Kresťanstvo nie je pohodlnou cestou – nestačí len byť v Cirkvi („chodiť do kostola“) a nechať, nech roky plynú… Aby si bol schopný žiť naplno ako kresťan, potrebuješ obrátenie, a to nie len raz v živote. Potrebuješ častejšie počúvať, čo ti Boh hovorí (vnuknutia v tichu pri rozjímaní alebo v prírode alebo pri čítaní Písma), odhaľovať, čo je v tebe zlé, prosiť o prepáčenie („Pane, odpusť, že ešte tak málo svedčím o tvojej láske mojím životom…“). Boh sa stará a vždy je ochotný počúvať. Boh ťa počúva, aby zasiahol a aby vstúpil do tvojho života, aby ťa oslobodil od zla a naplnil dobrom a láskou. Vyžaduje však od teba ochotu a pripravenosť na nové obrátenie, na novú nápravu, pripravenosť pozornejšie počúvať jeho vnuknutia = sväté túžby, ktoré môžu vyklíčiť v tvojej duši, a premieňať ich na skutky.
Je toho ešte veľa, čo treba urobiť. Je v tebe ešte toľko pýchy! Preto je nutná nová premena, väčšia vernosť a hlbšia pokora, aby sa zmenšovalo tvoje sebectvo a rástla v tebe podobnosť s Kristom, čiže svätosť. Nemôžeš zostať stáť na jednom mieste. Je potrebné postupovať ďalej k cieľu. Napredovanie je rastom vo svätosti. Ústup a zaostávanie zase uzavretím sa normálnemu rozvoju tvojho kresťanského života. Pretože oheň lásky k Bohu musíš neustále živiť, aby každým dňom rástol a hlbšie sa zmocňoval duše – a oheň udržíš len vtedy, ak budeš stále prikladať… inakšie zhasne… oheň… aj tvoja láska – k Bohu i k ľuďom.
„Keď si povieš dosť, si stratený.
Snaž sa ísť stále ďalej, kráčaj, vždy napreduj.
Nezostávaj na mieste, necúvaj, nevybočuj z cesty.“
(sv. Augustín)
„Obrátenie je otázkou chvíle,
posväcovanie je úlohou na celý život.“
(J. Escriva)
Semienko lásky, ktoré ti Boh vložil do srdca, chce rásť, prejavovať sa v skutkoch, prinášať ovocie. Preto musíš byť ochotný začínať stále odznova – lepšie spoznávať Boha i seba samého. Potrebuješ sa rozhodnúť… Pretože Božia milosť môže naplniť tvoju dušu len vtedy, ak pred ňou nezavrieš bránu svojho srdca. Musíš mať skutočnú túžbu po premene. Na lásku treba odpovedať láskou. Zapáľ už konečne svoj život!
Boh – Otec, ktorý miluje a odpúšťa
Boh, ktorý chce, aby si sa obrátil, je tvojim Otcom (a nie tvrdým a nezmieriteľným sudcom). Hovorí ti o tvojich hriechoch a chybách, o tvojom nedostatku veľkodušnosti, no robí to preto, aby ťa od nich vyslobodil a aby ti prisľúbil svoje priateľstvo a lásku. Preto obrátenie spôsobuje radosť – vraciaš sa do domu svojho Otca. „Mali by sme sa snažiť byť deťmi, čo si uvedomujú, že Pán, ktorý nás miluje ako svojich synov a dcéry, nám dáva žiť v jeho dome – uprostred tohto sveta – patriť do jeho rodiny, aby to, čo je jeho, bolo naše, a to, čo je naše, bolo jeho, a chce, aby sme k nemu mali taký blízky a dôverný vzťah, vďaka ktorému ho môžeme prosiť – ako malé dieťa – hoci aj o Mesiac…“ (J. Escriva)
Správaj sa k Bohu ako k svojmu Otcovi. Nemá to byť vzťah otrockej či formálnej úcty ani obyčajná zdvorilosť. Tvoj vzťah k Bohu má byť preniknutý úprimnosťou a dôverou. Boh sa nad tebou nepohoršuje. Neodradia ho tvoje nevernosti. On odpúšťa každú urážku, keď sa k nemu ako jeho syn/dcéra vrátiš, keď oľutuješ a prosíš o odpustenie. Boh je Otcom, ktorý predchádza tvoju túžbu po odpustení a sám ti vychádza v ústrety, otvárajúc svoju náruč plnú milosti.
„Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto.
Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho…“
(Lk 15,20)
Toto je otcovská láska Boha k ľuďom.
„Ľudský život v istom zmysle predstavuje ustavičný návrat do domu nášho Otca. Návrat skrze ľútosť, skrze obrátenie srdca, ktoré predpokladá túžbu po zmene, pevné rozhodnutie polepšiť svoj život a ktoré sa následne prejaví v skutkoch obety a odovzdania sa. Návrat do domu Otca prostredníctvom sviatosti zmierenia… Boh nás čaká s otvorenou náručou, hoci si to nezaslúžime. Náš dlh však nie je dôležitý… Postačí, ak otvoríme svoje srdce, ak budeme túžiť po dome nášho Otca, ak žasneme a budeme sa radovať nad darom, ktorý nám Boh dáva tým, že nám umožňuje nazývať sa, a skutočne aj byť – i napriek tak veľmi nedostatočnej odpovedi z našej strany – jeho deťmi.“ (J. Escriva)
Ako kresťan nemôžeš byť povrchný. Aj keď si zaujatý svojou bežnou prácou medzi ostatnými ľuďmi, aj keď si vyťažený, zaneprázdnený, napätý… ako kresťan musíš byť zároveň úplne ponorený v Bohu, pretože si Božím synom/dcérou. A to je radostná pravda a pozvanie k upevňovaniu hlbokého vzťahu s Bohom a k láskyplnému obdivovaniu všetkého, čo vzišlo z Božích rúk = všetko okolo teba, príroda, ľudia, ty… 😉