…aby sa zlepšili vzťahy, na ktorých ti záleží…

Jednou z úloh každého normálneho a múdreho človeka je starostlivosť o svoje emócie, o svoje telo a o svoje svedomie (hodnoty, princípy, viera…). Čiže ide vlastne o prípravu na dobré vzťahy a na plodný život.

Dôležitým životným umením, ktoré ti pomôže udržať a rozvíjať pekné vzťahy, je v prvom rade proaktívny prístup – čiže nekonať reaktívne (nahnevám sa a zareagujem hneď nahnevane), ale konať proaktívne (nahnevám sa, ale zareagujem tak, ako sa rozhodnem zareagovať podľa hodnôt, ktoré vyznávam). Proaktivita je pochopenie toho, že medzi podnetom a reakciou naň je priestor na osobnú voľbu. Ovca to nepochopí…                        

Myslím si, že je možné a aj dôležité „vychovávať svoje emócie“ tak, že do určitej miery zmeníme vplyv niektorých okolností a ľudských správaní na našu osobu (a to tak, že budeš napríklad schopný sa občas aj nenahnevať vtedy, kedy by si sa normálne aj nahneval…) Verím tomu, že sa to dá pochopením niektorých súvislostí života a následnou zmenou osobného postoja.

Napríklad:

Keď som bol mladý začínajúci skautský vodca, mal som osobný postoj, že grázli a problémoví chalani si nezaslúžia moju pozornosť. Skauting som bral ako výberovú organizáciu pre tých, čo si vybrali skauting ako štýl života, aj s jeho hodnotami. Pohľad na skauting som nezmenil, ale po jednom roku strávenom v Detskom krízovom centre – kde som ako pomocný vychovávateľ bol skoro denne v kontakte s týranými, zneužívanými, zanedbávanými, problémovými deťmi – som zistil (keď som videl a pochopil súvislosti), že tieto deti a problémoví mladí za to vlastne často ani nemôžu, že sú takí, pretože ich zvláštne reakcie, problémové správanie, agresivita, upozorňovanie na seba – všetko toto bolo často výkrikom o pomoc a ich túžbou po láske a prijatí, ktorú možno nezažili, alebo ju zažili v úplne zdeformovanej podobe. Po tejto pre mňa veľmi silnej a podstatnej životnej skúsenosti som úplne zmenil pohľad a postoj k problémovým deťom a mladým ľuďom. Dokonca ma to k nim možno aj viac ťahá ako k „normálnym“ z dobrých rodín, ktorých má kto milovať. Touto skúsenosťou som tak trošku „vychoval“ svoje emócie (predtým trochu naivné a nekresťanské – odpor, hnev, odstup, nezáujem…) a zmenil som do veľkej miery svoj postoj. Hnev pri problémových mladých pociťujem často aj teraz, ale skoro vždy je tam súčasne aj záujem, snaha pochopiť, prijať, pomôcť… je tam jednoducho viac lásky.

„Porozprávaj mi rozprávku o zlom vlkovi“, prosí malý chlapec. „To nejde… zlí vlci predsa neexistujú, na svete sú len nešťastní vlci…“)

Aké sú tvoje (najviac negatívne) emócie, ktoré rozbíjajú vzťahy v ktorých žiješ? Alebo ktoré „rozbíjajú“ teba? Pomenuj si ich! A skús ich trošku „vychovať“. A nauč sa aj proaktívnemu správaniu! Môžeš sa rozhodovať, ako zareaguješ. Buď slobodný!

Skupina emócií zlosti:

agresivita, hnev, zúrivosť,

nespokojnosť, kritika, popudlivosť,

rozhorčenie, nenávisť, kritika, obviňovanie, závisť…

Extrémnym dôsledkom takýchto prejavov, okrem rozbitých vzťahov,

môžu byť aj funkčné poruchy orgánov, žlčníkové a ľadvinové kamene,

ťažké zápalové procesy, vysoký krvný tlak…

Skupina emócií smútku:

žiaľ, pocit krivdy, zármutok, skľúčenosť,

melanchólia, pocit osamelosti, zúfalstvo…

Tieto vedomé i nevedomé pocity blokujú tvoju fyzickú energiu

a tiež spôsobujú depresie, nízky tlak, zníženú imunitu, poruchy metabolizmu…

Skupina emócií strachu:

úzkosť, nepokoj, nervozita, obavy, zdesenie,

podozrievavosť, žiarlivosť, pochybnosti, nedôvera, fóbia, panika…

Tieto stavy vedú k emocionálnym konfliktom,

ako sú chronické citové, nevyriešené a nespracované vnútorné traumy, sústavné vnútorné napätie,

a môžu spôsobiť až poruchy srdcovej činnosti, dýchacích orgánov, tráviacej sústavy, psychické ochorenia…

Nevzdávaj sa zodpovednosti za všetko, čo sa s tebou deje. Aj keď sa emócie nedajú úplne ovládať alebo im predchádzať, prijať zodpovednosť za seba znamená vzdať sa negatívnych pocitov, akými sú krivda, sebaľútosť, kritizovanie a obviňovanie. Možno je pre teba ľahšie obviňovať druhých a vonkajšie okolnosti, ako sa zmeniť… Uvedom si príčiny svojich emocionálnych problémov a pokús sa ich riešiť. Postoj „radšej budem trpieť, než aby som…“ je postoj pýchy a hlúposti. Len láska dokáže zmeniť človeka. Láska, ktorú prijímaš a láska ktorú dokážeš dávať. K prijatiu svojej osobnosti a k odvahe rásť a meniť sa ti môže pomôcť viera v Božiu lásku.

Ako nedeformovať svoje emócie a nezraňovať iných?

Ak si žena:

Neflirtuj s každým druhým chalanom (len preto, aby si v sebe „zabila“ prázdnotu a smútok, že nemôžeš mať toho, ktorého si chcela… vlastniť… alebo vlastne nevieš, koho chceš… milovať….!). Začni konečne naplno milovať ľudí okolo, buď krásna a nežná a ži plnohodnotné a „nehrané“ vzťahy, a „tvoj pravý“ si ťa nájde… a bude o teba bojovať. Žena, ktorá má „fiktívny“ záujem o každého okolo, osloví len „chalanov na jednu noc“… a nie na celý život…

Ak si muž:

Nehraj sa na „drsňáka bez citov“, aby si balil baby a touto primitívnou zábavkou si zvyšoval svoje prázdne ego a utlmoval v sebe túžby po úprimnej láske a nehe. Buď mužom, ktorý je silný a aktívny (kľudne aj atraktívny), ale ktorý je aj nežný k ženám a starostlivý. A zodpovedný. Ženy často túžia po „Tarzanovi“, ale paradoxne po takom, ktorý k nim bude aj nežný a bude sa neskôr starať o rodinku, ktorá z krásneho vášnivého vzťahu často vnikne. Staň sa konečne mužom! Veď rozvedených a opustených žien, kde „Tarzan“ bez zodpovednosti ušiel za inou korisťou „machrovať“, je tak strašne veľa…

Ak si žena:

Tvojou hlavnou úlohou je byť matkou (biologickou alebo duchovnou). To znamená byť ženou. Byť matkou. Nauč sa to! Nauč sa slúžiť druhým len tak, usmievať sa (aj na mužov;-) len tak, prejavovať svoju nežnosť pri deťoch len tak, vedieť objať muža, ktorého máš rada len tak, plakať do vankúša len tak, naučiť sa láske len tak… Nesnívaj prázdne sny o láske pri telenovelách (tzv. emocionálnych gýčoch), ale ži naplno lásku vo vzťahoch a tam ju aj pochopíš, naplníš, nájdeš… (a kľudne si popri tom pozri aj nejakú tú telenovelu, diel 1327 😉

Ak si muž:

Tvojou hlavnou úlohou je byť otcom (biologickým alebo duchovným). To znamená byť mužom. Byť otcom. Nauč sa to! Nauč sa slúžiť druhým len tak, usmievať sa (aj na ženy;-) len tak, prejavovať svoju mužskú nežnosť pri deťoch len tak, vedieť objať ženu, ktorú máš rád len tak, prejaviť občas svoje emócie len tak, naučiť sa láske len tak… Nemaj prázdne reči o ženách (a o láske?) pri pive, ale ži naplno lásku vo vzťahoch a tam ju aj pochopíš, naplníš, nájdeš… (a kľudne si popri tom daj aj nejaké to pivko s priateľmi v obľúbenej krčme 😉

Všeobecne si môžeš strážiť zdravie svojich emócií tým, že budeš vyberať, čo čítaš, na čo sa pozeráš, s kým sa stretávaš, kde tráviš čas, ako sa modlíš, koľko času tráviš skutočnými vzťahmi (a koľko virtuálnymi „vzťahmi“), či dokážeš nezištne slúžiť a dávať (alebo si uzatvorený v egoizme a „sebestačnosti“), či dokážeš odpúšťať a prosiť o odpustenie (alebo to nevieš a „nepotrebuješ“), či sa chceš učiť láske – od slovesa milovať! (alebo považuješ niečo iné za „dôležitejšie“). Tvoje šťastie je aj tak v tvojich rukách (v tvojom srdci, v tvojich osobných rozhodnutiach…)

Ako milovať a konať dobro nezištne?

Ešte ti chcem ponúknuť jeden rozmer, ako predísť (do určitej miery) citovému sklamaniu, znechuteniu alebo hnevu. Nauč sa milovať ľudí a konať dobro bez toho, aby si očakával vďaku alebo predpokladal vždy pozitívnu reakciu. Je to ťažký, ale dôležitý postoj. Pretože inakšie sa veľmi rýchlo znechutíš (poznám to 😉 Budeš viac slobodný v tom, že necháš slobodu druhému človeku, aby zareagoval, tak ako chce, alebo tak ako je schopný.

Napríklad:

V nejakej dôležitej veci niekomu pomôžeš a normálne čakáš, že ti ten druhý povie aspoň „ďakujem“… Ale on to zoberie ako „samozrejmosť“ a nič. Asi ťa to trošku zabolí, ale ak si uvedomuješ, že chceš druhému pomôcť nezištne (= aj bez „niečo za niečo“), tak ťa to neznechutí, nenahnevá, budeš nad vecou a slobodný konať dobro aj naďalej.                        

Napríklad:

Nejakej krásnej žene chceš vyjadriť lásku a povieš jej „dnes si veľmi pekná“ a čakáš úsmev alebo „ďakujem“ alebo nejaký dotyk… Ale ona ti povie „nevtieraj sa“. Asi ťa to trošku zabolí, ale ak si uvedomuješ, že chceš druhému vyjadriť lásku a obdiv nezištne (= aj bez opätovania), tak ťa to neznechutí, nenahnevá, budeš nad vecou a slobodný vyjadrovať druhým lásku a obdiv aj naďalej.

A možno by bolo fajn, keby sme sa naučili ďakovať… aj za „samozrejmosti“. Aby sme sa naučili prijať úprimný kompliment ako prejav lásky alebo obdivu niekoho, komu na tebe záleží… A vlastne, naučme sa aj usmievať, aj na ľudí, ktorí nám lezú na nervy a otravujú nás. Nebuďme zviazaní predpokladmi, predsudkami alebo očakávanými reakciami druhých až natoľko, že stratíme svoju vlastnú slobodu tešiť sa zo života (aj v smutných obdobiach, či pri hlúpych, arogantných ľuďoch) a konať dobro.

Ja viem, že je ťažké povzniesť sa nad ľudský nezáujem, egoizmus, hlúposť, aroganciu… ale ako hovorí Matka Tereza, potrebujeme sa naučiť „s úsmevom plniť Božiu vôľu“. A tá „Božia vôľa“ je milovať. Naplno, najviac ako dokážeme, najlepšie ako sme schopní. A to je všetko. Ostatné skutočnosti sú len doplnky. O tom je viera. O láske. O tom je život. O láske. Ak si to ešte nepochopil, tak… to pochop 😉 A neži pre seba, ale pre druhých. Držím prsty 😉