Počul som kňaza kázať evanjelium;

kňaza, ktorý podľa evanjelia žil.

Malí a chudobní sa nadchýňali,

veľkí a bohatí sa pohoršovali.

Myslím, že by nebolo treba dlho takto hlásať,

lebo mnohí, ktorí kostol navštevovali,

by z neho utiekli,

a tí, čo sa mu vyhýbali, by ho naplnili.

Myslím, že je zlým znamením pre kresťana,

ak si ho „dobrí ľudia“ vážia.

Myslím, že by bolo treba,

aby na nás prstom ukazovali,

mali nás za bláznov a revolucionárov.

Myslím, že by bolo treba,

aby nám robili príkoria,

aby písali na nás udania,

aby sa nás pokúšali zničiť.

Pane dnes večer sa ma zmocňuje strach.

Mám strach, lebo tvoje evanjelium je strašné.

Je ľahké počúvať o ňom kázne,

je pomerne ľahké nepohoršovať sa nad ním,

ale je neobyčajne ťažké podľa neho žiť.

Bojím sa, Pane, že sa mýlim,

bojím sa, že som príliš spokojný

so svojím malým životom,

ktorý mi vyhovuje.

Bojím sa svojich dobrých zvykov,

lebo ich považujem za čnosť.

Bojím sa svojho malého úsilia,

budí vo mne dojem, že postupujem.

Bojím sa svojej činnosti,

lebo sa mi zdá, že sa dávam blížnym.

Bojím sa svojho múdreho organizovania,

lebo ho považujem za úspech.

Bojím sa svojho vplyvu,

lebo si nahováram, že mení životy.

Bojím sa toho, čo dávam,

lebo zakrýva to, čo nedávam.

Bojím sa, Pane; je toľko ľudí,

čo sú oveľa chudobnejší, ako som sám,

menej vzdelaní, ako som ja,

menej vyvinutí, horšie ubytovaní,

menej zohriati, horšie platení,

horšie živení, horšie opatrovaní,

menej milovaní.

Bojím sa, Pane, že nerobím pre nich dosť,

že nerobím pre nich viac.

Bolo by treba, aby som dal všetko,

aby som sa dal celý,

aby už nebolo ani jednej bolesti,

nijakej biedy, žiadneho hriechu vo svete.

Bolo by treba, aby som sa dal celý,

aby som dal všetok svoj čas,

bolo by treba, aby som dal i svoj vlastný život.

To predsa nie je pravda, Pane!

Preháňam, musím byť rozumný.

Môj drahý, je len jediné prikázanie

a platí pre všetkých:

Milovať budeš z celého svojho srdca,

z celej svojej duše,

z celej svojej sily!

 

(Michel Quoist)