Sme krehkí. A to je realita.

Aj Boh sa nám v evanjeliu predstavuje ako ten, ktorý ukazuje svoju moc a lásku skrze slabosť. Neboj sa vnímať v sebe to slabé a zraniteľné, ale naplň to odvahou a silou, ktorú načerpáš z Božej lásky! A nechci byť dokonalý, len k tomu smeruj. Pretože dokonalý a nezlyhávajúci jednoducho byť nemôžeš… Ak žiješ v idealizovanom svete, si odsúdený na neustálu nespokojnosť – so sebou samým, aj s druhými. Sme povolaní zakusovať prítomnosť živého Boha vo svojej slabosti, zakusovať odpustenie, Božie milosrdenstvo, potrebujeme sa otvoriť Božej láske.

Až vtedy začneme žiť, keď začneme milovať.

Ježiš Kristus vstupuje do nášho života, aby ho naplnil, dal mu zmysel. Aby dal zmysel aj tej slabosti, ktorú často zažívame – keď nevieme, čo máme robiť, nechápeme, alebo trápne zlyhávame… (Boh je človeku omnoho bližšie, aj v slabosti, ako sa nám často zdá. Blízko svojou krehkosťou, ľudskosťou… aj Ježiš Kristus to občas nezvládal… plakal, hneval sa, bol unavený, padal pod krížom…) Každý z nás musí prejsť túto cestu – cestu, na ktorej sa okrem krásnych chvíľ objavia aj sklamania, cestu, na ktorej okrem svojich darov a talentov zažijeme aj naše ohraničenosti, limity a krehkosť. V spolupráci s Božou milosťou môžeme zakúsiť, že to, čo je slabé, môže sa stať priestorom, kde vyrastie niečo naozaj krásne a silné. Podmienkou, aby si sa mohol skutočne stretnúť s Kristom, je postoj pokory. Pretože pokora je pravda o sebe. Len ak máš odvahu a priznáš si svoju pozemskosť a ľudskosť, môžeš v modlitbe vystúpiť k Bohu. Boh berie na seba našu slabosť a robí z nej cestu. Najväčším hriechom človeka je postoj, keď si myslí, že sa spasí sám… že je dosť silný a že nepotrebuje Boha.

Skutočná viera nám pomáha byť tvorivými v činnosti. Viera nás vyzýva k angažovanosti, k službe, k milosrdenstvu. Ak sa ťa dotkne prítomnosť Ježišovho ducha, dokážeš premáhať svoj egoizmus, otvárať sa láske, staneš sa vnútorne slobodným… Láska sa stane na tebe viditeľnou – v tvojich vzťahoch, v starostlivosti o druhých, v odpúšťaní, v úsmeve. Ak otvoríš svoje srdce Bohu, naplníš sa Božou láskou, prejaví sa to nutne nesebeckým vzťahom a láskou k druhým ľuďom.

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci,

ak sa budete navzájom milovať.“

(Jn 13,35)

Nestačí, že budeš niekoho milovať.

On/ona musí cítiť, že ho/ju miluješ!

Daj svoju lásku najavo. Láska chce byť vyjadrená.

Najlepšie porozumie kresťanstvu ten, kto začne žiť štýlom Ježiša Krista v obyčajnej každodennosti a s obyčajnými ľuďmi. Boh sa chce zjavovať ľuďom aj dnes – a to aj cez tvoj život…

Ten, kto skutočne miluje,

žije s Božou láskou v srdci pre druhých.

Ako je to s tebou?

1. Odvrátil si sa už od zlého? Rozhodol si sa tak?

(Aj keď ešte občas padneš a môžeš tak zakúsiť Božie milosrdenstvo…)

Alebo sa stále držíš nejakej svojej neresti, egoizmu, strachu?

2. Napĺňaš svoje srdce Božou láskou?

Alebo – čím vlastne plníš svoje srdce, ak to nie je Ježiš Kristus a láska?

3. Smeruješ svoje konanie a svoj život k druhým ľuďom?

(Cieľom života nie je činnosť, ale cieľom a zmyslom činnosti je láska.)

Alebo si ešte egoista, hráš sa/si na vlastnom piesočku,

služba druhým je pre teba len nutná „povinnosť“?

„Ja som vinič, vy ste ratolesti.

Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia…“

(Jn 15,5)

Boh chce s tebou písať príbeh tvojho života.

Chce ísť s tebou po ceste od hriechu k svätosti.

Je len na tebe, či jeho ponuku prijmeš.

(Alebo to chceš skúsiš len sám?)

„Ježišu Kriste, Synu Boží, naplň mi srdce Božou láskou.“