Dôležité je vytvoriť osobné spojenie s Bohom.
Milovanie, láska k blížnemu, to je činorodosť, nie pasivita.
Sú to skutky, ktoré svedčia o hlbokom vnútornom živote.
Láska k Bohu z nás vychádza cez lásku k ľuďom.
Prioritou naplnenia každého života je náš vzťah s Bohom. Nevyhnutnou podmienkou na vytvorenie vzťahu medzi človekom a Bohom je ticho… (Ticho ako najvyšší bod rozprávania.) Ticho vyžaduje osobnú disciplínu. Byť ticho, aby Boh mohol hovoriť svedomiu. Je to však náročné… Začlenením „posvätného ticha“ do plynutia svojho času ovládaš svoj život.
„Za čím to moje srdce beží dňom i nocou?“
Pomenuj si svoje skryté túžby,
aby ich bolo možné očistiť… uzdraviť… roznietiť… rozvinúť…
Zdravá viera ti pomôže k láske.
„Aby Kristus prebýval vo vašich srdciach,
aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli… pochopiť…“
(Ef 3, 17)
Je potrebné zo srdca odstraňovať to, čo narušuje jeho pokojný stav: myšlienky, ktoré vzbudzujú žiadostivú vášeň, závisť, hnev, vytvárajú nepokoj a smútok… Ale tiež je potrebné dávať pozor na myšlienky-vnuknutia, čo ťa povzbudzujú k odvahe konať dobro, meniť sa, vzbudzujú zdravú vášeň pre odvážne skutky, pre zmenu postojov, vytvárajú pokoj a radosť… (Duch Svätý hovorí v srdci… srdce počuje… srdce zachytí „božské vanutie“ prostredníctvom tvojej intuície… vďaka tichu a jednoduchosti jasné oko srdca vidí… a chápe…).
Hľadať pokrm pre srdce, to je obracať sa k Bohu modlitbou. Najdokonalejšou modlitbou je modlitba srdca… „Vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa…“ (Mt 6,6) V modlitbe k nám Boh hovorí a zároveň mlčí… Chce, aby sme hovorili a tiež aby sme mlčali… Podnecuje nás k činnosti, ale tiež nás necháva čakať…
Každý tvoj skutok vychádza zo srdca. Aj tvoja modlitba musí vychádzať zo srdca… (zbožnosť vtedy dýcha prirodzenou krásou). Zdravé a utvorené vnútro sa prejavuje stálosťou (život má dosiahnuť svoju stálosť prostredníctvom získaných návykov, ktoré sa stanú tvojou druhou prirodzenosťou).
Čo je svätosť? Obyčajný život a konanie dobra v Božej prítomnosti – vo vzťahu s Bohom. Svoju svätosť je potrebné založiť nie na skutkoch, ale na bytí. Ak budeš svätým človekom (čiže takým, čo neustále žije svoj každodenný „obyčajný“ život v spoločenstve s Bohom cez modlitbu), aj všetky tvoje skutky budú sväté (aj vtedy, keď nebudeš dokonalý, aj vtedy, keď občas padneš…). Pokora je znakom múdrosti. Namyslenosť/pýcha je znakom hlúposti… Jedine pokorou môžeš zboriť vlastný múr pýchy, nadutej tvrdohlavosti, namyslenej vševedúcnosti… Pokora je nevyhnutnou súčasťou pravej lásky! A bez lásky život nemá zmysel…
Čo je hriech? Je to zabudnutie na Boha… Je to pozeranie sa len dolu na zem… Skrývanie svojej nahoty pod figovým listom sebestačnosti. Duchovná necitlivosť (ľahostajnosť k druhým), tvrdosť srdca (neschopnosť odpúšťať a byť láskavý), to je dôsledok straty záujmu o Božiu vôľu. Hriech rozkladá srdce, človek stráca jednotu – s Bohom i sám v sebe (strácaš tak dôveru aj v seba…). „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom…“ Dokážeš to povedať? Dokážeš sa to modliť? Pokora… Úsmev… Vnútorný pokoj… Radosť…
Zlyhanie ešte nemusí byť hriechom. Pocit viny ešte nemusí byť hriechom. Hriech je zabudnutie na Boha, nie zistenie, že si slabý a padajúci… Pýcha/namyslená sebestačnosť/ľahostajnosť je hriech, vedomá strata spomienky na Boha, na vedomie, že Boh nás vždy miluje, aj keď spravíme hocijakú blbosť… On, Boh, vždy miluje a vždy odpúšťa! Ak sa obrátiš k Nemu s prosbou o odpustenie a pomoc.
A ak si povieš – „som hriešnik“, povieš si aj – „som zodpovedný“. Náprava tvojho správania alebo životného programu musí smerovať v prvom rade k vytvoreniu poriadku v tvojom srdci…
A čo pokušenie ľahostajnosti? Najväčšie pokušenie u ľudí, ktorí sa snažia o úprimný duchovný život, je „duchovná únava“, vlažnosť, chuť na všetko sa vykašľať… No ak to nevzdáš, z disciplíny duchovného života sa neskôr, keď prejdeš „vyprahnutým údolím“, narodí skutočný pokoj a radosť…
Pýtaj sa sám/sama seba:
„Ako môžem darovať svoj život?“
To je otázka človeka, ktorý pochopil, čo je láska.
Modli sa, ak chceš mať naplnené srdce skutočnou láskou. Nájdi si spôsob, ktorý ťa najviac privádza do vzťahu – pretože o to v modlitbe ide – o vzťah s Bohom, s Ježišom Kristom. Vôbec nejde o „text“, a často nejde ani o „krásne pocity“… Ide o jednoduchú blízkosť, ide o „čas len pre Teba“, ide o vernosť… „Pane, každý deň si na Teba nájdem dostatočný čas, pretože mi na tomto našom vzťahu, ktorý živý všetky moje ostatné ľudské vzťahy, záleží…“
Buďme ochotní „strácať čas“ v tichej modlitbe. Čím viac sme preniknutí Bohom, tým viac sme ľuďmi. Načerpajme Jeho pohľad, Jeho trpezlivosť, Jeho lásku. A darujme… sa.
„Všetci rôznymi cestami kráčame k prameňu života…
Jediná cesta, ktorá k nemu skutočne vedie, je modlitba.
Ktokoľvek vám ukáže nejakú inú, klame vás.“
(Sv. Terézia z Avily)