požiadavky. Často u mňa dočasne bývajú dvaja-traja chlapci, čo sa dostali do veľkých problémov, či už napríklad v súvislosti s nejakým vlámaním, alebo na úteku z basy. Dokiaľ sa nájde riešenie, potrebujú pár nocí niekde prespať. A tak sa v čísle 46 zaviedol určitý poriadok života v spoločenstve s nepísanými náročnými a podnetnými pravidlami. Okrem iného ma to donútilo niekoľkokrát do roka dezinfikovať byt… A tiež som dvakrát dostal svrab. Keby naši biskupi mali častejšie príležitosť nakaziť sa svrabom, aká vôňa by obklopila celú Cirkev…
Ale vráťme sa ku psom. Patria neoddeliteľne k nám. Vagabund je štvorročný šikovný a čulý kríženec s krátkymi nohami. Ročný Gangster, nádherný osemdesiatkilový leonberg s hrdzavou srsťou, vyzerá ako šelma a pohybuje sa s dôstojnosťou penziovaného slona. Obaja vynikajú veľkou oddanosťou. Mám ich stále pri sebe; keď za mnou príde do strediska niektorý chlapec s prepadnutou tvárou a prázdnymi očami, vyčerpaný nekonečným blúdením po uliciach, a vidí, že mám prácu, sadne si niekam do kúta a už je uňho Vagabund, akoby ho čakal, nechá sa hladiť, ľahne si mu k nohám. Chlapec nedá nič najavo, ale nikdy na takéto privítanie nezabudne. Často vravím, že mám „evanjeliových“ psov, dávajú pudovo prednosť tomu, kto potrebuje trochu nežnosti.
Keď ale Vagabund a Gangster zostávajú dlhšie než obvykle pri okne s ňufákmi pritlačenými ku sklu, uvedomím si, že vzduch, ktorý všetci traja dýchame, obsahuje už veľmi málo kyslíku – bývam totiž na križovatke piatich ulíc. Potom zoberiem batoh na chrbát a odídem do kláštora v Avone. Chodím a behám celé hodiny po prekrásnom lese vo Fontainebleau; Vagabund pritom presliedi kadejaké kríčky a Gangster mi kráča tesne s pätách. Vraciam sa tam už sedem rokov zakaždým do rovnakej cely, kde môžem spať, čítať a písať. Hlavne ma tam ženie túžba po dôvernejšom stretnutí s tým, kto ma nikdy neopúšťa, s Ježišom Kristom.
MODLITBA
Pane, keď sa pozerám na tých mladých, o ktorých sa starám, som takisto vedľa ako oni.
Ale keď sa pozerám na teba, potom tvoja sila vo mne pôsobí, že nadvihnem i hory.
Pane, oni sa na teba nedokážu obracať. Sprav potom, nech s tebou o nich stále hovorím.
Keď ich budem mať dosť rád, oni jedného dňa objavia, že už nepotrebujú mňa, ale teba.
Pane, ty máš tvár všetkých väzňov na svete.
Prečo potom, ako vojdem do väzenia, mám strach,
a keď odtiaľ odchádzam, zmocňuje sa ma naraz taký vrúcny pocit?
To ma zahrialo tvoje srdce – ešte viac než tvoja tvár.
Pane, to je vždy ťažká skúška, stisnúť ruku zabijákovi alebo násilníkovi.
Keď prejde okamih, kedy si pripomínam, že táto ruka zmarila život alebo poškvrnila telo a dušu,
potom už stískam tvoju ruku.
Daj, nech si pripomeniem ich srdce. Nie ich činy. A bude po zmätku.
Pane, oni už nemajú nádej.
Sprav, nech nádej, ktorú mi pre nich dávaš, prejde jedného dňa na nich.
Oni ju potom vyčítajú z môjho pohľadu.
Pane, ty si ma vhnal do zdanlivo nesplniteľného životného poslania, a to preto, že si pánom nemožného.
Daj, nech na to nikdy nezabúdam.
Pretože i toto si na mne prečítajú a zistia, že budú môcť vo všetkom zvíťaziť.
Pane, môj život sa skladá z mnohých zdanlivých neúspechov.
Daj, nech pre seba i pre druhých stále za neúspechom rozoznávam tvoj kríž a tvoje vzkriesenie.
A konečne, Pane: keď tak rozjímam nad rozmliaždenou Silviinou tvárou v jej truhle,
vravím si najskôr, že som prišiel príliš neskoro.
Že som mal… že keby som vedel…
Jej pätnásť rokov raz pri večernej slávnosti bolo hneď preč,
keď ju a jej chlapca náraz vymrštil z auta.
Vyzerá to nespravodlivo.
Daj mi silu, aby som veril, že pre teba nastal čas, keď si jej povedal:
„Silvia, poď tam, kde je láska, ktorú si tak zúfalo hľadala na zemi.“
Tak pôjdem bez strachu a bez obáv deň za dňom dopredu,
pretože viem, že tvoja láska dáva človeku nepremožiteľnosť.
A potom večer kľudne zaspím.
Ako dieťa.