Existuje jedine individuálna, osobná cesta k odhaleniu svojho povolania a poslania vo svete. Preto iní môžu na tejto ceste iba pomôcť svojimi skúsenosťami, ale len ty sám musíš rozhodnúť o svojom ďalšom živote, sám si musíš vybrať.
„Čo je zmyslom môjho života? Tým najhlbším zmyslom?“
Pozeraj sa na život v perspektíve cieľa.
Ak sa túžiš vnútorne prehodnotiť a vytvoriť si novú hierarchiu hodnôt, podľa ktorej sa budeš rozhodovať, ak tvoje rozhodnutia majú byť podmienené úsilím o väčšiu dokonalosť, v súlade s Božou vôľou, musíš sa viac snažiť prehĺbiť svoju vieru! „Práca s vierou“ sa v takomto prípade stane niečím základným a podmieňujúcim správnu voľbu a správne rozhodnutia.
Tri veci, ktoré formujú ľudské vnútro:
= rozjímanie nad Božím slovom
= aktívna účasť na Eucharistii a pravidelná spoveď
= služba lásky (stáva sa ukazovateľom ľudského života – chceš urobiť „niečo viac?“)
Rozpory týkajúce sa voľby ďalšej životnej cesty sú dôsledkom slabého spojenia s Bohom = slabá, plytká viera, bez plného osobného prežívania Božej prítomnosti, bez „konzultácií“ každodenných rozhodnutí s Božou vôľou, keď sa rozhoduješ skoro vo všetkom len sám = vo vážnej a rozhodujúcej chvíli to spôsobí, že nevieš, čo si zvoliť… nepočuješ odpoveď, pretože si sa nenaučil počúvať…
Keď budeš k Bohu bližšie, bude veľa vecí jednoduchších a na otázku „čo mám robiť?“ sa ukáže nielen jasná odpoveď, ale aj sila prijať volanie (napr. do krásneho manželského alebo duchovného povolania).
Ak ťa občas „napáda“ myšlienka na „iné povolanie“, nie je to náhodná udalosť = tá musí mať v niečom pôvod a príčinu = skúmaj jej vznik a najmä intenzitu a trvanie – možno ti chce Boh niečo povedať, aj keď ešte nevieš čo, a to provokuje úsilie hľadať a pýtať sa (a možno objavíš úplne prekvapujúcu cestu…)
Sleduj drobné znaky na každodennej ceste a posudzuj ich v perspektívy Božej prítomnosti (každý deň si skladáš určitú mozaiku vedomostí, skúseností, vzťahov, okolností a „náhod“) – a zrazu si uvedomíš, že „toto stretnutie nebolo určite náhodné, ty brďo…“
Tvoje povahové vlastnosti, schopnosti – to je súbor talentu, ktorý si dostal, na dosiahnutie cieľa = ak skúmaš svoj talent, svoje predpoklady, objavíš, na čo ich môžeš využiť a možno tak spoznáš aj svoje povolanie, svoje osobitné originálne poslanie (ale aby to nebolo úplne jednoduché, niekedy treba predpoklady svojho talentu podriadiť iným hodnotám a usporiadať ich podľa určitej hierarchie – to však vo veľkom záleží od teba a od veľkosti tvojho srdca…)
Musíš brať do úvahy aj svoje osobné záľuby, túžby pracovať práve tam a nie inde, túžba venovať niečomu a niekomu – tvoje túžby môžu byť tiež smerovníkmi na ceste k povolaniu, len musíš dať pozor na rozmer vzťahu = sebectvo alebo láska (Ja a Ja?, alebo Ja a Ty?, alebo Ja a Oni?)
Boh niekedy „skomplikuje“ naše jasné cesty, aby sme si dobre premysleli naše kroky a utvrdili sa v rozhodnutí, alebo hľadali ďalej.
Rozhodnutie sa pre svoju osobnú životnú cestu je určité „riziko“ = treba na to dobrý vzťah (k Bohu, ľuďom, partnerovi), odvahu a dôveru s ochotou obety.
No ak nemáš čisté srdce a sústavne hasíš oheň lásky, nemôžeš sa dobre rozhodovať…
Ak chýba láska, človek je neschopný akéhokoľvek pohybu. Láska je základom a prípravou na všetko a otvorením sa pre každé rozhodnutie. Láska je sloboda!
Obnoviť blízky kontakt s Bohom a zahorieť láskou = to je cesta k definitívnemu spoznaniu svojho životného povolania.
Ber do úvahy, že nikdy nebudeš mať 100% istotu o svojom povolaní = tu prichádza na rad dôvera k Bohu a vykročenie (po dobrom hľadaní, uvážení, premeditovaní) na cestu, ktorá sa začína vyjasňovať, aj keď nie je úplne jasná.
Hľadanie povolania je spojené s určitou námahou, s určitým rizikom, s určitou nejasnosťou, s dôverou v Božie riadenie, ale aj s povinnosťou hľadať (cesta k nájdeniu svojho pravého povolania, to nie je cesta pre ľahostajných zbabelcov, ale len pre odvážnych a úprimných ľudí = povolanie k šťastnému manželstvu, zasvätenému životu alebo k nejakej úplne originálnej ceste…)
Povolanie sa spoznáva a potvrdzuje stále, dennodenne.
Modlitba pomáha viac ako všelijaké rozumné špekulácie.
Nepotrebuješ veľké rozumné argumenty, ale potrebuješ najmä zapálené srdce.
Tvoje povolanie existuje už v Božom pláne, tvojou úlohou je ho objaviť a prijať (ak budeš chcieť) = je dobré pochopiť, že ty si vlastne nevyberáš povolanie, ty sa ho snažíš objaviť… a ak ho objavíš a prijmeš, a budeš mu verný, prežiješ šťastný život a urobíš aj druhého človeka alebo druhých ľudí šťastnými!
PS: O svojom povolaní máme svedčiť svojim životom.
Aj bez slov, mlčky, s úsmevom.
Otázka pre teba:
Vidno z tvojho konania, pre čo/koho sa rozhoduješ, alebo si sa rozhodol?
Pre čo/koho žiješ?
Práve ty si úžasným svetlom alebo trapným tieňom pre ostatných,
ktorí sa rozhodujú vykročiť možno práve na tú istú cestu,
po ktorej ty už kráčaš, alebo ktorú práve nachádzaš.
Čiže máš veľkú zodpovednosť, pretože si človek, obyčajný a úžasný!
Držím prsty v osobnom hľadaní a v osobnom živote 🙂