Medziľudská komunikácia prostredníctvom gest, postojov, postavenia tela a vzdialenosťou medzi ľuďmi nesie v sebe viac informácií než akákoľvek iná komunikačná metóda. Hlbšie uvedomenie si neverbálnych signálov tela (vlastného i druhých) nám môže pomôcť lepšie porozumieť sebe i druhým a tiež nám to môže pomôcť úprimnejšie komunikovať a získavať určitú „intuíciu“ – čiže naučiť sa vnímať drobné neverbálne signály tela u druhých ľudí, ktoré „hovoria“ aj bez slov – a stávať sa tak vnímavejším k druhým, alebo tiež dokázať spoznať, keď niekto klame…

Verbálna zložka priamej komunikácie (čiže slová) zaberá len okolo 35% a 65% komunikácie sa odohráva v neverbálnej rovine (preto tiež v internetovej komunikácii často dochádza k nedorozumenia – jednoducho chýba tón hlasu, výraz tváre, gestikulácia, postoj tela atď.)

Neverbálne spôsoby komunikácie môžeme teoreticky rozdeliť na osem oblastí: pohľad (reč očí), výraz tváre (mimika), pohyby tela (kinezika), postoj/držanie tela (posturológia), gestá (gestika), dotyky (haptika), priblíženie alebo oddialenie (proxemika), úprava zovňajšku. V našej komunikácii potom využívame vedome aj podvedome rôzne kombinácie týchto prvkov reči tela – niektoré sú vrodené, niektoré naučené.

Ak chceme správne posudzovať gestá, musíme ich brať vždy ako celok a vnímať aj okolnosti a celkovú situáciu (napr. škrabanie sa vo vlasoch môže znamenať zábudlivosť, neistotu, klamstvo – ale aj svrbenie hlavy, vši, potenie sa…)

ČASTÉ NEVERBÁLNE GESTÁ

Pokrčenie pliec = roztiahnuté dlane, pokrčené plecia, zdvihnuté obočie… „Neviem, o čom druhý hovorí, nechápem…“

Kritický postoj = ruka priložená k tvári s ukazovákom smerujúcim nahor, ďalší prst zakrýva ústa a palec podopiera bradu

Obranný postoj = pevne prekrížené nohy, ruka pred telom

Nepriateľský postoj = hlava a brada zvesené

Gesto súvisiace s klamstvom = prikrývanie úst – je známkou klamstva a človek toto gesto využíva počas celého života, avšak jeho rozsah, rýchlosť prevedenia a zreteľnosť sa mení vzhľadom na vek (je stále nezreteľnejšie). Keď malé dieťa zaklame, hneď si zakryje ústa jednou alebo oboma rukami. Keď klame dospievajúci človek, zdvíha tiež ruku k ústam, ale nezakryje si ich celé, ale len okolo nich zľahka prechádza prstami. Keď klame dospelý, ruka mu tiež ide automaticky k ústam, no v poslednej chvíli ju odtiahne od úst a dotkne sa nosu. A ešte zhluk gest, ktorý svedčí o klamstve a podvode = trenie si očného viečka, pozeranie sa nabok k podlahe, zdvihnuté obočie v náznaku nedôvery, hlava je obrátená nabok a smeruje dolu, čo je znakom odmietavého postoja, tesne zomknuté pery s neúprimným úsmevom… Ak chce človek úspešne klamať, nesmie dopustiť, aby mu bolo vidieť na telo… (preto sa dobre klame pri „komunikácii“ cez mobil, v mailoch, v tme).

Úprimný rozhovor s druhou osobou je možný len v jej reálnej prítomnosti, kde na druhého človeka vidíme, kde ho vnímame, kde dokážeme nielen počúvať, čo hovorí, ale aj „ako“ to hovorí s možnosťou „čítať“ reč tela. Reč tela nie je možné predstierať tak, aby sme všetky neverbálne signály vedome ovládli. Nečestného človeka vždy odhalí nejaký nesúlad v reči signálov tela, alebo nesúlad s vyslovenými slovami a neverbálnymi signálmi. Samozrejme ide aj o vnímavosť druhého človeka, či si tento nesúlad všimne a nenechá sa oklamať naučenými trikmi (odborníci dokážu druhých ľudí na určitú dobu rečou tela oklamať, alebo dokážu zjemniť svoje neverbálne vyjadrenia až natoľko, že sa nedajú dobre prečítať a tak ich je potom ťažšie usvedčiť z klamstva).

Gestá pochybnosti, neúprimnosti, klamstva, neistoty (rozoznávanie neverbálnych náznakov svedčiacich o neúprimnosti je dôležitá pozorovacia schopnosť). „Nič nepočujem… nič nepoviem… nič nevidím…“ Ak počujeme, hovoríme alebo vidíme klamstvo alebo neúprimnosť, pokúšame sa rukami prikrývať uši, ústa alebo oči.

Malé deti to riešia veľmi jasne – dieťa, ak nechce niečo počuť – zakryje si uši, ak klame, zakrýva si ústa, akoby chcelo zastaviť neúprimné slová, ak nechce niečo vidieť, zakryje si oči… Starší to robia len náznakovo a často nejasne (gestá okolo tváre nemusia vždy naznačovať klamstvo, ale signalizujú, že druhý človek k nám nie je úplne úprimný…).  Zakrývanie úst, dotýkanie sa nosa= …pri hovorení – človek nie je úprimný alebo klame… …pri počúvaní – myslím si, že hovoriaci je neúprimný alebo klame… Dotýkanie sa ucha  = trenie si ucha, škrabanie zadnej strany ucha, strkanie prstu do ucha, ťahanie za ušný lalok… Trenie si oka = nechcem sa pozrieť do očí osobe, ktorej klamem alebo nechcem vidieť klamstvo druhého… Škrabanie na krku (väčšinou ukazovákom a väčšinou 5x 😉 = mám pochybnosti, cítim neistotu… Popoťahovanie goliera  = mám pocit, že ma podozrievajú z klamstva (a začína mi „prihárať“, začínam sa potiť…)

Klamstvo vyvoláva svrbivé pocity v jemných tkanivách tváre a krku – preto má človek, ktorý nie je úprimný, potrebu si tieto miesta poškrabať, pretrieť… No treba rozlišovať medzi normálnym poškrabaním sa na mieste, kde ma niečo svrbí = cieľavedomé poškrabanie sa, a poškrabaním sa alebo dotykom pri klamstve – ľahký dotyk…