(podľa prednášok z jezuitských exercícií Anthonyho de Mella)
(-: overené osobnou skúsenosťou 🙂
„V našich časoch cesta ku svätosti
vedie nevyhnutne cez svet činnosti.“
(D. Hammarskjold)
Aký zmysel má pre animátora/vodcu vykonávanie duchovných cvičení?
Animátor/vodca nič väčšmi nepotrebuje, ako odísť na púšť, venovať veľa hodín počúvaniu, a nie hovoreniu, potrebuje sa otvoriť Bohu a nabiť svoje duchovné batérie predtým, než bude roznášať svetlo ľuďom. Pri modlitbe stojí animátor/vodca sám pred Bohom, ktorý mu môže dať to, čo chce, aby postupne odovzdal iným.
Dnes naliehavo potrebujeme vrátiť sa k Prameňu – k jedinému prameňu nášho kresťanského a animátorského života, a tým prameňom je živá osoba: Ježiš Kristus. To je prameň, ku ktorému sa musíme dostať a z ktorého sme povinní čerpať silu a nadšenie. Práve toto nám majú umožniť duchovné cvičenia: dať nám šancu, nie na prečítanie nejakých knižiek či vypočutie nových myšlienok, ale na stretnutie s Ježišom Kristom, na prehĺbenie nášho zväzku s ním.
Nezávisle od toho, ako veľmi môže byť animátor/vodca zaujatý úlohou, ktorú mu zveril Majster, ba aj keď má splniť veľmi dôležité poslanie, jeho prvou a hlavnou povinnosťou je osobne milovať Majstra. „…miluješ ma väčšmi ako títo?“
Animátor/vodca je človek, ktorí videl Krista. Je svedkom. Má svedčiť o tom, čo sám videl a počul, ak chce, aby jeho svedectvo bolo vierohodné.
„…budeš pred všetkými ľuďmi svedkom toho, čo si videl a počul.“
„Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami.
Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom.“
Ako môžeš byť kresťanským animátorom/vodcom, a pritom nebyť kontemplatívnym človekom, nežiť v stálom a hlbokom spoločenstve s Ježišom Kristom? A ako môžeš byť kontemplatívnym človekom, ak nevenuješ čas na osobný a hlboký rozhovor s Ním?
Práve preto si robíme duchovné cvičenia. Aby došlo k stretnutiu…
PRIJAŤ DUCHA SVäTÉHO
Oddávame sa kontemplácii a modlitbe, aby sme obnovovali svoje sily a tak mohli energickejšie a účinnejšie konať na Božiu slávu a pre dobro celého sveta.
Súrne potrebujeme, aby nám ktosi vyrval naše kamenné srdcia a dal nám srdcia živé, srdcia z mäsa. Potrebujeme čerstvú dávku entuziazmu, inšpirácie, odvahy a duševnej sily. Potrebujeme vytrvalosť pri plnení úloh a nepoddávať sa znechuteniu alebo cynizmu. Potrebujeme novú vieru v budúcnosť a v ľudí, pre ktorých sa namáhame. Inými slovami, potrebujeme nové vliatie Ducha Svätého. Svet potrebuje ľudí plných Ducha Svätého, ľudí plných lásky!
Duch Svätý nie je čosi, za čo môžeme ďakovať svojmu vlastnému úsiliu. Nemôžeme si ho „zaslúžiť“. Nemôžeme urobiť absolútne nič, aby sme ho dostali. On je totiž čistým darom Otca.
Ježiš povedal: Očakávajte. Nemôžeme si „učiniť“ Ducha Svätého. Môžeme len vyčkávať, aby prišiel.
Dávame prednosť mnohým hodinám ťažkej práce pred námahou spojenou s pokojným očakávaním čohosi, nad čím nemáme kontrolu a kde nepoznáme čas príchodu. V každom prípade však musíme čakať, a preto čakáme, čakáme – a nič sa nedeje, či skôr, nič nemôžeme spozorovať naším zahmleným duševným zrakom. Preto sme unavení očakávaním a modlitbou. Cítime sa lepšie, keď „pracujeme pre Boha“, keď „sa venujeme naplno druhým“, a preto sa znovu ponárame do činnosti. Duch Svätý je však daný len tým, ktorí očakávajú; tým, ktorí deň čo deň otvárajú svoje srdcia Bohu a jeho Slovu v modlitbe; tým, ktorí „investujú“ celé hodiny do toho, čo sa našej mentalite, zasiahnutej posadnutosťou produkcie a zisku, zdá obyčajnou stratou času.
„A keď s nimi stoloval, prikázal im,
aby neodchádzali z Jeruzalema,
ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie…“
(Sk 1,4)
Ježiš svojim učeníkom hovorí: Stavajte sa proti túžbe čosi robiť, kým sa neoslobodíte od neodolateľnej potreby pôsobiť, ohlasovať iným čosi, čo ste sami nezažili. Keď zostúpi na vás Duch Svätý, vtedy mi budete svedkami až po samý kraj zeme, ale nie skôr. V opačnom prípade budete falošnými svedkami a v najlepšom prípade pracovníkmi, ale nie apoštolmi.
„Dostanete silu…“ On od nás neočakáva, aby sme boli tvorcami sily, lebo takúto silu nemôžeme „vyprodukovať“, aj keby sme sa podujali na akúkoľvek námahu. Takú silu možno iba dostať.
Treba nám veľa mlčať, veľa sa modliť a plne sa otvoriť Bohu.
Náš postoj by mal spočívať vo veľkom očakávaní. Človek dostáva od Boha toľko, koľko od neho očakáva. Ak očakávame málo, obyčajne aj málo dostávame. Ak naproti tomu očakávame veľa, veľa aj dostávame. Potrebuješ, aby sa v tvojom živote uskutočnil zázrak milosti? Nuž očakávaj, aby sa uskutočnil zázrak. Koľko zázrakov si zažil vo svojom osobnom živote? Nijaký? Pretože si ani nijaký neočakával. Boh nikdy nesklame, keď od neho očakávame veľa: môžeme na neho vyčkávať, ale môže odpovedať aj hneď. Príde však určite, ak na neho čakáme.
Hriech proti Duchu Svätému spočíva v tom, že človek neverí, že On môže premeniť svet a zmeniť jeho samého. Je to nebezpečnejší druh ateizmu, než u toho, kto hovorí „Boh nejestvuje“. V skutočnosti totiž takýto človek tvrdí: Boh ma už nemôže zmeniť. Ani nechce, ani nemá síl, aby ma premenil, aby mi prinavrátil život. Boh takého človeka je vlastne Bohom mŕtvym, a nie Bohom, ktorý nám vzkriesením Ježiša z mŕtvych ukázal, že pre Neho niet nemožnej veci.
„O čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“
Počkaj, kým nezakúsiš postačujúcu vieru v Ježišove slová, aby si skutočne a s plnou nádejou poprosil o Ducha Svätého. A vtedy pros. Pros stále, pros z celého srdca, pros čoraz viac, ba pros aj neodbytne…
O určité veci môžeme prosiť Boha len podmienečne: „ak je to Tvoja vôľa…“ V tomto prípade však nie je nijaká vstupná podmienka. Darovanie Ducha je výraznou Božou vôľou. Je to jednoznačný prísľub. Nechýba jeho vôľa udeliť nám Ducha, ale chýba naša viera, že nám ho chce skutočne udeliť; a chýba aj naliehanie z našej strany.
Neváhaj teda venovať mnoho času tomu, aby si prosil, vytrvalo prosil. Môžeš sa modliť slovami alebo aj bez slov – jednoducho, mlčky pozeraj na nebo alebo svätostánok a zaujmi prosebný postoj. Ak si sám, môžeš vyjadriť úpenlivú prosbu nielen pohľadom, ale celým telom – dvíhajúc svoje ruky k nebu alebo padajúc na tvár. Nemusí to byť nevyhnutne „meditácia“. Bude to však modlitba. A Ducha Svätého dostávame ako odpoveď na intenzívnu modlitbu.
„Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo;
ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“
(Žalm 63)
„Ježišu Kriste, Synu Boží,
zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“
(klasická prosebná „modlitba dýchania“)
„Ježišu Kriste, Synu Boží,
naplň mi srdce Božou láskou!“
(moja osobná „modlitba dýchania“;-)
„Modlitba dýchania“ predstavuje úžasný spôsob modlitby alebo meditácie podľa východnej kresťanskej spirituality, ktorá ti môže pomôcť začleniť modlitbu do celého tvojho života, do každej činnosti. Pri nádychu sa modlíš v mysli prvú časť vety a pri výdychu druhú. A stále dookola, úprimne, koľko chceš, kedy chceš. Pri tom môžeš chodiť, usmievať sa na ľudí okolo, rúbať drevo alebo upratovať. A táto modlitba ťa bude premieňať, stane sa tvojím dychom, každý nádych a výdych sa stane modlitbou. Je to úplne úžasné a môžeš takto ľahko ostávať v Božej prítomnosti pri hocijakej činnosti, ktorú robíš. V mojom osobnom duchovnom živote „modlitba dýchania“ priniesla zatiaľ najväčšie ovocie. Možno sa oplatí vyskúšať 😉
NIEKOĽKO ODPORÚČANÍ PRE DUCHOVNÉ CVIČENIA
1. Zachovávaj mlčanie…
Boží hlas možno najlepšie počuť v mlčaní (najmä, ak máme uši nezvyknuté na Neho). Musíme určitý čas pozorne počúvať Boží hlas v mlčaní, aby sme ho potom zachytili v hluku každodenného života…
2. Vyhýbaj sa čítaniu…
Okrem Svätého Písma, Nasledovania Krista, textov meditácií pripravených pre duchovné cvičenia – a takých knižiek, ktoré pomáhajú priamo pri modlitbe – sa nevenuj čítaniu. Pretože kniha (aj duchovná) sa v čase duchovných cvičení často stáva prekážkou stretnutia s Bohom (je to časté pokušenie – čítať a nemodliť sa, čítať a nerozjímať nad svojim životom v samote, čítať a nebudovať vzťah s Bohom v tichu)…
3. Venuj veľa času modlitbe…
Venuj celý možný čas na mlčanlivé pobudnutie s Bohom – v kaplnke, vo svojej izbe, v prírode… Takto získaš najviac úžitku, je to spôsob najťažší, ale rozhodne najlepší! Ak si nájdeš tento čas, ak naplníš čas duchovných cvičení skutočnou úprimnou modlitbou (a rozjímaním nad svojím životom v atmosfére modlitby), značne sa prehĺbi tvoj život modlitby a to bude skutočný poklad, ktorý si odnesieš z duchovných cvičení…
DVA DôLEŽITÉ POSTOJE PRI DOCHOVNÝCH CVIČENIACH
1. Túžba po Bohu…
Boh nemôže byť ľahostajný voči človeku, ktorý po ňom vrúcne, z celého srdca túži. (Ak ti je Boh ľahostajný, čuduješ sa, že si sa s Ním ešte nestretol?) A ak nepociťuješ túžbu po Bohu, pros o ňu…
2. Odvaha a štedrosť…
Aby si vytrval v modlitbe, musíš prejaviť Bohu štedrosť a preukázať odvahu. Modlitba nie je vôbec ľahká vec, ak jej chceš venovať viac času – zažiješ možno silný vnútorný odpor, pocit zunovania, nechuti, dokonca strachu z toho, ako sa začne modlitba prehlbovať a začneš sa vidieť taký, aký si… a to môže bolieť. (Niekedy skôr ako dôjde k radostnému stretnutiu s Bohom, je potrebné prejsť „chirurgickou“ fázou.) Možno budeš musieť prijať pravdu o sebe – o svojej zbabelosti, o svojom egoizme, o svojej agresivite, o svojej ľahostajnosti… Dokonca môžeš v modlitbe zistiť, že ťa Boh povoláva úplne inde, ako si si ty naplánoval…
Potrebuješ odvahu nezapchávať si uši a nepozerať sa inde, prijať sa taký, aký si, v pravdivom nazeraní a prijať skutočnosť, že potrebuješ Boha, aby si získal silu zmeniť svoj život, alebo rozhodnúť sa a vykročiť takou cestou, ktorá sa ti zdá nezdolateľná, neschodná, ťažká, bláznivá… Boh vidí lepšie ako ty, dôveruj mu!
ČO ROBIŤ POČAS DUCHOVNÝCH CVIČENÍ
Zmyslom duchovných cvičení je:
– prehĺbiť vzťah s Bohom a so sebou, načerpať silu a motiváciu k slúžiacej láske
– nájsť alebo prehodnotiť svoje životné povolanie založené na hlbokých túžbach
– obrátiť sa od svojho sebectva a namyslenosti k Božej úplne darujúcej sa láske
„Miluješ ma väčšmi ako títo?“
(Jn 21,15)
1. Modliť sa, rozjímať nad Evanjeliom
a na tomto podklade rozmýšľať nad svojím životom
2. Zapisovať si myšlienky, podnety, túžby
a rozhodnúť sa pre „malú osobnú zmenu“
3. Mať postoj pokory, osobnej úbohosti
a zároveň postoj vďačnosti a radosti (z odpustenia a zo života)
4. Mať otvorené srdce túžiace po stretnutí s Bohom, po naplnení láskou
5. Hľadať svoje povolanie v túžbach
„Ako môžem darovať svoj život?“
6. Prehodnotiť svoju lásku, darovanú druhým
(prijatie, blízkosť, čas, obeta, služba…)
7. Vyhľadávať a zachovávať ticho a dostať sa tak do hĺbky svojho srdca,
a pomenovať si svoje túžby, svoje zranenia,
svoje opakujúce sa hriechy/závislosti,
svoje dary a talenty,
prehodnotiť si svoj život, svoje vzťahy,
svoju činnosť pre druhých, svoj osobný rast
8. Veriť, že Boh kráča s tebou (a nie pred tebou ani za tebou) a skutočne ťa miluje,
aj s tvojimi pádmi a blúdením pri hľadaní šťastia a tvojej osobnej cesty
9. Pochopiť, že Boh vie o tebe všetko,
nemôžeš nič skrývať a nemusíš nič vysvetľovať
– môžeš sa len otvárať pravdivosti svojho života
a v pokore a radosti rásť v láske a odpúšťaní (aj sebe)
10. Užívať si prírodu, prechádzky,
„dýchať život“, pozerať sa na zázraky všade naokolo…
Neexistuje duchovný život, existuje len ŽIVOT!