(reálny sen don Bosca, zapísaný v jeho autobiografii)

V tomto sne je veľká pravda o vodcovstve,

o spolupráci, o realite, o láske, o viere, o nádeji.

Niekto to pochopí, niekto nie…

Jedného dňa roku 1847 som uvažoval o spôsobe ako konať dobro pre mládež. Potom sa mi zjavila Kráľovná nebies a zaviedla ma do nádhernej záhrady. Bol v nej široký a prekrásny portikát a predsieň. Plazivé rastliny zdobili stĺpy ratolesťami, bohatými na lístie a kvety. Vypínali sa až hore a tvorili nádhernú zelenú záclonu. Tento portikát viedol na krásnu cestu. Nad ňou bola nádherná klenba pokrytá obdivuhodnými ružami v plnom kvete. Aj zem bola pokrytá ružami. Preblahoslavená Panna mi povedal: „Vyzuj sa!“ Keď som sa vyzul dodala: „Bež po tejto aleji. Touto cestou máš kráčať.“ Bol som spokojný, že som bosý. Nerád by som pošliapal tieto nežné ruže. Dal som sa na cestu, ale hneď som pocítil, že tieto ruže zakrývajú ostré tŕne. Nohy mi začali krvácať. Urobil som len pár krokov. Musel som sa zastaviť a vrátiť. Hovorím svojej vodkyni: „Tu je potrebná obuv!“ „Zaiste“, odpovedala, „treba výborné topánky“. Obutý som sa dal znovu na cestu s malým počtom priateľov, ktorí sa práve objavili a prosili, aby mohli kráčať so mnou. Kráčali alejou za mnou. Vpredu sa neobyčajne krásna alej znižovala a zužovala. Mnoho konárov splývalo z výšky a tvorili akési vence. Iné viseli nad cestou. Tu a tam boli z kmeňov vyrastené vetvy. Podobali sa hustým plotom a zatarasili kus cesty. Iné sa plazili nad zemou. Všetky boli pokryté ružami. Videl som ruže na stranách, hore i dolu. Ešte som cítil bolesti v nohách. Keď som sa nakláňal a dotkol sa ruží, pocítil som, že pod nimi sa skrýva pichľavé tŕnie. Predsa som však kráčal napred. Moje nohy sa zapletali do konárov na zemi a boli doškriabané. Keď som odstraňoval vodorovné konáre, ktoré prekážali v ceste a kráčal radšej po strane, popichal som sa a krvácal som nielen na rukách, ale na celom tele. I zhora visiace ruže zakrývali tŕne. Tie ma nemilosrdne pichali do hlavy. No kráčal som ďalej, povzbudzovaný Preblahoslavenou Pannou. Časom ma zasiahli ostrejšie tŕne a spôsobili mi prenikavé bolesti.

Medzitým mnohí, ktorí pozorovali moju cestu touto alejou volali: „Don Bosco kráča po ružiach. Spokojne kráča napred a všetko sa mu darí.“ Nevideli však tŕne, ktoré ma pichali. Mnoho klerikov, kňazov a koadjútorov sa pustilo za mnou na cestu. Zvábila ich krása ruží. Akonáhle však pocítili tŕnie, ktoré vykúkalo zo všetkých strán, začali nariekať: „Boli sme oklamaní!“ Odpovedal som: „Kto chce príjemne kráčať po ružiach, nech sa vráti. Ostatní nech ma nasledujú!“

Mnohí sa vrátili. Keď som už prešiel hodný kus cesty, obrátil som sa a pozeral, kde sú moji priatelia. S veľkou bolesťou som zbadal, že väčšina sa stratila. Ostatní sa už vracali. Rýchlo som sa vrátil a volal ich, ale darmo. Nechceli ma ani počúvať. Začal som plakať: „Nie je možné, aby som sám prekonal takú namáhanú cestu!“

Čoskoro som sa však potešil. Videl som prichádzať zástup kňazov, klerikov a koadjútorov. Pristúpili ku mne a hovorili: „Hľa, tu sme – všetci tvoji. Sme odhodlaní ťa nasledovať.“ Dal som sa znovu na cestu a viedol ich. Len niektorí stratili odvahu a zastavili sa. Väčšina prišli so mnou až k cieľu.  

Prešli sme dlhú aleju a dostali sme sa do druhej krásnej záhrady. Tu ma obkľúčili moji nasledovníci celí vychudnutí, doškriabaní a zakrvavení. Zafúkal čerstvý vetrík a jeho vánok všetkých naraz uzdravil. Zafúkal iný vetrík a ako v rozprávke bol som hneď obklopený množstvom chlapcov, klerikov, koadjútorov a kňazov. Títo hneď začali vychovávať zhromaždenú mládež. Mnohých som poznal, ale mnohí mi ešte neboli známi.

Keď sme prišli na vyvýšené miesto, uvideli sme veľkolepú budovu. Prekročili sme prah a vstúpili do rozsiahlej siene. Jej nádhera presahovala všetky kráľovské paláce. Bola vyzdobená a posypaná sviežimi ružami bez tŕnia. Z nich sa šírila prekrásna vôňa. Tu sa spýtala moja vodkyňa: „Vieš, čo to znamená?“ Odpovedal som: „Nie! Prosím, vysvetlite mi to!“ Nato povedala:

„Vedz, že cesta, ktorou si kráčal medzi ružami a tŕním – znamená tvoj apoštolát medzi mládežou. Musíš po nej kráčať v obuvi umŕtvenosti. Tŕne na zemi znamenajú zmyselné náklonnosti a ľudskú priazeň alebo sympatie a antipatie, ktoré odvádzajú vychovávateľa od pravého cieľa. Zraňujú ho a zastavujú na ceste, ba prekážajú v chôdzi a v zhromažďovaní vencov pre večný život. Ruže sú symbolom vrúcnej lásky, ktorou sa majú vyznačovať všetci tvoji spolupracovníci. Iné tŕne naznačujú prekážky, utrpenia a súženia, ktoré ťa očakávajú. Nestrácaj odvahu! Láskou a umŕtvovaním všetko premôžete a dosiahnete ruže bez tŕňov. Sotva to Matka Božia povedala, prebudil som sa vo svojej izbe. (don Bosco)