Zodpovedáš za veľa, možno si ani neuvedomuješ, za čo všetko… Pýtaš sa, čo to znamená konkrétne pre teba, za čo zodpovedáš? Pozri sa na svoj život:

Zodpovednosť za spoznanie a naplnenie svojho povolania

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ To znamená, že Boh chce tento svet, ako matka chce svoje dieťa. Nikto z nás ani nežiadal, aby sa narodil. Boli sme na svet povolaní. Aj ty si bol na svet povolaný, pre niečo si tu chcený.

Vieš pre čo si tu chcený, prečo si sem povolaný? Ako to zistíš? Len tak, že prijmeš zodpovednosť (nebudeš sa vyhovárať, ale vezmeš na seba záväzok a budeš sa snažiť ho plniť a budeš niesť aj následky).

Ak „chodíš“ s Bohom, určite sa s ním rád čím častejšie stretneš – napr. v pravidelnej modlitbe; vo sviatostiach; v rozjímaní; možno v ľuďoch – v tých, ktorých máš rád a v tých, ktorým slúžiš. Je to naozaj tak? Ako často pristupuješ k sviatostiam?

Zodpovednosť za poznávanie seba, za svoj rast a za svoje záväzky voči druhým

Teoretizovať môžeš donekonečna o tom, aký si úžasný alebo o tom, aký si úbohý. Ale pravdivý obraz o sebe zistíš len tak, že seba do niečoho vložíš. Teoreticky sa môžeš vo svojich predstavách rozvíjať tiež donekonečna. Ale skutočne sa začneš rozvíjať až vtedy, keď sa do niečoho vložíš a vytrváš. Do čoho si sa vložil a snažíš sa obstáť napriek prekážkam?

Príliš abstraktné? Ako plníš to, za čo zodpovedáš? Ako si plníš si svoje bežné povinnosti? Ešte konkrétnejšie? Škola; pomoc rodičom; zodpovednosti, ktoré si dobrovoľne prijal (jazykovka, tvoje domáce zviera, orchester, animátorstvo, birmovanecká príprava, sľub, ktorý si dal…). Všimol si si? Tým že sa do niečoho vložíš (že prijímaš zodpovednosť), poznávaš seba a rozvíjaš seba, svoj charakter.

Tak nájdi odvahu a vlož sa!

A pamätaj aj na to, že ak sa pre čokoľvek dobrovoľne rozhodneš, prijímaš tým na seba určitý záväzok. Ak to už nechceš plniť, vo väčšine prípadov (až na niektoré nemenné rozhodnutia) môžeš povedať: „končím“. Ale nemôžeš zotrvať a pritom neprijať zodpovednosť, neplniť si svoje povinnosti.

Zodpovednosť za budovanie vzťahov

Chlapec z inej planéty putuje celú noc po púšti s blízkym priateľom, človekom, ktorý sa stratil a nemá čo piť. Hľadajú studňu, aby človek nezahynul od smädu. Chlapec je z inej planéty. Nikdy necíti hlad ani smäd. A predsa sa aj on túži napiť obyčajnej vody. Prečo? Pretože: „voda býva milá aj srdcu.“ Táto voda… jej chuť sa zrodila z celonočného putovania týchto dvoch priateľov pod hviezdami, zo spevu hriadeľa studne a z práce rúk jeho priateľa, ktorý ju vyťahoval zo studne. Obyčajná voda zo studne. A predsa taká neobyčajná… 

Ľudia môžu mať čokoľvek 

a predsa v tom nenachádzajú to, čo hľadajú.

A predsa by mohli nájsť to čo hľadajú 

v jedinej kvapke vody…  

Oči sú slepé, treba hľadať srdcom.

Tvojím životom sa stáva to, čomu venuješ najviac seba. To, čomu venuješ málo seba (námahy, obety, priateľstvá) sa nestáva tvojou súčasťou, len ťa to tak z rýchlika obchádza. To, čomu dáš kus seba, sa stáva iným. Pretváraš to. A pretvára to teba.

Čím viac sa (seba) do niečo vložíš (do priateľstva, do služby…) tým silnejší vzťah si vytváraš (k človeku, k činnosti, k veci). Tým viac sa to vpisuje do tvojho srdca, tým viac sa to stáva tvojim.

Ako veľmi si vryl Boha,

ľudí okolo seba, svoje povinnosti

do svojho srdca?

Ako veľa im dávaš zo seba?

Robíš z nich tú vodu,

ktorá uhasí tvoj neuhasiteľný smäd

po naplnení?

(Spracoval Rado Bros)