Etapy duchovného vývoja jednotlivca

Každý z nás sa najprv vyvíjal po stránke telesnej ako človek – živočích (už v lone svojej matky), potom sa začína veľký rozmach rozumu, vnímania, cítenia a myslenia, človek sa naplno stáva človekom mysliacim (Homo Sapiens) a nakoniec sa v človekovi prebúdza aj jeho zmysel pre duchovno a začína sa – ak sú na to vhodné podmienky – jeho transformácia na človeka duchovného.

Ak teda chceme ako vychovávatelia prispievať aj k tomu najúžasnejšiemu vo vývoji mladého človeka, k vývoju ducha, musíme si najprv uvedomiť, ako vlastne tento vývoj u mladých ľudí prebieha. Vcelku môžeme v tejto oblasti rozlišovať štyri základné etapy vývoja, ktoré veľmi podrobne popísal americký psychológ Dr. Scott Peck. Pozrime sa teda na ne podrobne:

1. ETAPA: CHAOTICKO – ASOCIÁLNA

Do tejto etapy sme sa narodili. Vyznačuje sa tým, že jediným hybným motorom nášho konania je naše vlastné chcenie. Poznáte to: malé dieťa niečo chce a v tomto smere koná úplne bezohľadne a sebecky. Kričí, plače, mláti rukami a nohami a je mu úplne jedno, či práve ruší rodinnú oslavu, alebo budí rodičov uprostred noci… Dieťa ešte nedokáže brať nejaké ohľady na iných. Rozhodujúce pre neho je to, čo práve chce, jeho okamžitá nálada, okamžitý nápad…

Táto fáza je chaotická preto, lebo v nej chýbajú normy konania a správania a samotnému životu chýba nejaký „pevný a záchytný bod“ v podobe istoty: „toto je správne a toto nie je správne“. Je takisto asociálna, lebo znemožňuje (pochopiteľne) vytváranie spoločenstva s ostatnými ľuďmi. Neznamená to, že by ľudia v tejto fáze nevedeli byť disciplinovaní, alebo cieľavedomí – ale len vtedy, ak idú za niečím, čo práve oni sami chcú, alebo za čím práve zatúžili.

Podľa odhadov asi 20% ľudí má smolu a z tejto fázy sa nevymotajú ani do dospelosti. Možno mali rodičov, ktorí ich rozmaznávali a všetko im ospravedlňovali a keď chlapček dostal v škole poznámku, išli vynadať učiteľovi, že čo si to dovolil a keď vylial babičke na hlavu horúcu kávu, tak sa spokojne smiali a vraveli: „To je ale zlatý huncútik, že?“. Alebo tam bol možno iný problém. Ale sú tu a to percento je dosť vysoké. Možno sa s nimi stretneme: detičky, ktoré nič nerešpektujú, na ničom nespolupracujú, len sa hrajú na malých pánov a lezú všetkým na nervy. A možno aj nie. Život v tejto fáze vývoja je totižto (podľa ich vlastného vyjadrenia) desivý. Neposkytuje totiž žiadnu istotu. Takýto človek nemá istotu pevného vzťahu s inými (napr. priateľstvo), lebo ho nedokáže vytvoriť. Nemá istotu vo svojom konaní, lebo nedokáže prijímať pravidlá, ktoré by mu dali pocit istoty, že keď koná to a to, koná správne a dobre. Nerozumie svetu s jeho pravidlami hry, lebo ich nechápe a nevie prijímať. Ak takýto ľudia natrafia na miesto, kde vládne určitý systém, disciplína, pevné pravidlá (napr. väzenie, armáda, ale možno aj taký „ráznejší“ skautský oddiel), môže to byť pre nich vykúpením. Zrazu totiž majú jasnú a pevnú istotu, na ktorú sa môžu „zavesiť“. Napríklad v takom väzení úplne jasne a presne vedia kam a kedy ísť a kedy čo robiť a čo nerobiť… a prežívajú možno prvý raz v živote pocit bezpečia a istoty. Často sa nazývajú „modelovými väzňami“, lebo sú úplne perfektní, dokonalí, miláčikovia dozorcov… Potom ich za dobré správanie v polovici trestu prepustia, oni vyjdú von, do sveta, kde už nie sú ani vyznačené chodníky, ani píšťalky dozorcov, ani zvončeky, ktoré oznamujú kedy kam ísť a čo robiť… a vy už asi tušíte, čo sa udeje: títo ľudia sa znova ocitnú v chaose, v ktorom sa nedokážu orientovať, zakrátko zase niečo vyvedú – a šup ho späť do väzenia. A zase sú z nich slušní a príkladní väzni – a tak stále dookola.

80% ľudí má šťastie a ešte ako deti sa začínajú dostávať do druhej fázy vývoja:

2. ETAPA: FORMÁLNO – INŠTITUCIONÁLNA

Základnou potrebou človeka je potreba pocitu istoty a bezpečia. Predstavte si len, že by vás nejaký stroj času „uniesol“ do nejakého roku 5284, do sveta, v ktorom nič nepoznáte, neviete, ako veci slúžia a čo na čo funguje, čo je nebezpečné a čo nie, ako sa správať, kam ísť, čo robiť, kde nepoznáte nijakého človeka, nemáte domov, nikam nepatríte, nikomu nerozumiete… to je situácia zrelá na zbláznenie sa.

Potrebujeme žiť v istote: v istote vzťahov, v istote spoločenstva, ku ktorému patríme, v istote ohľadom našich skutkov a toho, či sú dobré, alebo zlé, či nám prospievajú, alebo ubližujú…

Niektorí tento bezpečný svet (ako sme už spomenuli) nájdu až vo väzení. Pre niektorých je to armáda – bolo by iste zaujímavé sledovať, ako život v armáde, či v Cudzineckej légii, zmenil životy výtržníkov, trčiacich ešte niekde v predchádzajúcej fáze vývoja a čo pre nich táto skúsenosť bezpečnosti a príslušnosti niekam znamenala (nie nadarmo je heslom Cudzineckej légie: „Tvoja vlasť je Légia!“).

Pre väčšinu ľudí je touto prvou istotou spravidla Cirkev alebo nejaká iná skupina, reprezentovaná určitým morálnym kódexom.

V tejto fáze potrebujeme pre svoj pocit istoty a bezpečia dve veci: niekam patriť a poznať pravidlá hry.

Do tejto etapy dieťa vstupuje najskôr v troch rokoch života, kedy začína pozvoľna prijímať od rodičov ich ideály a predstavy. V 5. – 7. roku už môžeme nájsť u dieťaťa pomerne jasné predstavy o tom, čo je dobré a čo je zlé a niekedy v 7. – 10. roku života dieťa preberá náboženstvo (vieru) svojich rodičov – či už je to viera v plnosti náboženská (viera v Boha), alebo viera v určité hodnoty, modely správania, zásady, čo je tiež forma akéhosi „ateistického“ vierovyznania. Pochopiteľne, uvedený vek je čisto informatívny. V skutočnosti nie je možné presne určiť kedy dieťa vstúpi do tej, či onej etapy svojho dozrievania, ani či do nej vôbec vstúpi!

Pre ľudí v tejto fáze vývoja je dôležitá vonkajšia príslušnosť k nejakej inštitúcii, či organizácii a dodržiavanie vonkajších pravidiel. Preto sa táto fáza nazýva formálna a inštitucionálna. Hodnoty nadovšetko cenené sú: istota, stálosť, poriadok, zákon… ak jestvuje predstava Boha, je to spravidla predstava Boha, ktorý udržiava poriadok, Boha – Sudcu, ochrancu spravodlivosti, odplatiteľa.… Dosť veľa ľudí aj v dospelom veku ostáva stále v tejto rovine, poskytujúcej pocit istoty a bezpečia, plynúceho z nemenných pravidiel, vážených inštitúcií… Príkladom môže byť človek, ktorého duchovný život spočíva v tom, že si načas „odbavuje“ svoje modlitby, plní dôsledne svoje „náboženské povinnosti“, náleží k tej správnej cirkvi, dodržiava presne definované pravidlá… a desí sa čo i len náznaku myšlienky, ktorá by toto všetko mohla spochybniť, alebo narušiť! Určite nás neprekvapí, že množstvo ľudí z tejto druhej roviny duchovného rozvoja napríklad opustilo Katolícku cirkev po zmene obradov z latinských na (u nás) slovenské a po celkovej liturgickej reforme II. vatikánskeho koncilu a odišli napr. do Starokatolíckej cirkvi, kde staré latinské obrady stále pretrvávajú. Vonkajšok je pre ľudí v tejto etape nanajvýš dôležitý, rovnako ako vedomie stálosti, nemennosti a tým aj istoty a bezpečia.

3. ETAPA: SKEPTICKO – INDIVIDUÁLNA

Objavuje sa spravidla niekedy s nastupujúcou pubertou, asi tak okolo 12. – 14. roku života. Súvisí s rozvojom rozumových schopností mladého človeka, ale aj s rozvojom jeho osobnosti. Mladý človek si stále viac uvedomuje sám seba, svoje vzťahy s inými ľuďmi, podrobuje všetko neľútostnej kritike logického rozumu, ktorého silu práve fascinovaný objavuje.

V tejto etape začína mladý človek úplne zákonite pochybovať o hodnotách, ktoré doteraz vyznával – a to veľmi úspešne. Vieme už totiž, že jeho „vierovyznanie“ spočívalo naozaj prevažne iba vo vonkajšej príslušnosti „niekam“ a na dodržiavaní nejakých vonkajších pravidiel. Pri kritickom skúmaní tohto stavu nie je problém dospieť k záveru, že zvyk „odrecitovať nejakú akože modlitbu“ sám o sebe predsa nemôže mať nejaký duchovný dopad a pod. Mladý človek odmieta tieto formálne a inštitucionálne prvky ako neautentické a prežité a často pohŕda tými, ktorí sa nimi ešte stále riadia. To je skeptická stránka tejto etapy.

Individuálna je preto, že mladého človeka neuspokojuje „príslušnosť niekam“ na úrovni inštitúcie, organizácie, či cirkvi a hľadá miesto, kde by jeho vzťah mohol byť úplne osobný.

Toto obdobie je ale zároveň aj veľkým obdobím hľadania – hľadania skutočných hodnôt, niečoho, čo je reálne, autentické, hlboké. Mladý človek ich možno bude schopný hľadať všade: od okultizmu cez drogy, vzťahy v pouličnom gangu, vedu, zábavu až k peniazom a majetku. Práve toto hľadanie môže urobiť z tejto fázy nebezpečnú a bolestivú etapu života – pokiaľ sa mladý človek nedočká skutočnej pomoci!

Práve táto pomoc často zlyháva. Ak mladý človek nedokáže nájsť v tomto období autentickú duchovnú skúsenosť, zostane možno skeptikom nadosmrti. Stane sa z neho osvietený materialista a to je veľká škoda. V horšom prípade ho „lapne“ nejaká sekta, čo nie je tiež žiadna výhra. Alebo sa jeho rodičia (okolie) splašia (lebo sami žijú v druhej rovine, ktorú on práve opúšťa), začnú byť na poplach akože: „On už neverí, opúšťa Boha, pôjde do pekla, treba ho zachrániť!“ a pod., a potom ho (spravidla násilnejšie) „natlačia“ naspäť do prežitej druhej roviny, kde si potom zvykne a zostane z neho prázdny a formálne „(ne)veriaci“ v niektorej cirkvi, možno až do smrti – a nikdy nestretne Boha! Ani to nie je v žiadnom prípade výhra, skôr naopak. Vďaka takémuto zásahu by sme ho mohli pokojne označiť za „duchovne postihnutého“. Málokto (aspoň v súčasnosti) má to šťastie, že v okamihu, keď doma napríklad povie: „Mne sa zdá, že to náboženstvo je pekná blbosť!“, maminka s ocinkom usporiadajú velikánsku oslavu (a verte – mali by!) a povedia mu: „Synku, spôsobil si nám veľkú radosť! Na tento okamih sme obaja s túžbou čakali! Máš pravdu, to, čomu si doteraz veril, naozaj samo o sebe nemá zmysel. Je čas vystúpiť vyššie a dotknúť sa Boha!“

Niekedy môžu takýchto duchovne zrelých rodičov nahradiť aj iní ľudia: duchovný, priatelia, alebo skautský oddiel (ak na to má… a mal by mať)!

4. ETAPA: MYSTICKO – SPOLOČENSKÁ

Ak má teda mladý človek aj v tretej etape šťastie a niekto ho prevedie (alebo sa mu to pošťastí samému) až sem, konečne objavuje skutočnú duchovnú realitu. Je to etapa, kedy sa rodí osobný vzťah medzi človekom a Bohom ako medzi osobou a osobou, kedy mladý človek začína znova objavovať Cirkev (ktorú v tretej etape odvrhol) – ale už nie ako inštitúciu. Tak, ako sa zákonníctvo druhej etapy zmenilo na osobný vzťah k živému Bohu, tak aj chápanie Cirkvi sa mení z inštitúcie na spoločenstvo, komunitu s hlboko osobnými vzťahmi.

V tejto fáze sa obnovuje záujem o náboženstvo – už nie v zmysle formálnej príslušnosti niekam, ale v zmysle dobrodružnej a vzrušujúcej cesty k svojmu vlastnému zduchovneniu.

(Podľa Miloša Pikalu „Inkyho“)